iznická keramika

Popis ilustrácie

Džbán, okolo 1580 – 85, Metropolitné múzeum umenia, New York

Popis ilustrácie

Tanier, 2. polovica 16. storočia, Metropolitné múzeum umenia, New York

Popis ilustrácie

Tanier, okolo 1575 – 90, Metropolitné múzeum umenia, New York

Popis ilustrácie

Dlaždica, 1545 – 55, Metropolitné múzeum umenia, New York

Popis ilustrácie

Obklady v interiéri Mešity Rüstema Pašu v Istanbule, okolo 1561

Text hesla

iznická keramika — turecká keramika vyrábaná v meste İznik, ktoré bolo od konca 15. do konca 17. stor. hlavným centrom výroby keramiky v Osmanskej ríši. Vyznačuje sa výnimočnou technologickou kvalitou spracovania i mimoriadne vysokou umeleckou úrovňou. Je charakteristická veľmi kvalitným bielym črepom pripomínajúcim porcelán (špeciálna technológia, počas ktorej sa biela hlina zmiešavala s drveným kremeňom a fritou) a bielym povrchom s farebným dekorom. Povrch sa pred samotnou maľbou dekoru pokrýval bielou engobou, do ktorej sa pridával oxid cínu. Na túto vrstvu potom umelci nanášali podglazúrovú maľbu, ktorá bola na konci prekrytá vrstvou priesvitnej glazúry. Tá sa po vypálení premenila na tenkú žiarivú vrstvu podporujúcu intenzitu farebného dekoru. Spočiatku sa vo výzdobe využívala len kobaltovomodrá farba na bielom podklade (→ kobaltový dekor), od 2. štvrtiny 16. stor. aj tyrkysová farba, neskôr (pred 1550) sa farebná škála výzdoby značne rozšírila; v 16. – 17. stor. sa však výrobky s typickým modro-bielym dekorom vyrábali popri iných farebných a štýlových skupinách.

Iznické dielne produkovali prepychové úžitkové (riad) i dekoratívne nádoby (napr. závesné lampy do mešít) určené na vývoz i keramické kachlice používané ako obklady na významných stavbách v celej Osmanskej ríši. Úžitkové predmety sa vyrábali v širokej tvarovej škále, ich úžitková funkcia však nebola primárna. Išlo predovšetkým o luxusné výrobky určené na potešenie a reprezentáciu. Práca v dielňach bola vysoko organizovaná a špecializovaná, čo umožnilo masovú produkciu. Iznická keramika sa exportovala do vzdialených oblastí, a najmä v 16. stor. dosiahla ako prepychový tovar vysokú popularitu i komerčný úspech v islamskom i v kresťanskom svete. Štýlovo je úzko spätá s dvorským osmanským umením (najmä s maľbou). V rámci nej sa rozoznávajú viaceré vyhranené štýlové skupiny, ktoré poukazujú na dynamický vývin otvorený technickým i štýlovým experimentom. Vo výzdobe sa uplatnili predovšetkým rastlinné, najmä kvetinové, zriedkavo zvieracie motívy, v architektonických obkladoch aj panely s kaligrafiami. Keramika sa v İzniku vyrábala od čias Byzantskej ríše (v blízkosti sa nachádzali ložiská kvalitnej keramickej hliny, v lesoch dostatok dreva vhodného na vypaľovanie keramiky, İznik sa nachádzal v blízkosti významných obchodných ciest). Od konca 14. – 15. stor. sa tam vyrábala jednoducho zdobená keramika s červeným črepom, v staršej literatúre nesprávne nazývaná milétska keramika (podľa jej náleziska v Miléte).

Pred rokom 1500 začali remeselníci v keramikárskych dielňach intenzívnejšie experimentovať s napodobňovaním čínskeho porcelánu. Tieto rané výrobky sa vyznačovali mimoriadne pevným, ale ešte pomerne ťažkým črepom. Tvary nádob kopírovali čínske prototypy alebo islamské kovové nádoby. Dekoratívne motívy výzdoby boli priamo odvodené z čínskeho porcelánu alebo nepriamo z timúrovského výtvarného umenia (napr. z knižnej maľby). Uplatnila sa kobaltovomodrá farba (tmavá a matná) na bielom povrchu. Umelci často kombinovali islamské dekoratívne motívy s tvarmi čínskeho porcelánu.

V 1. polovici 16. stor. iznickí keramikári vyvinuli originálny dekor, ktorý pozostával z jemných lineárnych špirál kladených blízko vedľa seba, doplnených drobnými lístkami a kvetmi. Tento mimoriadne subtílny štýl pripomína súdobú dvorskú kaligrafiu a výzdobu iluminovaných rukopisov. Výrobky v tomto štýle (nesprávne označované aj ako keramika zo Zlatého rohu, pretože starší umenovedci sa domnievali, že pochádza zo Zlatého rohu v Konštantínopole) dielne produkovali približne do polovice 20. rokov 16. stor. Už v 1. štvrtine 16. stor. sa iznická keramika začala uplatňovať aj ako architektonická dekorácia (keramické obklady sakrálnych aj profánnych stavieb). V 1. polovici 16. stor. sa rozšírila farebná škála dekoru (nové podglazúrové pigmenty: čierna farba využívaná pri kresbe obrysových línií, ďalej tyrkysová, sivozelená, bledopurpurová). Rozšírili sa aj dekoratívne motívy, pričom výzdobu výrazne ovplyvnili dvorské iluminátorské dielne v Istanbule (najmä použitie zvlnených lístkov a arabesky), vo výzdobe prevažovali florálne motívy (klinčeky, tulipány, hyacinty, ružové púčiky, zimozeleň). Na začiatku 60. rokov 16. stor. sa začali používať žiarivozelená a červená farba (ktoré jemne plasticky na povrchu vystupujú). Dielne začali produkovať keramiku v masovom meradle. Iznická keramika sa rozšírila najmä vo výzdobe architektúry (štátne i súkromné zákazky), naďalej sa rozvíjala i výroba luxusného keramického riadu rozličných tvarov a s množstvom dekoratívnych výzdobných schém. V 2. polovici 16. stor. dielne realizovali najmä veľké štátne objednávky (masová produkcia) pre architektúru, čo spôsobilo postupný úpadok kvality výroby v 17. stor.

K najvýznamnejším príkladom použitia iznickej keramiky v architektúre patria obklady v Mešite Rüstema Pašu v Istanbule (okolo 1561), ktoré navrhol Sinan. Je to prvý veľký projekt, v ktorom sa iznická keramika použila v osmanskej architektúre. Keramické obklady sa uplatnili na portiku a v interiéri a vyznačujú sa veľkou variabilitou použitých dekoratívnych vzorov doplnených majstrovskými kaligrafiami. K ďalším príkladom patria dekoratívne panely hrobky sultána Sülejmana I. Kanuniho (okolo 1566) v Istanbule. Iznické keramické obklady v Mešite sultána Selima II. v Edirne (Selimova mešita navrhnutá Sinanom, 1569 – 75, obklady okolo 1572) a v mešite Sokollua Mehmeda Pašu v Istanbule (okolo 1572) reprezentujú vrcholnú klasickú fázu osmanského umenia i vrchol iznickej keramiky, vyznačujú sa harmonickým spojením technického i umeleckého majstrovstva.

Z profánnych stavieb vynikli najmä obklady v paláci Topkapi v Istanbule (miestnosti sultána Murada III., 1578; hárem, polovica 17. stor.; Bagdadský kiosk, okolo 1636). Iznická keramika ovplyvnila súdobú produkciu keramických dielní v Tabríze, Damasku, Káhire, vo Valencii a v Padove, až do 20. stor. bola napodobňovaná v Grécku, Sýrii, Palestíne, Egypte i na Balkáne. V Maďarsku jej napodobneniny od 70. rokov 19. stor. vyrábala továreň na keramiku Zsolnay v Pécsi (→ zsolnayovská keramika). V Spojenom kráľovstve iznická keramika ovplyvnila tvorbu keramikára Williama de Morgan (*1839, †1917), významného exponenta hnutia Arts and Crafts Movement. Kolekcie iznickej keramiky sa nachádzajú v najvýznamnejších svetových múzeách a galériách.

Zverejnené v novembri 2013.

Iznická keramika [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2022-12-10]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/iznicka-keramika