ius ad bellum

ius ad bellum [jús; lat.] — právo na vojnu; koncepcia obsahujúca pravidlá upravujúce spôsoby realizácie subjektívneho práva štátu vypovedať vojnu. V medzinárodnom práve až do 1. svetovej vojny platilo, že každý štát mohol kedykoľvek vyhlásiť vojnu pri vymáhaní svojich nárokov od iného štátu, resp. pri riešení sporov s inými štátmi. Toto subjektívne právo štátu vypovedať vojnu, považované dovtedy za jedno zo základných práv štátu, bolo postupne obmedzované a 1928 bolo Briand-Kelloggovým paktom zakázané. Zásada zákazu použitia sily a hrozby silou je obsiahnutá aj v Charte OSN (článok 2 odsek 4). Z pôvodného subjektívneho práva na vojnu (ius ad bellum) tak po zákaze použitia vojenskej sily zostalo len právo štátu viesť obrannú vojnu, t. j. pri ozbrojenom útoku prirodzené právo na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu (článok 51 Charty OSN).