islamská filozofia

Text hesla

islamská filozofia, arab. falsafa — súbor filozofických, teologických a vedeckých náuk vznikajúcich od 9. stor., ktorých autormi boli stúpenci islamu (moslimovia). Islamská filozofia bola súčasťou komplexného intelektuálneho procesu, na ktorom sa od vzniku islamu v 7. stor. podieľali okrem Arabov (→ arabská filozofia) najmä Sýrčania, Peržania, Turci a Berberi. Myslenie jej predstaviteľov má korene v Koráne, v sunne (tradícia) a v hadíse (výroky a skutky proroka Mohameda). Islamskí filozofi považovali Korán za najvyšší prameň práva (→ islamské právo, → šaría) i za základ poznania pravej podstaty bytia. Podnetom na jej rozvoj bolo prekladateľské hnutie, ktoré vzniklo za vlády dynastie Abbásovcov (750 – 1258) s centrom v Bagdade (od 762). Tam bola za vlády kalifa al-Ma’múna (813 – 833) údajne založená významná náučná inštitúcia Dom múdrosti (Bajt al-hikma), kde sa o. i. do arabčiny prekladali najskôr grécke diela z oblasti medicíny, astronómie a matematiky a neskôr aj diela gréckych filozofov. Preložené diela sa stali základom islamskej filozofie, ktorú vytvorili moslimskí nasledovníci aristotelizmu a novoplatonizmu. Viacerí islamskí filozofi, napr. al-Fárábí, al-Ghazálí, Ibn Rušd (známy pod latinizovanou podobou mena Averroes) a Mír Dámád (†1631 alebo 1632), boli vynikajúcimi teológmi i právnikmi. Spätosť islamu a islamskej filozofie vyjadruje výraz al-hakíka, ktorý má v preklade dva významy: pravda a skutočnosť. Pravdou je vtedy, keď je spojený priamo s Bohom, ktorého pochopenie je cieľom filozofie. Štúdium tejto kľúčovej témy islamskej teológie (→ kalám) i filozofie (falsafa) viedlo k rozvoju exegézy Koránu (→ tafsír).

Prvým významným islamským filozofom, ktorý komentoval Korán, bol Ibn Síná (známy pod latinizovanou podobou mena Avicenna). Podľa Koránu Boh stvoril svet z ničoho (creatio ex nihilo), čo viedlo islamských filozofov k jasnému rozlišovaniu medzi Bohom a stvoreným svetom. V tomto kontexte viedli diskusie o aristotelovskej téze o večnosti sveta. Teologické učenie creatio ex nihilo spojili al-Fárábí a Ibn Síná vo svojich kozmológiách s novoplatónskou teóriou emanácie. Podľa všetkých islamských filozofov (okrem al-Ghazálího, ktorý odmietol filozofiu ako cestu vedúcu k pravde) predstavujú viera a rozum (filozofia) dve cesty k tej istej pravde. Al-Kindí, prvý významný predstaviteľ islamskej filozofie bagdadského zlatého veku (750 – 850), mal blízko k mu’tazile, jednej z dvoch najvplyvnejších škôl kalámu. Kalám vznikol z politicko-náboženských sporov islamskej komunity v 8. stor. Jeho predstavitelia (mutakallimovia, arab. mutakallimún) sa zaoberali náboženskými doktrínami islamu a ich obhajobou diskurzívnymi argumentmi. Polemizovali o politickej autorite a jej legitímnosti, o postavení ťažkého hriešnika, o slobode vôle i o jedinosti Boha a jeho atribútoch. Mu’tazilu založil v 8. stor. Vásil ibn Atá (*700, †748), k nej protikladnú ašaríju v 10. stor. v Basre Abú’l-Hasan al-Aš’arí (*874, †935). Z hľadiska západoeurópskej filozofie sa rozlišujú dve vetvy stredovekej islamskej filozofie, východná a západná. Z tohto hľadiska sú al-Kindí, al-Fárábí, Ibn Síná a al-Ghazálí predstaviteľmi stredovekej islamskej filozofie na Východe. Okrem nich tam pôsobila aj skupina encyklopedistov Bratia čistoty (Ichván as-safá’, 10. stor.), ktorí zostavili encyklopedické dielo Listy Bratov čistoty (Rásá’il Ichván as-safá’), a perzský filozof a historik Ibn Miskawajh (*asi 940, †1030). K významným strediskám východnej vetvy islamskej filozofie a islamskej vzdelanosti patrili mestá Bagdad a Nadžaf v dnešnom Iraku, Damask v Sýrii, Isfahán a Kumm v Iráne a Herát v Afganistane. Al-Kindí ako prvý významný islamský filozof (nazývaný aj filozof Arabov), ktorý nadviazal na grécku filozofiu, bol tvorcom arabskej filozofickej terminológie a jeho dielo je dôkazom toho, že filozofiu („cudziu vedu“) je možné pestovať aj v rámci islamu. V zachovanom diele O prvej filozofii (Fí al-falsafah al-úlá) charakterizoval filozofiu ako najvznešenejšie ľudské umenie, ktorého cieľom je spoznať pravú prirodzenosť vecí. Ak človek spozná štyri (aristotelovské) príčiny vecí a konečnú príčinu každého bytia, ktorou je pravé Jedno (→ Alah), spozná pravú prirodzenosť vecí. Pravé Jedno nemá podľa al-Kindího žiadne atribúty, je absolútnou jedinosťou (→ tawhíd). Pod vplyvom novoplatonizmu ho opísal negatívne, t. j. vysvetlil, čím nie je, a došiel k záveru, že filozofický pojem Boha (pravé Jedno) neprotirečí posolstvu Koránu, je zlučiteľný s filozofiou. Analyzujúc teleso a jeho vlastnosti (existenciu v čase, pohyb a ich vzťah k látke, telesu), došiel k záveru, že vzniklo v určitom bode a môže v ňom aj zaniknúť. Z možnosti do skutočnosti sa dostalo prostredníctvom stvoriteľského aktu Boha, ktorý predchádza všetko stvorené v čase. Tým modifikoval Aristotelovo tvrdenie, že svet je večný, i keď na jeho opis použil aristotelovské kategórie druh, rod, jednotlivé, zvláštne a akcident. Prvá filozofia (metafyzika) al-Kindího nie je ani dôsledne aristotelovská, ani novoplatónska. Do moslimského prostredia uviedol názory Aristotela a tzv. Aristotelovou teológiou, ktorá mohla vzniknúť v jeho prostredí, aj novoplatonizmus.

Ďalším predstaviteľom islamskej filozofie bol al-Fárábí (*asi 870, †950), ktorý sa vo svojich dielach zaoberal logikou a filozofiou jazyka. Logické diela obsahovali aj komentáre k Aristotelovým dielam, ostatné sa zaoberali politickou filozofiou, filozofiou náboženstva (al-Fárábí ju považoval za odnož politickej filozofie), metafyzikou, psychológiou a prírodnou filozofiou. Kozmológia, metafyzika a politická filozofia jeho diela O dokonalom štáte (al-Madína al-fadíla) vznikli platonizáciou aristotelovskej metafyziky (odráža sa v ňom vplyv Platónovho dialógu Štát). Al-Fárábí v ňom prezentuje šesť princípov bytia: 1. prvá príčina, 2. druhotné príčiny, t. j. netelesné intelekty, 3. aktívny intelekt, ktorý riadi sublunárny svet, 4. duša, 5. forma, 6. látka. Netelesné intelekty spojil s deviatimi nebeskými sférami. V jeho emanačnej schéme je najvyššie prvá príčina a najnižšie desiata inteligencia, ktorá riadi sublunárny svet. Cieľom človeka je dosiahnuť najvyššiu dokonalosť, sám to však nedokáže, preto žije v spoločenstve s inými ľuďmi. Najlepšie (ideálne) mesto sa podobá dokonalému a zdravému telu s dobre spolupracujúcimi údmi. Na jeho čele stojí vládca, nad ktorým už nikto nevládne. Jeho pasívny intelekt, ktorý dosiahol dokonalosť chápaním všetkých inteligibílií, sa nazýva získaný intelekt. Takýto človek dosiahol najvyšší stupeň ľudskosti a šťastia, jeho duša je spojená s aktívnym intelektom a stal sa imámom. Je vládcom najlepšieho mesta, najlepšieho národa a univerzálneho štátu. V záverečných častiach diela O dokonalom štáte sa al-Fárábí zaoberá eschatologickými témami (úvahy o posmrtnom živote), vzťahom filozofie a náboženstva a názormi občanov miest, ktorí nepoznajú pravé dobro.

Za najvýznamnejšieho predstaviteľa islamskej filozofie na východe je považovaný Ibn Síná (Avicenna), ktorý bol perzského pôvodu. V rozsiahlom encyklopedickom diele Kniha uzdravenia (Kitáb aš-šifá’) rozčlenenom na štyri časti sa zaoberal logikou, filozofiou prírody, matematikou a prvou filozofiou (metafyzikou). Logiku považoval za úvod do filozofie. Jeho chápanie Aristotelovej metafyziky ovplyvnil al-Fárábí. V súlade s ním tvrdil, že cieľom ľudského poznania je konečná pravda, Boh. Ako prvý v islamskej filozofii pokladá za predmet metafyziky jestvujúcno ako jestvujúcno a Boha za to, čo metafyzika hľadá. Boh je príčinou toho jestvujúcna, ktoré má príčinu. Rozdiel medzi Bohom a tým, čo stvoril, vyjadril Ibn Síná v pojmoch esencia a existencia. Iba u Boha nie je rozdiel medzi jeho esenciou a existenciou. Boh je prvým činiteľom, nie prvým hýbateľom. Prvý činiteľ je podľa neho počiatkom bytia; ako stvoriteľ sveta je jeho darcom, čím sa odchýlil od Aristotela a priklonil k Platónovi. Novoplatónsky emanačný mechanizmus použil vo svojej kozmológii, v ktorej prvá príčina tvorí prvú inteligenciu, tá tvorí ďalšiu inteligenciu atď. Každá z celkove desiatich inteligencií tvorí jednu nebeskú sféru a jej dušu, ktorá uvádza sféru do pohybu. Posledná, desiata inteligencia riadi sublunárny svet, ktorý vzniká a zaniká. V 12. stor. boli diela Ibn Síná preložené do latinčiny a ovplyvnili kresťanskú scholastiku (napr. Tomáša Akvinského a J. Dunsa Scota). Ibn Síná vytvoril v islamskej filozofii prvý ucelený metafyzický systém a zaslúžil sa o uvedenie Aristotela na kresťanský Západ. Proti nemu sa postavil kritik peripatetickej filozofie al-Ghazálí, ktorý sa o filozofiu údajne zaujímal iba s cieľom spochybniť ju, čo si však vyžadovalo jej dôkladné poznanie. To sa prejavilo v jeho diele Vyvrátenie filozofov (Taháfut al-falásifa). Po hlbokej životnej kríze, do ktorej sa dostal pre hľadanie spoľahlivej cesty k pravde, sa začal zaujímať o súfizmus (ezoterické učenie islamu). Podľa neho sylogistické závery filozofov nepresviedčajú ani myseľ, ani srdce. Pravé poznanie možno získať osvietením, božskou inšpiráciou. Dialektickým základom jeho náboženských a mystických úvah sa stal kalám al-Aš’arího. Ku koncu života sa súfizmus stal preňho ucelenou životnou koncepciou. Prejavil sa v jeho opisoch Boha, ktorý je jedinečný vo svojej esencii, existuje večne, bez spoločníkov a nič sa mu nepodobá. Podľa Koránu je Boh živá osoba, ktorá má vôľu. Jeho všemohúcnosť ustanovila pre tento svet najlepšie možné pravidlá fungovania. Kozmológiu chápal al-Ghazálí mysticky. Existuje v nej prirodzený svet (mulk) podriadený Božej vôli a nebeský svet (malakút). Prirodzený svet je tieňom pravého sveta. Všetko, čo v ňom existuje, je účinkom Božej všemohúcnosti a svetla jeho esencie. Al-Ghazálí, ktorého myslenie bolo známe a chápané ako tzv. dôkaz islamu, vytvoril dielo, ktoré je syntézou teoretického skúmania, legislatívy a mystickej praxe. Predstavitelia kresťanskej scholastiky (napr. Tomáš Akvinský, Mikuláš z Autrecourtu) sa s dielom al-Ghazálího oboznámili prostredníctvom prekladov do latinčiny a hebrejčiny, ovplyvnilo aj R. Descarta a B. Pascala. Kritické vystúpenie al-Ghazálího proti filozofii a jeho prechod k súfizmu boli na Východe podnetom na rozvoj iluminacialistickej filozofie (hikmat al-išrák), ktorú založil Šiháb al-Dín al-Suhrawardí (*1154, †1191). Podľa nej všetko vzniká emanáciou z Alaha (Alláh), Svetla svetiel. Tak, ako je večný Stvoriteľ, je večné i to, čo z neho pochádza. Ak chce človek dosiahnuť svetlo pravdy, musí zbaviť temnoty svoje telo. Rovnako sa musí starať o očistenie svojho srdca. Prostriedkom na to sú disciplína, uvažovanie, modlitba a oddanosť, a to pod vedením učiteľa, ktorý zasvätil svoj život Alahovi a jeho potešeniu. Spolu s iluminacializmom vznikla mysticko-filozofická škola Ibn al-’Arabího, ktorý pod vplyvom islamskej teológie, súfizmu a kritického postoja k filozofii vytvoril vlastný systém podobný novoplatonizmu. Súhlasil, že Božia podstata je absolútne nepoznateľná, prejavuje sa však v mnohosti atribútov a tie v stvorenom svete. Pochopením tejto mnohosti je možné pochopiť jednotu bytia.

Západná vetva islamskej filozofie sa rozvíjala v 10. – 12. stor. v španielskej Andalúzii (Córdoba, Zaragoza), ktorá bola od začiatku 8. stor. do skončenia reconquisty (1492) pod nadvládou Arabov a stala sa centrom islamského umenia, vedy a kultúry. Spočiatku bola pod vplyvom filozofie islamského Východu, postupne sa však stala samostatnou. Tí z jej predstaviteľov, ktorí pestovali prírodnú filozofiu a metafyziku, boli v menšine. Predstaviteľmi západnej vetvy islamskej filozofie boli Ibn Masarra (*asi 883, †931), Ibn Bádždža (12. stor., známy pod latinizovanou podobou mena Avempace), Ibn Tufajl (12. stor., známy pod latinizovanou podobou mena Abubacer), Ibn Rušd (12. stor., známy pod latinizovanou podobou mena Averroes), Ibn Sab’in (*1217, †1268) a predstaviteľ filozofie dejín Ibn Chaldún. Ibn Bádždža považoval filozofiu za sylogistickú vedu. Rozdelil ju na metafyziku, fyziku (prírodnú vedu), praktickú filozofiu, matematiku a logiku. Metafyzika sa zaoberá konečnými príčinami, ktoré nie sú telesné ani v telesách, fyzika prírodnými telesami, ktorých existencia nezávisí od ľudskej vôle, praktická filozofia (veda o vôli) bytím, ktoré vytvára ľudská vôľa a voľba. Matematiku, ktorá sa zaoberá bytím abstrahovaným od jeho látky, rozdeľuje na aritmetiku, geometriu, optiku, astronómiu, hudbu, vedu o váhach a tzv. vedu o prístrojoch. Logika sa zaoberá vlastnosťami, ktoré bytie nadobúda v ľudskej mysli. Ibn Bádždža nadviazal na Aristotelovu teóriu foriem, ktorú spojil s teóriou emanácie. Z prvého bytia emanujú nebeské inteligencie, poslednou emanáciou z nich je aktívny intelekt, ktorý obdarúva materiálne telesá formami. Najjednoduchšími telesami sú štyri prvky (oheň, vzduch, voda, zem), z ktorých vzniká každé bytie v prírode. Každá existencia dostáva vlastnú formu, z ktorých najdokonalejšou je duša. Vo svojom diele Spôsob života samotára Ibn Bádždža vysvetľuje, že režim, pravidlá, sú to, čo usmerňuje naše činy na ceste k cieľu. Najlepším mestom je to, ktorého obyvatelia nepotrebujú lekárov ani sudcov. Na rozdiel od al-Fárábího je podľa neho možné len intelektuálne, nie politické šťastie. Jeho obdivovateľ Ibn Tufajl je autorom filozofického románu Živý, syn Bdiaceho (Hajj ibn Jakzán, okolo 1169; lat. Philosophus Autodidactus), ktorého názov i postavy prevzal od Ibn Síná. Je to príbeh, v ktorom rozum hlavného hrdinu dosiahne bez pomoci spoločnosti, jej náboženstva a zvykov vedecké poznanie, čo je príprava na mystické poznanie. Ibn Tufajl vo svojom príbehu ukazuje, že náboženská pravda sa nelíši od filozofickej, pretože obidve vyjadrujú to isté inými formami. Náboženská forma sa vyjadruje prostredníctvom symbolov a filozofická forma prostredníctvom jej vnútorných významov. Ľudia majú poznávať pravdu podľa svojich schopností. Za najvýznamnejšieho islamského filozofa sa považuje Ibn Rušd, autor komentárov k najdôležitejším Aristotelovým dielam, ako aj odpovede na al-Ghazálího Vyvrátenie filozofov pod názvom Vyvrátenie vyvrátenia. Jeho aristotelovská filozofia nesie stopy novoplatónskeho vplyvu. Podľa neho niet rozporu medzi náboženstvom a filozofiou, ak sú správne chápané. Pravdy, ku ktorým dospela filozofia, možno použiť pri korigovaní niektorých teologických pojmov, napr. stvorenia z ničoho (creatio ex nihilo) a pôvodu času. Boh je stvoriteľom sveta v zmysle uvádzania jeho bytia z možnosti do skutočnosti, preto nemá význam hovoriť o vzniku sveta v čase. Ak mutakallimovia došli k inému záveru, vychádzali z nesprávnych premís. Ibn Rušd zostal verný svojej viere i Aristotelovi.

Na území dnešného Iránu došlo v 13. stor. k znovuoživeniu peripatetickej filozofie Ibn Síná vo filozofii at-Túsího, ktorý komentovaním jeho filozofie ovplyvnil ďalší rozvoj islamskej filozofie v perzskom jazyku. Popri nej sa pestovala naďalej iluminacialistická tradícia založená al-Suhrawardím. V 17. stor. dosiahla islamsko-perzská filozofia svoj vrchol v diele, ktoré vytvoril Mullá Sadrá považovaný iránsko-americkým filozofom Sejdom Hosseinom Nasrom (*1933) a francúzskym filozofom a orientalistom Henrym Corbinom (*1903, †1978) za najvýznamnejšieho predstaviteľa isfahánskej školy. V diele Štyri cesty spojil Mullá Sadrá prvky iluminacialistickej filozofie a mysticizmu s logickými kategóriami chápanými ako rebrík vedúci k božstvu. Iluminacialistická filozofia a mystika sa na území dnešného Iránu rozvíja v perzštine nepretržite až do súčasnosti.

V arabčine sa filozofia začala znova rozvíjať 1850 – 1914 v období všeobecného intelektuálneho znovuoživenia, renesancie (nahda), ktoré sa začalo v Sýrii, ale vrchol dosiahlo v Egypte. Na jednej strane nadviazala na stredovekú filozofiu spojenú s gréckou filozofiou, na druhej strane začal prebiehať proces začleňovania západoeurópskej filozofie 19. a začiatku 20. stor. do súčasnej islamskej filozofie. V prvom prípade došlo k opätovnému pestovaniu filozofie Ibn Síná (napr. šíitský iránsky filozof Mahdi Ha’irí Jazdí, *1923, †1999), iluminacialistickej filozofie al-Suhrawardího (napr. H. Corbin a S. H. Nasr) a mystickej filozofie Ibn al-’Arabího a Mullá Sadrá (M. H. Jazdí a kummská škola v iránskom Kumme, ktorej významným členom bol ajatolláh Chomejní). V druhom prípade sa islamskí filozofi vyjadrovali ku všetkým významným západoeurópskym filozofickým školám (počnúc I. Kantom), k ich predstaviteľom, témam a terminológii, napr. egyptský filozof Hasan Hanafi (*1935), ktorý sformuloval stanovisko k dejinám západoeurópskej filozofie od I. Kanta a nemeckej klasickej filozofie až po H. Bergsona a E. Husserla. Podľa amerického filozofa Parviza Morewedgea (*1934) a britského filozofa Olivera Leamana (*1950) Hanafi vytvoril vlastnú verziu fenomenologickej filozofie s novou koncepciou Božej jedinosti (tawhídu), do ktorej zahrnul princíp jednoty a rovnosti všetkých ľudí. Iránsky filozof Abdulkarím Sorúš (*1945), znalec Džaláluddína Rúmího, sa inšpiroval K. R. Popperom, G. E. Moorom, I. Berlinom a L. Wittgensteinom. Interpretácia ich názorov ho priviedla k problému, ako adekvátne sprostredkovať názory západoeurópskych mysliteľov súčasnej islamskej spoločnosti. H. Corbin, ktorý preložil do francúzštiny diela M. Heideggera a K. Bartha a ktorý poukazoval na jednotu tzv. náboženstiev Knihy (t. j. židovstva, kresťanstva a islamu), vychoval mnohých žiakov, ktorí popri vlastnej islamskej tradícii vychádzajú viac z Heideggera. Prvým arabským existencialistickým filozofom a Heideggerovým nasledovníkom je významný arabský egyptský mysliteľ Abdarrahmán Badawí (*1917, †2001), autor 20 filozofických diel zaoberajúcich sa gréckym dedičstvom v islamskej civilizácii, humanizmom a existencializmom v arabskom myslení. Popri ňom existuje v súčasnej islamskej filozofii písanej po arabsky i po perzsky mnoho rôznych mysliteľov, pre ktorých je typické, že vedú podobné diskusie, aké prebiehajú v ktorejkoľvek inej európskej či americkej filozofii, podstatným rozdielom však je, že ich určujúcim rámcom je islam.

Text hesla

islamská filozofia, arab. falsafa — súbor filozofických, teologických a vedeckých náuk vznikajúcich od 9. stor., ktorých autormi boli stúpenci islamu (moslimovia). Islamská filozofia bola súčasťou komplexného intelektuálneho procesu, na ktorom sa od vzniku islamu v 7. stor. podieľali okrem Arabov (→ arabská filozofia) najmä Sýrčania, Peržania, Turci a Berberi. Myslenie jej predstaviteľov má korene v Koráne, v sunne (tradícia) a v hadíse (výroky a skutky proroka Mohameda). Islamskí filozofi považovali Korán za najvyšší prameň práva (→ islamské právo, → šaría) i za základ poznania pravej podstaty bytia. Podnetom na jej rozvoj bolo prekladateľské hnutie, ktoré vzniklo za vlády dynastie Abbásovcov (750 – 1258) s centrom v Bagdade (od 762). Tam bola za vlády kalifa al-Ma’múna (813 – 833) údajne založená významná náučná inštitúcia Dom múdrosti (Bajt al-hikma), kde sa o. i. do arabčiny prekladali najskôr grécke diela z oblasti medicíny, astronómie a matematiky a neskôr aj diela gréckych filozofov. Preložené diela sa stali základom islamskej filozofie, ktorú vytvorili moslimskí nasledovníci aristotelizmu a novoplatonizmu. Viacerí islamskí filozofi, napr. al-Fárábí, al-Ghazálí, Ibn Rušd (známy pod latinizovanou podobou mena Averroes) a Mír Dámád (†1631 alebo 1632), boli vynikajúcimi teológmi i právnikmi. Spätosť islamu a islamskej filozofie vyjadruje výraz al-hakíka, ktorý má v preklade dva významy: pravda a skutočnosť. Pravdou je vtedy, keď je spojený priamo s Bohom, ktorého pochopenie je cieľom filozofie. Štúdium tejto kľúčovej témy islamskej teológie (→ kalám) i filozofie (falsafa) viedlo k rozvoju exegézy Koránu (→ tafsír).

Prvým významným islamským filozofom, ktorý komentoval Korán, bol Ibn Síná (známy pod latinizovanou podobou mena Avicenna). Podľa Koránu Boh stvoril svet z ničoho (creatio ex nihilo), čo viedlo islamských filozofov k jasnému rozlišovaniu medzi Bohom a stvoreným svetom. V tomto kontexte viedli diskusie o aristotelovskej téze o večnosti sveta. Teologické učenie creatio ex nihilo spojili al-Fárábí a Ibn Síná vo svojich kozmológiách s novoplatónskou teóriou emanácie. Podľa všetkých islamských filozofov (okrem al-Ghazálího, ktorý odmietol filozofiu ako cestu vedúcu k pravde) predstavujú viera a rozum (filozofia) dve cesty k tej istej pravde. Al-Kindí, prvý významný predstaviteľ islamskej filozofie bagdadského zlatého veku (750 – 850), mal blízko k mu’tazile, jednej z dvoch najvplyvnejších škôl kalámu. Kalám vznikol z politicko-náboženských sporov islamskej komunity v 8. stor. Jeho predstavitelia (mutakallimovia, arab. mutakallimún) sa zaoberali náboženskými doktrínami islamu a ich obhajobou diskurzívnymi argumentmi. Polemizovali o politickej autorite a jej legitímnosti, o postavení ťažkého hriešnika, o slobode vôle i o jedinosti Boha a jeho atribútoch. Mu’tazilu založil v 8. stor. Vásil ibn Atá (*700, †748), k nej protikladnú ašaríju v 10. stor. v Basre Abú’l-Hasan al-Aš’arí (*874, †935). Z hľadiska západoeurópskej filozofie sa rozlišujú dve vetvy stredovekej islamskej filozofie, východná a západná. Z tohto hľadiska sú al-Kindí, al-Fárábí, Ibn Síná a al-Ghazálí predstaviteľmi stredovekej islamskej filozofie na Východe. Okrem nich tam pôsobila aj skupina encyklopedistov Bratia čistoty (Ichván as-safá’, 10. stor.), ktorí zostavili encyklopedické dielo Listy Bratov čistoty (Rásá’il Ichván as-safá’), a perzský filozof a historik Ibn Miskawajh (*asi 940, †1030). K významným strediskám východnej vetvy islamskej filozofie a islamskej vzdelanosti patrili mestá Bagdad a Nadžaf v dnešnom Iraku, Damask v Sýrii, Isfahán a Kumm v Iráne a Herát v Afganistane. Al-Kindí ako prvý významný islamský filozof (nazývaný aj filozof Arabov), ktorý nadviazal na grécku filozofiu, bol tvorcom arabskej filozofickej terminológie a jeho dielo je dôkazom toho, že filozofiu („cudziu vedu“) je možné pestovať aj v rámci islamu. V zachovanom diele O prvej filozofii (Fí al-falsafah al-úlá) charakterizoval filozofiu ako najvznešenejšie ľudské umenie, ktorého cieľom je spoznať pravú prirodzenosť vecí. Ak človek spozná štyri (aristotelovské) príčiny vecí a konečnú príčinu každého bytia, ktorou je pravé Jedno (→ Alah), spozná pravú prirodzenosť vecí. Pravé Jedno nemá podľa al-Kindího žiadne atribúty, je absolútnou jedinosťou (→ tawhíd). Pod vplyvom novoplatonizmu ho opísal negatívne, t. j. vysvetlil, čím nie je, a došiel k záveru, že filozofický pojem Boha (pravé Jedno) neprotirečí posolstvu Koránu, je zlučiteľný s filozofiou. Analyzujúc teleso a jeho vlastnosti (existenciu v čase, pohyb a ich vzťah k látke, telesu), došiel k záveru, že vzniklo v určitom bode a môže v ňom aj zaniknúť. Z možnosti do skutočnosti sa dostalo prostredníctvom stvoriteľského aktu Boha, ktorý predchádza všetko stvorené v čase. Tým modifikoval Aristotelovo tvrdenie, že svet je večný, i keď na jeho opis použil aristotelovské kategórie druh, rod, jednotlivé, zvláštne a akcident. Prvá filozofia (metafyzika) al-Kindího nie je ani dôsledne aristotelovská, ani novoplatónska. Do moslimského prostredia uviedol názory Aristotela a tzv. Aristotelovou teológiou, ktorá mohla vzniknúť v jeho prostredí, aj novoplatonizmus.

Ďalším predstaviteľom islamskej filozofie bol al-Fárábí (*asi 870, †950), ktorý sa vo svojich dielach zaoberal logikou a filozofiou jazyka. Logické diela obsahovali aj komentáre k Aristotelovým dielam, ostatné sa zaoberali politickou filozofiou, filozofiou náboženstva (al-Fárábí ju považoval za odnož politickej filozofie), metafyzikou, psychológiou a prírodnou filozofiou. Kozmológia, metafyzika a politická filozofia jeho diela O dokonalom štáte (al-Madína al-fadíla) vznikli platonizáciou aristotelovskej metafyziky (odráža sa v ňom vplyv Platónovho dialógu Štát). Al-Fárábí v ňom prezentuje šesť princípov bytia: 1. prvá príčina, 2. druhotné príčiny, t. j. netelesné intelekty, 3. aktívny intelekt, ktorý riadi sublunárny svet, 4. duša, 5. forma, 6. látka. Netelesné intelekty spojil s deviatimi nebeskými sférami. V jeho emanačnej schéme je najvyššie prvá príčina a najnižšie desiata inteligencia, ktorá riadi sublunárny svet. Cieľom človeka je dosiahnuť najvyššiu dokonalosť, sám to však nedokáže, preto žije v spoločenstve s inými ľuďmi. Najlepšie (ideálne) mesto sa podobá dokonalému a zdravému telu s dobre spolupracujúcimi údmi. Na jeho čele stojí vládca, nad ktorým už nikto nevládne. Jeho pasívny intelekt, ktorý dosiahol dokonalosť chápaním všetkých inteligibílií, sa nazýva získaný intelekt. Takýto človek dosiahol najvyšší stupeň ľudskosti a šťastia, jeho duša je spojená s aktívnym intelektom a stal sa imámom. Je vládcom najlepšieho mesta, najlepšieho národa a univerzálneho štátu. V záverečných častiach diela O dokonalom štáte sa al-Fárábí zaoberá eschatologickými témami (úvahy o posmrtnom živote), vzťahom filozofie a náboženstva a názormi občanov miest, ktorí nepoznajú pravé dobro.

Za najvýznamnejšieho predstaviteľa islamskej filozofie na východe je považovaný Ibn Síná (Avicenna), ktorý bol perzského pôvodu. V rozsiahlom encyklopedickom diele Kniha uzdravenia (Kitáb aš-šifá’) rozčlenenom na štyri časti sa zaoberal logikou, filozofiou prírody, matematikou a prvou filozofiou (metafyzikou). Logiku považoval za úvod do filozofie. Jeho chápanie Aristotelovej metafyziky ovplyvnil al-Fárábí. V súlade s ním tvrdil, že cieľom ľudského poznania je konečná pravda, Boh. Ako prvý v islamskej filozofii pokladá za predmet metafyziky jestvujúcno ako jestvujúcno a Boha za to, čo metafyzika hľadá. Boh je príčinou toho jestvujúcna, ktoré má príčinu. Rozdiel medzi Bohom a tým, čo stvoril, vyjadril Ibn Síná v pojmoch esencia a existencia. Iba u Boha nie je rozdiel medzi jeho esenciou a existenciou. Boh je prvým činiteľom, nie prvým hýbateľom. Prvý činiteľ je podľa neho počiatkom bytia; ako stvoriteľ sveta je jeho darcom, čím sa odchýlil od Aristotela a priklonil k Platónovi. Novoplatónsky emanačný mechanizmus použil vo svojej kozmológii, v ktorej prvá príčina tvorí prvú inteligenciu, tá tvorí ďalšiu inteligenciu atď. Každá z celkove desiatich inteligencií tvorí jednu nebeskú sféru a jej dušu, ktorá uvádza sféru do pohybu. Posledná, desiata inteligencia riadi sublunárny svet, ktorý vzniká a zaniká. V 12. stor. boli diela Ibn Síná preložené do latinčiny a ovplyvnili kresťanskú scholastiku (napr. Tomáša Akvinského a J. Dunsa Scota). Ibn Síná vytvoril v islamskej filozofii prvý ucelený metafyzický systém a zaslúžil sa o uvedenie Aristotela na kresťanský Západ. Proti nemu sa postavil kritik peripatetickej filozofie al-Ghazálí, ktorý sa o filozofiu údajne zaujímal iba s cieľom spochybniť ju, čo si však vyžadovalo jej dôkladné poznanie. To sa prejavilo v jeho diele Vyvrátenie filozofov (Taháfut al-falásifa). Po hlbokej životnej kríze, do ktorej sa dostal pre hľadanie spoľahlivej cesty k pravde, sa začal zaujímať o súfizmus (ezoterické učenie islamu). Podľa neho sylogistické závery filozofov nepresviedčajú ani myseľ, ani srdce. Pravé poznanie možno získať osvietením, božskou inšpiráciou. Dialektickým základom jeho náboženských a mystických úvah sa stal kalám al-Aš’arího. Ku koncu života sa súfizmus stal preňho ucelenou životnou koncepciou. Prejavil sa v jeho opisoch Boha, ktorý je jedinečný vo svojej esencii, existuje večne, bez spoločníkov a nič sa mu nepodobá. Podľa Koránu je Boh živá osoba, ktorá má vôľu. Jeho všemohúcnosť ustanovila pre tento svet najlepšie možné pravidlá fungovania. Kozmológiu chápal al-Ghazálí mysticky. Existuje v nej prirodzený svet (mulk) podriadený Božej vôli a nebeský svet (malakút). Prirodzený svet je tieňom pravého sveta. Všetko, čo v ňom existuje, je účinkom Božej všemohúcnosti a svetla jeho esencie. Al-Ghazálí, ktorého myslenie bolo známe a chápané ako tzv. dôkaz islamu, vytvoril dielo, ktoré je syntézou teoretického skúmania, legislatívy a mystickej praxe. Predstavitelia kresťanskej scholastiky (napr. Tomáš Akvinský, Mikuláš z Autrecourtu) sa s dielom al-Ghazálího oboznámili prostredníctvom prekladov do latinčiny a hebrejčiny, ovplyvnilo aj R. Descarta a B. Pascala. Kritické vystúpenie al-Ghazálího proti filozofii a jeho prechod k súfizmu boli na Východe podnetom na rozvoj iluminacialistickej filozofie (hikmat al-išrák), ktorú založil Šiháb al-Dín al-Suhrawardí (*1154, †1191). Podľa nej všetko vzniká emanáciou z Alaha (Alláh), Svetla svetiel. Tak, ako je večný Stvoriteľ, je večné i to, čo z neho pochádza. Ak chce človek dosiahnuť svetlo pravdy, musí zbaviť temnoty svoje telo. Rovnako sa musí starať o očistenie svojho srdca. Prostriedkom na to sú disciplína, uvažovanie, modlitba a oddanosť, a to pod vedením učiteľa, ktorý zasvätil svoj život Alahovi a jeho potešeniu. Spolu s iluminacializmom vznikla mysticko-filozofická škola Ibn al-’Arabího, ktorý pod vplyvom islamskej teológie, súfizmu a kritického postoja k filozofii vytvoril vlastný systém podobný novoplatonizmu. Súhlasil, že Božia podstata je absolútne nepoznateľná, prejavuje sa však v mnohosti atribútov a tie v stvorenom svete. Pochopením tejto mnohosti je možné pochopiť jednotu bytia.

Západná vetva islamskej filozofie sa rozvíjala v 10. – 12. stor. v španielskej Andalúzii (Córdoba, Zaragoza), ktorá bola od začiatku 8. stor. do skončenia reconquisty (1492) pod nadvládou Arabov a stala sa centrom islamského umenia, vedy a kultúry. Spočiatku bola pod vplyvom filozofie islamského Východu, postupne sa však stala samostatnou. Tí z jej predstaviteľov, ktorí pestovali prírodnú filozofiu a metafyziku, boli v menšine. Predstaviteľmi západnej vetvy islamskej filozofie boli Ibn Masarra (*asi 883, †931), Ibn Bádždža (12. stor., známy pod latinizovanou podobou mena Avempace), Ibn Tufajl (12. stor., známy pod latinizovanou podobou mena Abubacer), Ibn Rušd (12. stor., známy pod latinizovanou podobou mena Averroes), Ibn Sab’in (*1217, †1268) a predstaviteľ filozofie dejín Ibn Chaldún. Ibn Bádždža považoval filozofiu za sylogistickú vedu. Rozdelil ju na metafyziku, fyziku (prírodnú vedu), praktickú filozofiu, matematiku a logiku. Metafyzika sa zaoberá konečnými príčinami, ktoré nie sú telesné ani v telesách, fyzika prírodnými telesami, ktorých existencia nezávisí od ľudskej vôle, praktická filozofia (veda o vôli) bytím, ktoré vytvára ľudská vôľa a voľba. Matematiku, ktorá sa zaoberá bytím abstrahovaným od jeho látky, rozdeľuje na aritmetiku, geometriu, optiku, astronómiu, hudbu, vedu o váhach a tzv. vedu o prístrojoch. Logika sa zaoberá vlastnosťami, ktoré bytie nadobúda v ľudskej mysli. Ibn Bádždža nadviazal na Aristotelovu teóriu foriem, ktorú spojil s teóriou emanácie. Z prvého bytia emanujú nebeské inteligencie, poslednou emanáciou z nich je aktívny intelekt, ktorý obdarúva materiálne telesá formami. Najjednoduchšími telesami sú štyri prvky (oheň, vzduch, voda, zem), z ktorých vzniká každé bytie v prírode. Každá existencia dostáva vlastnú formu, z ktorých najdokonalejšou je duša. Vo svojom diele Spôsob života samotára Ibn Bádždža vysvetľuje, že režim, pravidlá, sú to, čo usmerňuje naše činy na ceste k cieľu. Najlepším mestom je to, ktorého obyvatelia nepotrebujú lekárov ani sudcov. Na rozdiel od al-Fárábího je podľa neho možné len intelektuálne, nie politické šťastie. Jeho obdivovateľ Ibn Tufajl je autorom filozofického románu Živý, syn Bdiaceho (Hajj ibn Jakzán, okolo 1169; lat. Philosophus Autodidactus), ktorého názov i postavy prevzal od Ibn Síná. Je to príbeh, v ktorom rozum hlavného hrdinu dosiahne bez pomoci spoločnosti, jej náboženstva a zvykov vedecké poznanie, čo je príprava na mystické poznanie. Ibn Tufajl vo svojom príbehu ukazuje, že náboženská pravda sa nelíši od filozofickej, pretože obidve vyjadrujú to isté inými formami. Náboženská forma sa vyjadruje prostredníctvom symbolov a filozofická forma prostredníctvom jej vnútorných významov. Ľudia majú poznávať pravdu podľa svojich schopností. Za najvýznamnejšieho islamského filozofa sa považuje Ibn Rušd, autor komentárov k najdôležitejším Aristotelovým dielam, ako aj odpovede na al-Ghazálího Vyvrátenie filozofov pod názvom Vyvrátenie vyvrátenia. Jeho aristotelovská filozofia nesie stopy novoplatónskeho vplyvu. Podľa neho niet rozporu medzi náboženstvom a filozofiou, ak sú správne chápané. Pravdy, ku ktorým dospela filozofia, možno použiť pri korigovaní niektorých teologických pojmov, napr. stvorenia z ničoho (creatio ex nihilo) a pôvodu času. Boh je stvoriteľom sveta v zmysle uvádzania jeho bytia z možnosti do skutočnosti, preto nemá význam hovoriť o vzniku sveta v čase. Ak mutakallimovia došli k inému záveru, vychádzali z nesprávnych premís. Ibn Rušd zostal verný svojej viere i Aristotelovi.

Na území dnešného Iránu došlo v 13. stor. k znovuoživeniu peripatetickej filozofie Ibn Síná vo filozofii at-Túsího, ktorý komentovaním jeho filozofie ovplyvnil ďalší rozvoj islamskej filozofie v perzskom jazyku. Popri nej sa pestovala naďalej iluminacialistická tradícia založená al-Suhrawardím. V 17. stor. dosiahla islamsko-perzská filozofia svoj vrchol v diele, ktoré vytvoril Mullá Sadrá považovaný iránsko-americkým filozofom Sejdom Hosseinom Nasrom (*1933) a francúzskym filozofom a orientalistom Henrym Corbinom (*1903, †1978) za najvýznamnejšieho predstaviteľa isfahánskej školy. V diele Štyri cesty spojil Mullá Sadrá prvky iluminacialistickej filozofie a mysticizmu s logickými kategóriami chápanými ako rebrík vedúci k božstvu. Iluminacialistická filozofia a mystika sa na území dnešného Iránu rozvíja v perzštine nepretržite až do súčasnosti.

V arabčine sa filozofia začala znova rozvíjať 1850 – 1914 v období všeobecného intelektuálneho znovuoživenia, renesancie (nahda), ktoré sa začalo v Sýrii, ale vrchol dosiahlo v Egypte. Na jednej strane nadviazala na stredovekú filozofiu spojenú s gréckou filozofiou, na druhej strane začal prebiehať proces začleňovania západoeurópskej filozofie 19. a začiatku 20. stor. do súčasnej islamskej filozofie. V prvom prípade došlo k opätovnému pestovaniu filozofie Ibn Síná (napr. šíitský iránsky filozof Mahdi Ha’irí Jazdí, *1923, †1999), iluminacialistickej filozofie al-Suhrawardího (napr. H. Corbin a S. H. Nasr) a mystickej filozofie Ibn al-’Arabího a Mullá Sadrá (M. H. Jazdí a kummská škola v iránskom Kumme, ktorej významným členom bol ajatolláh Chomejní). V druhom prípade sa islamskí filozofi vyjadrovali ku všetkým významným západoeurópskym filozofickým školám (počnúc I. Kantom), k ich predstaviteľom, témam a terminológii, napr. egyptský filozof Hasan Hanafi (*1935), ktorý sformuloval stanovisko k dejinám západoeurópskej filozofie od I. Kanta a nemeckej klasickej filozofie až po H. Bergsona a E. Husserla. Podľa amerického filozofa Parviza Morewedgea (*1934) a britského filozofa Olivera Leamana (*1950) Hanafi vytvoril vlastnú verziu fenomenologickej filozofie s novou koncepciou Božej jedinosti (tawhídu), do ktorej zahrnul princíp jednoty a rovnosti všetkých ľudí. Iránsky filozof Abdulkarím Sorúš (*1945), znalec Džaláluddína Rúmího, sa inšpiroval K. R. Popperom, G. E. Moorom, I. Berlinom a L. Wittgensteinom. Interpretácia ich názorov ho priviedla k problému, ako adekvátne sprostredkovať názory západoeurópskych mysliteľov súčasnej islamskej spoločnosti. H. Corbin, ktorý preložil do francúzštiny diela M. Heideggera a K. Bartha a ktorý poukazoval na jednotu tzv. náboženstiev Knihy (t. j. židovstva, kresťanstva a islamu), vychoval mnohých žiakov, ktorí popri vlastnej islamskej tradícii vychádzajú viac z Heideggera. Prvým arabským existencialistickým filozofom a Heideggerovým nasledovníkom je významný arabský egyptský mysliteľ Abdarrahmán Badawí (*1917, †2001), autor 20 filozofických diel zaoberajúcich sa gréckym dedičstvom v islamskej civilizácii, humanizmom a existencializmom v arabskom myslení. Popri ňom existuje v súčasnej islamskej filozofii písanej po arabsky i po perzsky mnoho rôznych mysliteľov, pre ktorých je typické, že vedú podobné diskusie, aké prebiehajú v ktorejkoľvek inej európskej či americkej filozofii, podstatným rozdielom však je, že ich určujúcim rámcom je islam.

Zverejnené v novembri 2013.

citácia

Islamská filozofia [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-10-19]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/islamska-filozofia