iránske divadlo

iránske divadlo — divadlo na území dnešného Iránu rozvíjajúce sa v rámci tam jestvujúcich historických kultúr. Vyvíjalo sa vo dvoch líniách – ako náboženské (rituálne) a ako profánne. Má rovnaké prehistorické formy ako divadlo v ostatných islamských krajinách, ich hlavným nositeľom boli profesionálni rozprávači.

Náboženské divadlo vo forme pašiových hier (ta’zije), ktoré vzniklo po prijatí islamu (7. stor.), vychádza z domácich obradových koreňov a ujalo sa v celej šíitskej komunite Ázie. Nadväzuje na pradávne pohrebné rituály, archetypovú udalosť tvorí martýrska smrť Mohamedovho vnuka Husajna, ktorú si šíiti každoročne pripomínajú spomienkovým obradom pozostávajúcim z jeho oplakávania a vzývania. Cieľom predstavenia (obdoba európskych pašiových hier) je vštepovať divákom spomienku na Husajnovo hrdinstvo a martýrium a prostredníctvom nich utvrdzovať v ľuďoch vieru v dobro a v nebeskú spravodlivosť, ktorá na konci víťazí. Záväzný text hry neexistuje. Režisér, ktorý je často spoluautorom či upravovateľom hry, pridelí hercom rolu, pričom každý z hercov ju samostatne dotvára. Herci sa obracajú na divákov a podnecujú ich, aby svojimi nárekmi, údermi do pŕs a vzlykmi dopĺňali a stupňovali dej, čo predstaveniu dáva neobyčajný emocionálny náboj. Predstavenia sa odohrávali v stanoch alebo na verejných priestranstvách, v 19. stor. aj v špeciálne postavených budovách; približne od 1870 sa uvádzajú okázalo, s masovou účasťou hercov aj divákov v divadle Tekieh Dawlat v Teheráne (s kruhovým javiskom uprostred hľadiska, v 20. stor. nahradené stavbou európskeho typu) vybudovanom na príkaz šáha Náseroddína (*1831, †1896, vládol od 1848). V súčasnosti sa predstavenia uvádzajú aj v televízii a sú aj súčasťou svetových festivalov v Širáze a v Perzepolise.

Začiatky profánneho iránskeho divadla siahajú až do 4. tisícročia pred n. l. (archeologické nálezy sošiek ľudí preoblečených za capov). Jeho súčasťou boli oslavy ročných období a rituály plodnosti (dodnes zachované v niektorých iránskych dedinách). V 9. stor. prenikli z východnej Ázie na územie Iránu marionetové a tieňové divadlo, v 16. stor. sa tam objavila ľudová improvizovaná komédia, ktorá má pôvod vo vystúpeniach bláznov a šašov na dvoroch panovníkov a v tancovaných humorných scénkach. Podľa francúzskeho cestovateľa Jeana Chardina (*1643, †1713) mali komédie lascívny a obscénny charakter a boli improvizované podľa daného scenára (podobne ako commedia dell’arte), od 18. stor. bol ich hrdinom čierny sluha s prízvukom afrického otroka. V 19. stor. sa začalo rozvíjať divadlo západného typu. Azerbajdžanský spisovateľ a dramatik M. F. Achundzáde písal komédie v západnom štýle, v ktorých pranieroval poverčivosť, korupciu, chamtivosť i podvody. Z jeho diela, ako aj z Molièrových komédií čerpal od 1871 Mírzá Áqá Tabrízí (pseudonym Malkam Chán, *1833, †1908), ktorého komediálna tvorba býva porovnávaná o. i. s tvorbou N. V. Gogoľa, 1933 boli jeho komédie preložené do francúzštiny. Za vlády šáha M. R. Pahlavího (1941 – 79) podporujúceho kultúru sa inscenovali aj hry európskych autorov. Mnohí autori, napr. Gholám Hosejn Sá’edi (*1935/36, †1985) či Bahrám Bejzá’i (*1938), písali divadelné hry v perzštine. Z iniciatívy Iránskeho národného rozhlasu a televízie sa 1967 – 77 konal festival umení v Širáze spojený s multimediálnou a multižánrovou prehliadkou, pre ktorý dostali príležitosť vytvoriť pôvodné produkcie aj významní európski, americkí a iní avantgardní divadelníci, napr. 1970 Victor García (*1934, †1982) a Peter Schumann (*1934), 1971 P. Brook, Joseph Chaikin (*1935, †2003) a J. Savary, 1972 R. Wilson, 1973 J. Grotowski a Šudži Terajama (*1935, †1983), 1975 A. Serban a 1977 T. Kantor. V Teheráne bolo postupne otvorených osem nových divadiel, v ktorých sa hrajú tak iránske a zahraničné hry, ako aj ta’zije.