Jakoby, Július

Jakoby, Július, 28. 3. 1903 Košice – 15. 4. 1985 tamže — slovenský maliar, jeden z najvýznamnejších slovenských umelcov 20. stor.

Pôsobil v multikultúrnom mestskom prostredí Košíc. Navštevoval večerné kurzy E. Króna pri Východoslovenskom múzeu v Košiciach. R. 1926 – 28 študoval na akadémii v Budapešti u prof. Istvána Rétiho (*1872, †1945). Jeho raná tvorba vychádzala z košickej moderny a secesného postimpresionizmu K. Kőváriho, používal najmä techniku kresby pastelom na lúpanej lepenke. Neskôr u neho zosilnel vplyv nagybányskej školy a maďarského symbolizmu a syntetizmu. V dielach Žena v bielom (1929) a Autoportrét (1929) sa otvoril psychologizácii námetu prostredníctvom farebných škvŕn a chvejivých ťahov štetcom, pričom je citeľné rozšafné narábanie s maliarskou hmotou. Pokračoval v spájaní živelného maliarskeho rukopisu s námetmi, ktoré boli oslavou každodennosti (Pri holení, 1933), a dospel až k expresívnemu civilizmu. Jeho ľudské figúry postupne nadobudli povahu inotaja alebo groteskného sociálneho symbolu doby. Jakobyho medzivojnová tvorba čerpá námety z prostredia košickej periférie, v zobrazeniach pohrebov, krčmových výjavov, trhov a i. všedných súčastí života je citeľný humor a všeobecný humanistický postoj bez triednej angažovanosti. V 60. rokoch 20. stor. sa venoval predovšetkým autoportrétom a pracoval na vlastnej ikonografii cirkusových scén a klauniád.