Chomejní

Chomejní, vlastným menom Rúholláh al-Musáví, 24. 9. 1902 Chomejn – 3. 6. 1989 Teherán — iránsky šíitský duchovný (→ ajatolláh), náboženský mysliteľ a politický vodca.

Pochádzal z rodiny šíitských náboženských vodcov (jeho otec aj starý otec boli ajatolláhmi), ktorí patrili k najrozšírenejšej šíitskej náboženskoprávnej škole isná’ašaríja v Iráne, meno Chomejní prijal podľa svojho rodiska. Po štúdiách teológie na šíitských náboženských seminároch v iránskom Kumme a irackom Nadžafe sa začiatkom 60. rokov 20. stor. dostal na čelo časti duchovenstva, ktorá verejne kritizovala reformy šáha Mohammada Rézu Pahlavího a dožadovala sa väčšieho podielu na moci. V rokoch 1962 – 64 s dôrazom na kultúrne, spoločenské a politické tradície islamu Chomejní ostro napádal šáhovu sekularizačnú politiku i prozápadnú orientáciu a mobilizoval proti nemu opozíciu (najmä obchodníkov a študentov), začo bol aj krátko väznený a držaný v domácom väzení. V roku 1964 bol vypovedaný z Iránu do Turecka, v roku 1965 sa uchýlil do irackého Nadžafu, kde pôsobil ako učiteľ šíitskej komunity, a v roku 1978 krátko pôsobil v Paríži. Zaoberal sa najmä otázkami práva, v prednáškach zameraných na teóriu islamského štátu (knižne ako Vláda duchovenstva, Velájat-e fakíh, 1970) presadzoval názor, podľa ktorého sa má politická moc riadiť islamskými normami, ktoré ovládajú výhradne islamskí právnici – imámovia. Svojou osobnosťou a názormi šírenými prostredníctvom audionahrávok postupne docielil spojenie všetkých iránskych revolučných prúdov (o. i. aj marxistov) a vystupňovanie odporu proti monarchii, čo 16. januára 1979 nakoniec prinútilo Mohammada Rézu Pahlavího odísť do exilu. Chomejní sa 1. apríla 1979 vrátil do Teheránu, prevzal kontrolu nad revolučným hnutím a ujal sa funkcie hlavy štátu a najvyššieho sudcu (rahbar). Vo vnútornej politike presadil islamizáciu štátu (tzv. islamská republika), viedol nekompromisný boj (vrátanie zatýkania a popráv) proti odporcom režimu (v 1989 napr. požadoval likvidáciu spisovateľa Salmana Rushdieho pre údajné zneuctenie proroka Mohameda v diele Satanské verše) a za cieľ zahraničnej politiky vyhlásil šírenie islamu a islamskej revolúcie (→ Irán, Dejiny) za hranice štátu. Svojimi radikálnymi postojmi sa stal vzorom pre extrémistické náboženské a revolučné hnutia na Blízkom východe (napr. Hizballáhu).