islandská literatúra

Text hesla

islandská literatúra — literatúra napísaná na území Islandu a literatúra napísaná v islandčine mimo územia Islandu. Novodobá islandská literatúra nadviazala na motívy a formy staroseverskej literatúry. K najznámejším staroseverským literárnym pamiatkam na Islande patria eddické piesne (Edda) napísané v starej islandčine, ktoré vznikali od 9. stor. V začiatkoch dominovala ponášková epická poézia (rímur), od 14. stor. vznikala tzv. mariánska lyrika, významným predstaviteľom bol katolícky biskup J. Arason, ktorý písal duchovnú a satirickú poéziu. Po prijatí reformácie (1541) sa rozvíjala bohatá duchovná tvorba, významným medzníkom sa stal prvý úplný preklad Biblie do islandčiny (G. Thorláksson, Þorláksson tzv. Guðbrandsbiblía, vytlačená 1584). Postupne sa rozvíjala zberateľská činnosť zameraná na staroislandské hrdinské spevy, najvýznamnejším zberateľom islandských historických textov bol Árni Magnússon (*1663, †1730). Najvýznamnej básnikom 17. stor. bol kňaz Hallgrímur Pétursson (*1614, †1674), ktorý písal duchovnú poéziu. Jeho vrcholným dielom bola opakovane vydávaná zbierka Pašiové žalmy (Passíusalmar, 1666).

Predstaviteľom epochy osvietenstva bol Eggert Ólafsson (*1726, †1768), ktorý písal vlasteneckú a prírodnú lyriku (selanky) ovplyvnenú J.-J. Rousseauom. Od 2. polovice 18. stor. sa rozvíjala prekladová tvorba. Začiatkom 19. stor. bola islandská literatúra ovplyvnená európskym romantizmom a ideami oslobodeneckého hnutia. Významným predstaviteľom literatúry národného obrodenia bol básnik a prozaik Jónas Hallgrímsson (*1807, †1845), ktorý ako jeden z prvých islandských básnikov písal pôvodnú poéziu. Zakladateľom islandskej románovej tvorby bol Jón Thoroddsen (Jón Þórðarson Thoroddsen, *1818 alebo 1819, †1868), autor románov Chlapec a dievča (Piltur og stúlka, 1850) a Muž a žena (Maður og kona, 1876, vydaný osem rokov po jeho smrti), v ktorých sa inšpiroval tvorbou W. Scotta a Ch. Dickensa. Kňaz M. Jochumsson písal duchovné piesne a divadelné hry, prekladal diela W. Shakespeara a H. Ibsena a je autorom textu islandskej hymny.

K predstaviteľom kritického realizmu patrili Gestur Pálsson (*1852, †1891) a Einar Hjörleifsson Kvaran (*1859, †1938), ktorí vo svojich dielach vyjadrovali solidaritu so svetom slabých a zneužívaných. Predstaviteľom tohto literárneho smeru bol aj básnik Thorsteinn (Þorsteinn) Erlingsson (*1858, †1914), autor zbierky Tŕne (Þyrnar, 1897), ktorá okrem prírodnej a ľúbostnej lyriky obsahuje aj motívy odsúdenia svetskej i duchovnej vrchnosti. Tvorba básnika Stephana Guðmundura Stephanssona (*1853, †1927), ktorý väčšinu života prežil v emigrácii (USA, Kanada), je charakteristická subjektívnou poéziou a filozofickou, protikapitalistickou i protivojnovou tematikou. Významným básnikom bol právnik E. Benediktsson, ktorého tvorba bola ovplyvnená sugestívnosťou a tajomnou metafyzickosťou. S cieľom osloviť širší okruh čitateľov začali G. Gunnarsson, G. Kamban, J. Sigurjónsson (ktorí debutovali krátko pred 1. svetovou vojnou) a i. písať po dánsky (jazykom vtedajšej personálnej únie s Dánskom). J. Sigurjónsson sa stal známym drámou o obetavej láske Eyvind z hôr a jeho žena (Bjærg-Eyvind og hans hustru, 1911, ktorá mala premiéru v islandčine pod názvom Fjalla-Eyvindur; sfilmovaná 1918, réžia V. Sjöström) zasadenou do nedotknutej prírody. K. Guðmundsson napísal v nórskom jazyku román Ráno života (Livets morgen, 1929, slov. 1943), po 1938 písal po islandsky.

Básnická tvorba v medzivojnovom období bola charakteristická využitím nových motívov (napr. krásy mesta) a moderným básnickým jazykom. Významní boli básnici Stefán Sigurðsson frá Hvítadal (*1887, †1933) a Tómas Guðmundsson (*1901, †1983), ktorý vo svojich básňach opisoval najmä krásy Reykjavíku. Ako básnik a prozaik sa presadil autor revolučných veršov Jóhannes úr Kötlum (*1899, †1972), ktorý sa v 30. rokoch 20. stor. pripojil k radikálnemu ľavicovému hnutiu okolo časopisu Rauðir pennar (Červené perá). Významný bol Th. Thórðarson (Þ. Þórðarson), ktorý sa originálnym prepojením racionalizmu a subtílnej fantazijnosti stal prvým predstaviteľom modernizmu v islandskej literatúre. Jeho romány List Laure (Bréf til Láru, 1924) a Na ceste za milou (Íslenskur aðall, 1938; slov. 1958) boli preložené do viacerých jazykov. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1955) H. K. Laxness v románoch Salka Valka (pozostávajúcom z románov Ty, vinič čistý, Þú vínviður hreini, 1931, a Pobrežné vtáky, Fuglinn í fjörunni, 1932) a Islandský zvon (Íslandsklukkan, 1943; slov. 1958) umelecky presvedčivo konfrontoval tradičný spôsob života na Islande s modernou európskou civilizáciou. Tematiku tradičného islandského života spracoval Guðmundur Gíslason Hagalín (*1898, †1985) v románe Kristrún z Hamravíku (Kristrún í Hamravík, 1933), v ktorom opísal život roľníka bojujúceho s prírodnými živlami a víťaziaceho nad nepriazňou osudu.

Z generácie autorov, ktorí vstúpili do literatúry v 40. rokoch 20. stor. a ktorých tvorba je charakteristická kultivovaným štýlom a zmyslom pre charakterovú kresbu, vynikli Guðmundur Daníelsson (*1910, †1990) a Ólafur Jóhan Sigurðsson (*1918, †1988). R. 1955 napísal Indriði Guðmundur Thorsteinsson (Þorsteinsson, *1926, †2000) román 79 zo stanovišťa (79 af stöðinni), podľa ktorého 1962 dánsky režisér Erik Balling nakrútil prvý rovnomenný islandský celovečerný film. V duchu literárnej moderny tvorili spisovatelia Thor Vilhjálmsson (*1925, †2011) a Guðbergur Bergsson (*1932), ktorých tvorba je charakteristická groteskným videním sveta. Zo ženských autoriek vynikli Jakobína Sigurðardóttirová (Sigurðardóttir, *1918, †1994), autorka psychologického románu Slučka (Snaran, 1968), a Svava Jakobsdóttirová (Jakobsdóttir, *1930, †2004), autorka románu Nájomník (Leigjandinn, 1969), v ktorom podáva obraz absurdného sveta. Významnými predstaviteľmi poézie boli Snorri Hjartarson (*1906, †1986), autor zbierky Jesenný súmrak nado mnou (Hauströkkrið yfir mér, 1979), a Steinn Steinarr (*1908, †1958), ktorý bol pre myšlienkový a poetický radikalizmus zaraďovaný k popredným predstaviteľom tzv. atómových básnikov (priekopníkov modernizmu). Prvkami originality sa vyznačuje tvorba Hannesa Péturssona (*1931), autora básnickej zbierky Chvíle a miesta (Stund og staðir, 1962), ktorá obsahuje subjektívnu poéziu i moderné variácie na motívy ľudovej slovesnosti, i tvorba Thorsteinna (Þorsteinna) frá Hamriho (*1938, †2018), autora zbierok Kruhy okolo slnka (Veðrahjálmur, 1972) a V stromoch čosi hovorí (Það talar í trjánum, 1995). Koncom 20. stor. a začiatkom 21. stor. sa presadili poetka Ingibjörg Haraldsdóttirová (Haraldsdóttir; *1942, †2016), Auður Ava Ólafsdóttirová (Ólafsdóttir, *1958), Arnaldur Indríðasson (*1961), ktorý píše najmä detektívky a science-fiction literatúru, Birgit Sigurðssonová (Sigurðsson, *1962) najmä drámami, napr. Deň nádeje (Dagur vonar, 1987), Andri Snær Magnússon (*1973), Gúðrun Eva Minervúdóttirová (Minervúdóttir, *1976) a iní.

Zverejnené v novembri 2013.

Islandská literatúra [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2025-02-09 ]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/islandska-literatura