internacionálna gotika
Fragment vitráže s grisaillovou maľbou proroka, okolo 1390 – 1410, pravdepodobne A. Beauneveu, Metropolitné múzeum umenia, New York
Hlava ženy, okolo 1405 – 10, kresba pravdepodobne z maliarskeho vzorníka, Čechy, Metropolitné múzeum umenia, New York
internacionálna gotika, aj internacionálny sloh, medzinárodná gotika, medzinárodný štýl — fáza neskorej gotiky približne v poslednej tretine 14. stor. – 1. štvrtine 15. stor. (okolo 1380 – okolo 1440). Internacionálna gotika sa rozšírila vo Francúzsku, v Nizozemsku, Španielsku, Nemecku, Rakúsku, Čechách, Poľsku a Taliansku. Prejavila sa najmä v tabuľovom a knižnom maliarstve, sochárstve a umeleckých remeslách, termín sa niekedy však používa aj na označenie celej fázy neskorostredovekej európskej kultúry. Rozvíjala sa s podporou najvýznamnejších súdobých kráľovských a šľachtických dvorov, k najvýznamnejším centrám patrili Paríž, Praha, Miláno, Dijon, Siena a Kolín nad Rýnom. Charakteristická je rafinovanou aristokratickou eleganciou, výrazným sklonom k dekoratívnej štylizácii, formálnou vycibrenosťou, uhladenými pretiahnutými tvarmi postáv a ich komplikovanými postojmi a gestami, jemne vypracovaným detailom, precízne modelovaným tvarom a bohatým záhybovým systémom drapérií. V stredoeurópskom kontexte, a najmä v českom umení sa rozvinul variant internacionálnej gotiky krásny sloh, ktorý sa prejavil najmä v českom sochárstve preň typickými tzv. krásnymi madonami.