ius commune

ius commune [jús ko-; lat.] — tzv. všeobecné alebo spoločné právo (z lat. commune = spoločne, všeobecne). V širšom chápaní: komplexný právny systém, ktorý sa postupne uplatňoval v krajinách západnej (okrem Anglicka) a sčasti aj strednej (Svätá rímska ríša) Európy od vrcholného stredoveku, resp. od 12. stor. Ius commune bolo na rozdiel od domácich práv (iura propria) systematicky vedecky spracovávané i obsahovo rozvíjané, a zároveň vyučované, na stredovekých univerzitách, preto sa nazývalo aj akademickým (učeným) právom (nem. gelehrtes Recht, franc. droit savant; angl. learned law). Hoci po vzniku národných suverénnych štátov v Európe a ich národných právnych poriadkov (t. j. zhruba od začiatku 19. stor.), uplatňujúcich sa iba vo vnútri hraníc týchto štátov, kozmopolitné ius commune prestalo existovať, jeho mnohé teórie, koncepcie a termíny ovplyvnili teoretické základy, pojmoslovie i obsahy národných právnych poriadkov európskych a sprostredkovane (cez Španielsko a Portugalsko) dokonca aj latinskoamerických štátov. Pôsobnosť ius commune bola univerzálna, t. j. tento právny systém sa vzťahoval na všetky spoločenské vrstvy, stavy a skupiny. Na druhej strane sa ius commune v európskych krajinách uplatňovalo subsidiárne, t. j. v prípadoch, pre ktoré v partikulárnych domácich právach (napr. mestské práva, lénne práva; → partikulárne právo) týchto krajín neexistovali potrebné právne úpravy, prípadne existovali, avšak boli nedokonalé a ich aplikácia by tak nebola vhodná. Ius commune zahŕňalo rímske právo v rozsahu celého Corpus iuris civilis a určitú časť kánonického práva (napr. manželské právo), pričom v konkrétnych krajinách sa jeho súčasťou stali aj ich niektoré domáce právne úpravy, čo spolu s ďalšími faktormi prispelo k tomu, že ius commune malo v jednotlivých európskych krajinách určité osobitosti. Zároveň malo ius commune komplexné právno-vedecké základy. Ius commune bolo po obsahovej stránke predovšetkým súkromným právom (zahŕňalo dnešné občianske i obchodné právo), upravovalo však aj určité podstatné otázky verejného práva (napr. pôvod a správny výkon verejnej moci). V užšom chápaní: súkromné právo, ktoré sa študovalo na univerzitách v Európe až do 19. stor. — Ius commune sa uplatňovalo v Európe niekoľko stor. (s výnimkou Anglicka, kde sa uplatňovalo právo common law; → anglo-americké právo). Vzniklo a vyvíjalo sa vedeckým spracovávaním rímskeho justiniánskeho práva a jeho určitým prispôsobením dobovej právnej praxi, v ktorej sa subsidiárne uplatňovalo (tento jav sa všeobecne označuje ako recepcia rímskeho práva). Právni učenci (legisti, civilisti) – glosátori a komentátori vedecky spracovali (na Západe) znovuobjavené rímske justiniánske právo obsiahnuté v Corpus iuris civilis (prví jeho úpravy stručne glosovali, druhí ucelene komentovali), pričom komentátori i neskorší právni učenci sa pokúšali zosúladiť v právnej praxi už jestvujúce obyčajové právo s úpravami Corpus iuris civilis (→ mos italicus, → mos gallicus). Ďalšiu súčasť ius commune predstavovalo kánonické právo (od 8. – 9. stor. zostavované v zbierkach cirkevného práva; → Corpus iuris canonici), ktoré sa v širokom rozsahu študovalo a používalo od 11. stor. Súčasť ius commune vo Svätej rímskej ríši nemeckého národa tvorilo aj longobardské lénne právo (→ Libri Feudorum) a doplnkovo i niektoré ríšske zákony. Od roku 1495 tu ius commune platilo ako podporný prameň práva zhruba 400 rokov. V tomto roku rímsko-nemecký kráľ a neskorší cisár Maximilián I. založil Ríšsky komorný súd (Reichskammergericht) a v zakladacej listine mu uložil rozhodovať podľa ríšskeho a „písaného“, t. j. všeobecného (spoločného) práva (nem. gemein/es Recht). V Nemecku platilo ius commune aj po zrušení Svätej rímskej ríše nemeckého národa (1806), a to až do prijatia Občianskeho zákonníka (Bürgerliches Gesetzbuch; 1896). Vo Francúzsku platilo do prijatia občianskeho zákonníka Code civil (1804) a v Rakúsku do prijatia Všeobecného občianskeho zákonníka (Allgemeines Bürgerliches Gesetzbuch; 1811).