infarkt myokardu
infarkt myokardu, zastarano srdcová mŕtvica, srdcová porážka — odumretie (anemická nekróza) rôzne veľkej oblasti srdcového svalu (myokardu) následkom náhleho zastavenia alebo rozsiahleho obmedzenia prietoku krvi v koronárnom riečisku; jedna z foriem ischemickej choroby srdca. Takmer vždy postihuje ľavú srdcovú komoru (pravú len vtedy, ak súčasne vznikne nekróza na svalovine ľavej komory a na medzikomorovej priehradke). Izolovaný infarkt pravej srdcovej komory alebo predsiení je zriedkavý. Infarktové ložisko môže mať rozličnú veľkosť, a to od 1 cm2 až po rozsiahle infarkty, ktoré postihujú niekedy aj viac ako polovicu ľavej srdcovej komory. Najčastejšou príčinou vzniku infarktu myokardu je upchatie vencovitej tepny krvnou zrazeninou (trombus) priliehajúcou na aterosklerotický plát (povrchová tuhá vyvýšenina vznikajúca pri ateroskleróze postupným ukladaním tuku a ďalších látok), veľmi zriedkavou príčinou embólia vencovitej tepny alebo jej spazmus. Náhle (v priebehu niekoľkých hodín) upchatie vencovitej tepny trombom v mieste jej poškodenia aterosklerózou vyvoláva akútny infarkt myokardu. Vytvorenie krvnej zrazeniny sa začína najčastejšie poškodením endotelu na povrchu aterosklerotického plátu, zriedkavejšie sa môže začať aj prasknutím plátu s následným uvoľnením lipidového jadra do cievy. K upchatiu vencovitej tepny môže dôjsť aj pri postupnom narastaní aterosklerotického plátu. Infarkt myokardu sa môže vyvíjať ako ohraničená regionálna nekróza alebo môže ísť o difúznu nekrózu. Podľa toho, do akej hrúbky je postihnutá stena srdcového svalu, sa ohraničená nekróza vyskytuje ako transmurálny (postihnutá je celá hrúbka srdcového svalu) alebo nontransmurálny infarkt (postihnutá je len vnútorná vrstva ľavej komory).
K rizikovým faktorom vzniku akútneho infarktu myokardu patria ateroskleróza, angina pectoris, viaceré koronárne rizikové faktory, hyperkoagulačný stav, koronárna embolizácia, kolagenózy a napr. aj kokainizmus. Asi v polovici prípadov predchádza vzniku akútneho infarktu myokardu fyzická práca, stres alebo iná choroba. Častejšie vzniká ráno v prvých hodinách po zobudení. Asi 15 – 20 % pacientov v priebehu akútneho infarktu myokardu nemá bolesti (najmä diabetici a starší pacienti). Typickým prejavom akútneho infarktu myokardu je intenzívna zvieravá, pálivá alebo tupá bolesť za hrudnou kosťou (stenokardia), ktorá trvá viac ako 30 minút, zvyčajne vyžaruje do ľavej hornej končatiny, krku a sánky a býva sprevádzaná zblednutím, potením, nevoľnosťou, vracaním a pocitom úzkosti. Ťažkosti, najmä stenokardia, môžu vzniknúť aj v pokoji, ak vznikajú pri námahe, nezlepšujú sa ani po jej prerušení. Niekedy môže byť prejavom ochorenia náhla dušnosť či porucha vedomia. Teplota do 38 °C je častá v prvom týždni ochorenia. Diagnóza akútneho infarktu myokardu sa opiera o klinické prejavy, elektrokardiografické zmeny (EKG, → elektrokardiografia, → elektrokardiogram) a biochemické ukazovatele (zisťuje sa zvýšená aktivita myokardových enzýmov v sére). Pri EKG vyšetrení sa rozlišuje akútny infarkt myokardu s eleváciou (zvýšením) úseku ST (objavuje sa vysoká Pardeeho vlna, niekedy sa podarí zachytiť aj vysoké ostré vlny T, ktoré jej predchádzajú) s častým vývojom kmitu Q alebo akútny infarkt myokardu s depresiou (znížením) úseku ST alebo s inverziou vlny T bez vývoja kmitu Q. Na základe EKG možno odhadnúť rozsah a trvanie infarktu.
K najčastejšie sa vyskytujúcim komplikáciám akútneho infarktu myokardu patria arytmie a srdcové zlyhanie (zlyhanie jeho čerpacej funkcie), menej častými komplikáciami sú hemodynamicky málo významná mitrálna regurgitácia (spätný tok krvi z ľavej komory do ľavej predsiene), náhla smrteľná ruptúra ľavej komory alebo medzikomorovej priehradky, vydutie ľavej komory (aneuryzma), pseudoaneuryzma, infarkt pravej komory, postinfarktová ischémia (rekurentná angina pectoris), trombo-embolické komplikácie a perikarditída (→ Dresslerov syndróm). Prognóza pri akútnom infarkte myokardu závisí najmä od výskytu porúch srdcového rytmu (fibrilácia komôr je najčastejšou príčinou úmrtia v prvých 24 hodinách od vzniku ochorenia) a zlyhania srdca, ktoré koreluje s rozsahom nekrózy. Mortalita je okolo 30 %, asi 5 – 10 % pacientov zomiera v priebehu prvého roka.
Liečba: okamžitý transport do nemocnice, najlepšie na koronárnu jednotku alebo na špecializované pracovisko, ktoré sú personálne aj prístrojovo vybavené na urgentnú a špecializovanú odbornú starostlivosť o pacienta. Reperfúziu (spriechodnenie upchatej vencovitej tepny) možno dosiahnuť medikamentóznou (trombolytickou) liečbou, ktorá sa v súčasnosti nahrádza účinnejšou, mechanickou liečbou (PTCA – perkutánna translúmenová koronárna angioplastika alebo by-pass), a to v závislosti od pribúdajúceho počtu špecializovaných kardiologických pracovísk. K rutinnej liečbe patrí podávanie analgetík, oxygenoterapia, pokojový režim a postupná rehabilitácia, podľa stavu pacienta podávanie antikoagulancií, β-blokátorov, ACE inhibítorov, magnézia, nitrátov a blokátorov vápnikového kanála.