irónia

Text hesla

irónia [gr. > lat.] — vo všeobecnom význame skrytý jemný posmech, výsmech, vtipný prejav vyjadrujúci komicko-hodnotiaci postoj ku skutočnosti, pri ktorom hovoriaci používa jazykové jednotky v opačnom význame, ako je ich bežný, neutrálny lexikálny význam (určité slovo alebo výrok sa použije v opačnom význame). Irónia môže byť spôsobom reči, pri ktorej hovoriaci v skutočnosti vyjadruje pravý opak toho, o čom hovorí. Môže mať podobu náznakov, polemického posmechu alebo dokonca ostrého sarkazmu. V jazykovom prejave založenom na irónii sa dostávajú do protikladu systémový (langue) a aktuálny (parole) význam slova. Ironický podtón (podtext) možno identifikovať na základe výsmešného tónu (intonácie) a posmešných narážok, v písanom texte na základe kontextu, v ktorom je ironický výraz použitý;

1. estet. skrytý výsmech v umeleckom diele; dielo hovorí a zobrazuje niečo iné, než aký je jeho skutočný význam, chváli jav tým, že ho haní, a naopak. Irónia ako literárny a rétorický trópus (umelecký prostriedok založený na prenesení významu) sa využíval už v antickej dráme (Sofoklés, Euripidés) i rétorike (Cicero). Tzv. romantická irónia spätá s filozofiou a estetikou nemeckého romantizmu (F. Schlegel, J. G. Fichte) bola založená na prevahe subjektívneho autorského postoja nad objektívnym a prejavovala sa ako neprestajný romantický rozpor medzi ideálom (snom) a skutočnosťou. V postmodernej kultúre sa irónia stala jedným zo základných tvorivých princípov. Rozlišujú sa tri druhy irónie: referenčná irónia týkajúca sa tretej osoby alebo určitého stavu vecí (Jeho silaach, bola v slabinách! T. Janovic: (pri čítaní) CASANOVU), sebairónia a tzv. ty-irónia namierená proti príjemcovi (napr. vo vete Ty si mi dobrý priateľ! je výraz zlý nahradený slovom dobrý). V umení a v literatúre sa irónia často využíva na spoločenskú kritiku v ostrejších formách humoru, akými sú satira a sarkazmus. Majstrami literárnej irónie vo svetovej literatúre boli M. de Cervantes, J. Swift, H. Fielding, H. Heine, Ch. M. Wieland, Ch. Morgenstern a i., v slovenskej literatúre J. Kráľ, J. Záborský, J. Jesenský, V. Bednár a i.;

2. filoz. v antickej rétorike a filozofii slovný obrat, ktorý využíval rozpor medzi doslovným významom slov a významom vyjadrenej myšlienky; skutočný význam vety protirečil jej zdanlivému významu. Pojem irónia (gr. eiróneia) je spätý najmä so životnou filozofiou Sokrata, ktorý ju využíval v rozhovoroch ako prvý stupeň v procese poznávania, ako metódu poznávania, ktoré má podobu tzv. učenej nevedomosti. V dialógu sa vydával za nevediaceho človeka (štylizoval sa do podoby toho, ktorý vie, že nič nevie) a ustavičným kladením otázok nútil spoludiskutujúceho priznať si vlastnú nevedomosť a zároveň dospieť k adekvátnejšiemu poznaniu zdanlivo samozrejmých vecí. Dynamika dialógu tak ukázala, že Sokrates vedel viac ako jeho „múdri“ spolurečníci, ktorí nevedeli ani to, že nič nevedia. Aristoteles zasa odsudzoval používateľa irónie, pretože sa vyhýba úprimnosti, a tým aj hodnovernosti. Ak antická irónia bola prostriedkom poznávania a presviedčania protivníka, stredovekí myslitelia ju zanedbávali. Ontologický význam pripisoval irónii romantizmus; mala univerzálny filozofický význam a vyjadrovala základný poetický postoj. Chápala sa ako prejav autonómie ducha, ako spôsob prekonávania napätia medzi vonkajším a vnútorným svetom, reálne existujúceho rozporu medzi ideálom a skutočnosťou. Teóriu romantickej irónie rozpracoval F. Schlegel. Romantici opisovali iróniu ako reflexiu reflexie. Spoločensko-historický význam pripisoval irónii marxizmus. Pre S. Kierkegaarda sa z existencialistického hľadiska môže životná skutočnosť stať princípom irónie. Radikálna filozofická irónia spochybňuje sebaistotu absolutizujúcich hodnotových predstáv univerzalistického spôsobu myslenia. V súčasnej postmodernej filozofii dominovala irónia u amerického filozofa R. Rortyho, podľa ktorého ironik neustále pochybuje o svojom definičnom slovníku, pretože iné slovníky na neho urobili dojem, a nevie určiť, ktorý slovník je bližšie k realite, ktorý je v kontakte s pravdou, bytím či s vecami osebe. Opisu irónie sa venovali Cicero, Quintilianus, Erazmus Rotterdamský, G. Vico, G. W. F. Hegel, J. Ortega y Gasset, Paul de Man (*1919, †1983), J. Derrida a i.

Text hesla

irónia [gr. > lat.] — vo všeobecnom význame skrytý jemný posmech, výsmech, vtipný prejav vyjadrujúci komicko-hodnotiaci postoj ku skutočnosti, pri ktorom hovoriaci používa jazykové jednotky v opačnom význame, ako je ich bežný, neutrálny lexikálny význam (určité slovo alebo výrok sa použije v opačnom význame). Irónia môže byť spôsobom reči, pri ktorej hovoriaci v skutočnosti vyjadruje pravý opak toho, o čom hovorí. Môže mať podobu náznakov, polemického posmechu alebo dokonca ostrého sarkazmu. V jazykovom prejave založenom na irónii sa dostávajú do protikladu systémový (langue) a aktuálny (parole) význam slova. Ironický podtón (podtext) možno identifikovať na základe výsmešného tónu (intonácie) a posmešných narážok, v písanom texte na základe kontextu, v ktorom je ironický výraz použitý;

1. estet. skrytý výsmech v umeleckom diele; dielo hovorí a zobrazuje niečo iné, než aký je jeho skutočný význam, chváli jav tým, že ho haní, a naopak. Irónia ako literárny a rétorický trópus (umelecký prostriedok založený na prenesení významu) sa využíval už v antickej dráme (Sofoklés, Euripidés) i rétorike (Cicero). Tzv. romantická irónia spätá s filozofiou a estetikou nemeckého romantizmu (F. Schlegel, J. G. Fichte) bola založená na prevahe subjektívneho autorského postoja nad objektívnym a prejavovala sa ako neprestajný romantický rozpor medzi ideálom (snom) a skutočnosťou. V postmodernej kultúre sa irónia stala jedným zo základných tvorivých princípov. Rozlišujú sa tri druhy irónie: referenčná irónia týkajúca sa tretej osoby alebo určitého stavu vecí (Jeho silaach, bola v slabinách! T. Janovic: (pri čítaní) CASANOVU), sebairónia a tzv. ty-irónia namierená proti príjemcovi (napr. vo vete Ty si mi dobrý priateľ! je výraz zlý nahradený slovom dobrý). V umení a v literatúre sa irónia často využíva na spoločenskú kritiku v ostrejších formách humoru, akými sú satira a sarkazmus. Majstrami literárnej irónie vo svetovej literatúre boli M. de Cervantes, J. Swift, H. Fielding, H. Heine, Ch. M. Wieland, Ch. Morgenstern a i., v slovenskej literatúre J. Kráľ, J. Záborský, J. Jesenský, V. Bednár a i.;

2. filoz. v antickej rétorike a filozofii slovný obrat, ktorý využíval rozpor medzi doslovným významom slov a významom vyjadrenej myšlienky; skutočný význam vety protirečil jej zdanlivému významu. Pojem irónia (gr. eiróneia) je spätý najmä so životnou filozofiou Sokrata, ktorý ju využíval v rozhovoroch ako prvý stupeň v procese poznávania, ako metódu poznávania, ktoré má podobu tzv. učenej nevedomosti. V dialógu sa vydával za nevediaceho človeka (štylizoval sa do podoby toho, ktorý vie, že nič nevie) a ustavičným kladením otázok nútil spoludiskutujúceho priznať si vlastnú nevedomosť a zároveň dospieť k adekvátnejšiemu poznaniu zdanlivo samozrejmých vecí. Dynamika dialógu tak ukázala, že Sokrates vedel viac ako jeho „múdri“ spolurečníci, ktorí nevedeli ani to, že nič nevedia. Aristoteles zasa odsudzoval používateľa irónie, pretože sa vyhýba úprimnosti, a tým aj hodnovernosti. Ak antická irónia bola prostriedkom poznávania a presviedčania protivníka, stredovekí myslitelia ju zanedbávali. Ontologický význam pripisoval irónii romantizmus; mala univerzálny filozofický význam a vyjadrovala základný poetický postoj. Chápala sa ako prejav autonómie ducha, ako spôsob prekonávania napätia medzi vonkajším a vnútorným svetom, reálne existujúceho rozporu medzi ideálom a skutočnosťou. Teóriu romantickej irónie rozpracoval F. Schlegel. Romantici opisovali iróniu ako reflexiu reflexie. Spoločensko-historický význam pripisoval irónii marxizmus. Pre S. Kierkegaarda sa z existencialistického hľadiska môže životná skutočnosť stať princípom irónie. Radikálna filozofická irónia spochybňuje sebaistotu absolutizujúcich hodnotových predstáv univerzalistického spôsobu myslenia. V súčasnej postmodernej filozofii dominovala irónia u amerického filozofa R. Rortyho, podľa ktorého ironik neustále pochybuje o svojom definičnom slovníku, pretože iné slovníky na neho urobili dojem, a nevie určiť, ktorý slovník je bližšie k realite, ktorý je v kontakte s pravdou, bytím či s vecami osebe. Opisu irónie sa venovali Cicero, Quintilianus, Erazmus Rotterdamský, G. Vico, G. W. F. Hegel, J. Ortega y Gasset, Paul de Man (*1919, †1983), J. Derrida a i.

Zverejnené v novembri 2013.

citácia

Irónia [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-15]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/ironia