írske divadlo

írske divadlo — prvé zmienky o írskom divadle pochádzajú zo 14. stor. Zachovaný írsky rukopis zo 14. stor. Book of Fermoy (1373, dnes v knižnici Kráľovskej írskej akadémie v Dubline) dokazuje, že divadlo sa v tom období hralo v írskom jazyku. Je v ňom zapísaná aj hra – walesko-írsky rozhovor medzi Fintanom a jastrabom z hory Achill, ktorá svedčí o pohanských koreňoch írskeho divadla. Od 14. stor. sa pestovali aj pašiové hry ako súčasť náboženského divadla. Prvý literárny dôkaz o hraní divadla v Írsku však poskytla až režijná kniha (1601) k svetskej tragédii Gorboduk (Gorboduc, or Ferrex and Porrex, 1561) uvedenej jej anglickými autormi T. Sackvillom a T. Nortonom v Dubline. V 17. stor. (počas anglickej občianskej vojny) sa divadelná tvorba presunula z Dublinu do Kilkenny, kde vznikla pôvodná írska hra Tragédia zúrivého Colasa (A Tragedy of Cola’s Fury, 1645, autor Henry Burkhead). R. 1662 otvoril John Ogilby (*1600, †1676) divadlo na Smock Alley v Dubline, kde sa však hrali prostuartovské diela a hry W. Shakespeara.

Írske divadlo malo dve vývinové etapy. V prvej, trvajúcej do začiatku 20. stor., sa írske talenty realizovali zväčša v anglickom jazyku v Londýne. Autori narodení či vyškolení v Írsku sa tak zaradili do hlavnej vetvy anglického divadla a patrili v Londýne k najprestížnejším. Príslušnosť dramatikov k írskej či k anglickej národnosti sa prelínala a ich presné národnostné zaradenie je dodnes problematické. V 18. stor. sa presadili W. Congreve, O. Goldsmith a R. B. Sheridan, v 19. stor. Dion Boucicault (*1820 alebo 1822, †1890, autor viac než 140 hier, o. i. Londýnsky sľub, London Assurance, 1841; Robert Emmet, 1884), O. Wilde a G. B. Shaw (írsky rodák, hlásil sa však k anglickej národnosti). Na prelome 18. a 19. stor. sa začalo Írsko vymaňovať spod závislosti od Anglicka. Počas tzv. írskej renesancie vynikli predstavitelia druhej etapy vývinu írskeho divadla (tzv. írske dramatické hnutie). Jeho hlavný predstaviteľ W. B. Yeats spolu s J. M. Syngom, básnikom Georgom (Williamom) Russellom (*1867, †1935) i dramatičkou a folkloristkou lady (Isabellou Augustou) Gregoryovou (Gregory, *1852, †1932) založili 1896 v Dubline Írsku národnú divadelnú spoločnosť (Irish National Theatre Society) a 1899 Írske literárne divadlo (Irish Literary Theatre), z ktorého 1904 vzniklo divadlo Abbey Theatre pôsobiace ako Írske národné divadlo (Irish National Theatre) – prvé štátom subvencované divadlo (od 1925) v anglofónnom svete. Divadlo otvorili dvoma hrami – Vresové pole (Heather Field) od Edwarda Martyna (*1859, †1923) a Grófka Cathleen (The Countess Cathleen) od W. B. Yeatsa. V dramatickej tvorbe tohto obdobia prevládala pôvodná írska dramatika, návrat ku keltským koreňom a tendencia mytologizovať a písať v dialektoch.

Od začiatku vývinu írskeho divadla koexistovalo vedľa seba niekoľko druhov drámy, a to poetická dráma s antirealistickými prvkami (W. B. Yeats), dráma poetického realizmu (J. M. Synge, lady Gregoryová a i.) vyznačujúca sa charakteristickými prvkami reči írskeho roľníka a dialektom, ktorým sa v tom období hovorilo na západe Írska, tretiu skupinu tvorili realistické hry s komickými i vážnymi témami zobrazujúce vtedajšie problémy Írska (William Boyle, *1853, †1923; Lenox Robinson, *1886, †1958; Thomas Cornelius Murray, *1873, †1959; Pádraic Colum, *1881, †1972), ďalší druh drámy sa vyznačoval analytickými technikami a kritikou spoločnosti (hra E. Martyna Vresové pole). S. O’Casey na rozdiel od svojich predchodcov nepovažoval národnú otázku za prvoradú, ale venoval sa sociálnej problematike. V drámach kritizoval planý patriotizmus spoluobčanov a rozličné negatívne vlastnosti Írov. Írskeho pôvodu bol i S. Beckett, ktorý hrou Čakanie na Godota (En attendant Godot, 1953) založil tradíciu absurdnej drámy. Pôvodné dlhšie hry postupne skracoval až na miniskeče, tzv. dramatikulá (angl. dramaticules). R. 1944 založil Austin (Augustine Joseph) Clarke (*1896, †1974) Lyrické divadlo v Dubline (Lyric Theatre Company, súbor zameraný na pôvodnú írsku dramatiku), kde sa hrali prevažne jeho veršované hry. Pre Abbey Theatre úspešne tvoril B. Behan (píšuci pod vplyvom B. Brechta). K ďalším významným autorom patrili Denis Johnston (*1901, †1984), experimentujúci Tom MacIntyre (*1931), ďalej Thomas Kilroy (*1934), Dermot Bolger (*1959), dramatičky Christina Reidová (Reid, *1942, †2015), Anne Devlinová (Devlin, *1951) a i. Hugh Leonard (vlastným menom John Keyes Byrne, *1926, †2009), ktorý je najúspešnejším dramatikom Dublinského divadelného festivalu (Dublin Theatre Festival, založený 1957), napísal väčšinu divadelných hier v 60. rokoch 20. stor. vrátane hry Štefan D. (Stephen D., 1962), ktorá je adaptáciou románu J. Joycea Portrét mladého umelca. Jedným z najvýznamnejších predstaviteľov írskej drámy 20. stor. bol Brian Friel (vlastným menom Bernard Patrick Friel, *1929, †2015) vychádzajúci z tradícií írskeho vidieka. Kontroverzné a drsné hry dramatikov Eugena McCaba (Cabe; *1930) a Thomasa (Bernarda) Murphyho (*1935) znamenali začiatok slobodného písania o témach, ktoré boli dlho tabuizované. V 70. a 80. rokoch 20. stor. vznikli mnohé divadelné skupiny prinášajúce obnovu divadelných metód a štýlov ako Focus Theatre, Druid Theatre Company, Red Kettle Theatre Company a i. Z tohto hnutia obnovy vzišli divadelné osobnosti (herci i dramatici), ktoré dosiahli úspech v Londýne, na Broadwayi i v Hollywoode, napr. Joe O’Byrne (*1958), Stephen Rea (vlastným menom Graham Rea, *1946), Billy Roche (*1949), Gabriel Byrne (vlastným menom Gabriel Séamas Ó Broin, *1950), B. Friel a Jimmy Murphy (*1962). Bolo to obdobie britskej divadelnej renesancie s významným írskym zastúpením. Jeden prúd tejto novej drámy, známy pod názvom in year face, známy vulgárnosťami a brutalitou, prenikol v 90. rokoch 20. stor. aj do kontinentálnej Európy. Niektorí autori, čiastočne hraní aj na Slovensku, prekročili hranice tohto typu drámy a postúpili ku katarzii a k humanite, napr. Martin McDonagh (*1971) s hrami Krásavica z Leenane (The Beauty Queen of Leenane, 1996), Opustený západ (The Lonesome West, 1997), Mrzák z Inishmaanu (The Cripple of Inishmaan, 1997), Poručík z Inishmore (The Lieutenant of Inishmore, 2001) a Ujo Vankúšik (The Pillowman, 2003). Ďalšími významnými autormi sú Mark O’Rowe (*1970) s hrami Howie a Rookie (Howie the Rookie, 1999) a Konečná (Terminus, 2007), Conor McPherson (*1971) s hrami Rum a vodka (Rum and Vodka, 1992), Hrôza (The Weir, 1997), Námorník (The Seafarer, 2006; sám ju režíroval v Royal National Theatre v Londýne) a Sv. Mikuláš (Saint Nicholas, 1997), Marie Jonesová (Jones, *1951) s hrou Kamene vo vreckách (Stones in his Pockets, 1999) a Marina Carrová (Carr, *1964) s hrou Portia Coughlanová (Portia Coughlan, 1996), Enda Walsch (*1967) s hrami Disco Pigs (1996) a Bedbound (2000) a i. R. 2010 bola v dublinských dokoch otvorená nová moderná budova divadla Grand Canal Theatre (architekt Daniel Libeskind, *1946). Na Slovensku sa inscenovaniu írskych súčasných hier venuje Divadlo Kontra v Spišskej Novej Vsi.