ius

Text hesla

ius [jús; lat.] —

1. v rímskom práve pojem označujúci právo (pôvod pojmu nebol v rímskej dobe teoreticky objasnený). Na začiatku rímskeho štátu bolo ius protikladom násilného porušovania pokojného stavu a zároveň meradlom výkonu moci nad osobami a vecami. Spočiatku sa vzťahovalo iba na rímskych občanov (cives Romani), preto sa nazývalo civilné (občianske) právo (→ ius civile). Charakteristická bola preň vysoká miera formálnosti a ritualizácie, pričom dôraz sa kládol na vyslovenie určitých slov (verba). Ďalší stupeň vývoja sa odzrkadlil v Zákonoch dvanástich tabúľ (asi 450 pred n. l.), ktoré zmenili chápanie ius ako mocenského práva na právo vyjadrujúce právny vzťah potvrdený rozsudkom sudcu (→ iudex). Sudcovia od polovice 5. stor. pred n. l. svojím rozhodovaním vo veci samej tvorili ius, ktoré sa stalo platným pre všetkých občanov ako objektívne právo. R. 367 pred n. l. bol vytvorený úrad mestského prétora (praetor urbanus), prétori ako tzv. súdni magistráti dostali právomoc rozhodovať súdne spory (iurisdictio) medzi rímskymi občanmi. Ich jurisdikcia nepriamo tvorila ius tak, že rozhodovali o začatí alebo nezačatí súdneho sporu, v prípade jeho začatia o jeho právnom obsahu. Prétori tak postupne vytvorili osobitný systém práva (ius praetorium, prétorské právo), pomocou ktorého platné civilné právo podporovali, dopĺňali a opravovali (adiuvare, supplere, corrigere). Po vzniku úradu cudzineckého prétora (praetor peregrinus) 242 pred n. l., ktorý mal právomoc rozhodovať súdne spory medzi rímskymi občanmi a cudzincami, začali prétori postupne vytvárať nové ius nazvané právo medzi národmi (ius gentium), ktoré bolo menej formálne, spočívalo na vzájomnej dôvere konajúcich strán (fides) a namiesto slov uprednostňovalo skutočnú vôľu konajúcich (voluntas). Vytváral sa tak mnohovrstvový systém práva (ius), ktorý okrem prétora rozvíjali najmä právna veda a právnici. V právnickej literatúre 1. – 3. stor. n. l. bolo ius vymedzené ako všeobecný pojem, ku ktorému právnici dospeli na základe vlastnej právnej praxe orientovanej na konkrétne právne prípady a najvýznamnejší z nich dokonca s právom vyjadrovať sa v jednotlivých prípadoch v mene cisára (ius publice respondendi ex auctoritate principis), čím vytvárali ius, pretože ich dobrozdania rešpektovali prétori a sudcovia. Títo autorizovaní právnici sa zaslúžili aj o zavádzanie mravných hodnôt do práva, pretože ius chápali ako umenie dobra (ars boni) a slušnosti (ars aequi) a vnášali doň aj aristotelovskú filozofiu (príkazy práva: čestne žiť, iných nepoškodzovať, každému poskytovať to, čo mu patrí; → honeste vivere, alterum non laedere, suum cuique tribuere). K novému nazeraniu na ius napokon prispeli aj rímski cisári, ktorí konštitúciami označovanými ako „zákony“ (leges) vytvorili popri ius aj novú skupinu právnych noriem so snahou posledných cisárov staré ius (obyčajové právo, zákony, senátne uznesenia) roztriediť a zozbierať. Toto úsilie vyvrcholilo za vlády byzantského cisára Justiniána I. Veľkého (527 – 565) vydaním zákonodarnej zbierky Digesta (→ Digesta Iustiniani);

2. súd, konkrétne prvé štádium civilného súdneho sporu (in iure), ktorého názov má pôvod v povinnosti (zakotvenej v Zákonoch dvanástich tabúľ), podľa ktorej, ak je niekto zavolaný „pred súd“ (vocatio in ius), nech tam ide.

Text hesla

ius [jús; lat.] —

1. v rímskom práve pojem označujúci právo (pôvod pojmu nebol v rímskej dobe teoreticky objasnený). Na začiatku rímskeho štátu bolo ius protikladom násilného porušovania pokojného stavu a zároveň meradlom výkonu moci nad osobami a vecami. Spočiatku sa vzťahovalo iba na rímskych občanov (cives Romani), preto sa nazývalo civilné (občianske) právo (→ ius civile). Charakteristická bola preň vysoká miera formálnosti a ritualizácie, pričom dôraz sa kládol na vyslovenie určitých slov (verba). Ďalší stupeň vývoja sa odzrkadlil v Zákonoch dvanástich tabúľ (asi 450 pred n. l.), ktoré zmenili chápanie ius ako mocenského práva na právo vyjadrujúce právny vzťah potvrdený rozsudkom sudcu (→ iudex). Sudcovia od polovice 5. stor. pred n. l. svojím rozhodovaním vo veci samej tvorili ius, ktoré sa stalo platným pre všetkých občanov ako objektívne právo. R. 367 pred n. l. bol vytvorený úrad mestského prétora (praetor urbanus), prétori ako tzv. súdni magistráti dostali právomoc rozhodovať súdne spory (iurisdictio) medzi rímskymi občanmi. Ich jurisdikcia nepriamo tvorila ius tak, že rozhodovali o začatí alebo nezačatí súdneho sporu, v prípade jeho začatia o jeho právnom obsahu. Prétori tak postupne vytvorili osobitný systém práva (ius praetorium, prétorské právo), pomocou ktorého platné civilné právo podporovali, dopĺňali a opravovali (adiuvare, supplere, corrigere). Po vzniku úradu cudzineckého prétora (praetor peregrinus) 242 pred n. l., ktorý mal právomoc rozhodovať súdne spory medzi rímskymi občanmi a cudzincami, začali prétori postupne vytvárať nové ius nazvané právo medzi národmi (ius gentium), ktoré bolo menej formálne, spočívalo na vzájomnej dôvere konajúcich strán (fides) a namiesto slov uprednostňovalo skutočnú vôľu konajúcich (voluntas). Vytváral sa tak mnohovrstvový systém práva (ius), ktorý okrem prétora rozvíjali najmä právna veda a právnici. V právnickej literatúre 1. – 3. stor. n. l. bolo ius vymedzené ako všeobecný pojem, ku ktorému právnici dospeli na základe vlastnej právnej praxe orientovanej na konkrétne právne prípady a najvýznamnejší z nich dokonca s právom vyjadrovať sa v jednotlivých prípadoch v mene cisára (ius publice respondendi ex auctoritate principis), čím vytvárali ius, pretože ich dobrozdania rešpektovali prétori a sudcovia. Títo autorizovaní právnici sa zaslúžili aj o zavádzanie mravných hodnôt do práva, pretože ius chápali ako umenie dobra (ars boni) a slušnosti (ars aequi) a vnášali doň aj aristotelovskú filozofiu (príkazy práva: čestne žiť, iných nepoškodzovať, každému poskytovať to, čo mu patrí; → honeste vivere, alterum non laedere, suum cuique tribuere). K novému nazeraniu na ius napokon prispeli aj rímski cisári, ktorí konštitúciami označovanými ako „zákony“ (leges) vytvorili popri ius aj novú skupinu právnych noriem so snahou posledných cisárov staré ius (obyčajové právo, zákony, senátne uznesenia) roztriediť a zozbierať. Toto úsilie vyvrcholilo za vlády byzantského cisára Justiniána I. Veľkého (527 – 565) vydaním zákonodarnej zbierky Digesta (→ Digesta Iustiniani);

2. súd, konkrétne prvé štádium civilného súdneho sporu (in iure), ktorého názov má pôvod v povinnosti (zakotvenej v Zákonoch dvanástich tabúľ), podľa ktorej, ak je niekto zavolaný „pred súd“ (vocatio in ius), nech tam ide.

Zverejnené v novembri 2013. Aktualizované 1. marca 2018.

citácia

Ius [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-18]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/ius