ius civile

ius civile [jús cí-; lat.] — občianske právo, civilné právo, jedna zo zložiek rímskeho práva, rímske súkromné právo v užšom význame, pôvodne jeho najstaršia a najformálnejšia časť. Podľa princípu personality sa týkalo len rímskych občanov (civitas Romana, → civitas), preto sa nazývalo aj ius civile. Quiritium (Quirites – slávnostné oslovenie rímskych občanov, → Kviriti). Spočiatku sa zameriavalo na právny život jednoduchej poľnohospodárskej, silno patriarchálnej starorímskej spoločnosti, neskôr sa rozšírilo do celej oblasti súkromného práva. Jeho významným prameňom boli Zákony dvanástich tabúľ, ďalšími zdrojmi právne obyčaje a zákony (→ lex), neskôr plebiscit, od principátu uznesenia senátu (→ senatus consultum), rozhodnutia cisára, ako aj stanoviská autorizovaných právnikov (→ jurisprudencia). Z hľadiska rozvoja ius civile bola dôležitá interpretácia (→ interpretatio). Odlišovali sa od neho ius gentium (časť rímskeho práva upravujúca vzťahy s cudzincami a medzi cudzincami) a ius honorarium (úradnícke, prétorské právo – pravidlá zavedené dlhodobou činnosťou súdnych magistrátov, → magistratus). Nedostatky a nepružnosť ius civile boli prekonávané (okrem jeho samotného vývoja) najmä aplikáciou prétorského práva. V starších obdobiach bola pre ius civile charakteristická silná formálnosť až obradovosť. Neskôr doň prenikali, najmä vďaka právnickej interpretácii a cisárskym konštitúciám, myšlienky ochrany dobromyseľnosti (→ bona fides) a hľadania skutočného zmyslu zákona. Ius civile tvorí významnú časť justiniánskej kodifikácie Corpus iuris civilis.