industrializácia

industrializácia [lat.], spriemyselňovanie — proces premeny poľnohospodárskej krajiny (štátu) na priemyselnú charakteristický zavádzaním a rozvíjaním priemyslu, šírením vysokoproduktívnych priemyselných metód výroby vo všetkých oblastiach ekonomiky a zvyšovaním podielu priemyslu na ekonomike štátu. Je náročný na vnútorné (pracovná sila, akumulácia národného dôchodku, zisky, úspory) i vonkajšie zdroje (hmotné a finančné zdroje, úvery, výnosy, zisky z kolónií). Industrializácia sa spravidla začína budovaním textilného a potravinárskeho priemyslu, rozvojom dopravy a postupne rozvojom ťažkého priemyslu (strojársky, hutnícky, chemický, energetický). Od tempa rozvoja industrializácie závisí aj rast životnej úrovne obyvateľstva. Proces industrializácie môže brzdiť viacero faktorov, napr. nedostatočná odborná pripravenosť pracovnej sily a nedostatok kapitálu. Stupeň industrializácie sa meria rôznymi ukazovateľmi, napr. podielom priemyslu na tvorbe hrubého národného produktu a národného dôchodku alebo objemom priemyselnej produkcie na jedného obyvateľa.

Začiatok industrializácie v Európe (v Anglicku) a neskôr aj v Severnej Amerike v 18. stor. je označovaný ako priemyselná revolúcia, ktorá sa vyznačovala nevídaným rozvojom najmä technických vied (napr. využitie parného stroja) a pretváraním predindustriálnej spoločnosti na modernú industriálnu spoločnosť. V procese industrializácie dochádza k zmenám v deľbe práce (pracovné sily z poľnohospodárskeho sektora sa presúvajú do priemyslu, neskôr do služieb) i k zvyšovaniu produktivity práce. Rozvíja sa veľkovýroba (výroba na bežiacom páse). Mechanizácia práce (pracovník vykonáva často len jeden úkon a stáva sa akoby súčiastkou stroja, nástrojom) vedie k inštrumentalizácii pracovnej sily. Pracovník stráca kontrolu nad postupom aj výsledkom celej produkcie, dochádza k odcudzeniu (alienácii). Industrializácia prinášala v minulosti so sebou aj významné sociálne dôsledky spojené s uvoľňovaním pracovnej sily z trhu práce, a to najmä rast nezamestnanosti (aj tzv. technologickej nezamestnanosti spôsobenej nahradením živej práce technikou). V snahe presadiť záujmy zamestnancov u majiteľov vznikli na začiatku 19. stor. odbory. Vlastníctvo podnikov sa oddelilo od riadenia, rástla ich veľkosť a byrokratizácia. Prudký rozvoj technickej a technologickej stránky výroby od konca 18. stor. viedol k ďalšiemu rozvoju vied a neskôr k vedecko-technickej revolúcii. V 20. stor. sa podnik stal priestorom na sebarealizáciu zamestnancov s dôrazom na samostatnosť, tvorivosť, tímovosť a podnikovú kultúru. Proces industrializácie má často za následok výrazné zmeny v životnom prostredí (znečistenie a zamorenie ovzdušia, vody, pôdy).

Hoci sa industrializácia Slovenska začala už koncom 19. stor., aj po vzniku Československa 1918 bolo Slovensko ešte dlho agrárnou krajinou. V medzivojnovom období prebehla pod tlakom českej i zahraničnej konkurencie čiastočná reštrukturalizácia a technická modernizácia slovenského priemyslu, jeho podiel na priemyselnej výrobe Československa však nepresiahol 8 %. Po prekonaní hospodárskej krízy 1929 – 33 sa priemyselný potenciál Slovenska postupne rozširoval najmä umiestnením novobudovaných zbrojoviek na stredné Považie a neskôr vojnovou konjunktúrou a militarizáciou ekonomiky podriadenej vojnovým potrebám Nemecka. Rozsiahla industrializácia, neskôr označovaná ako sociálna industrializácia, sa začala po 2. svetovej vojne koncom 40. rokov 20. stor. Urýchlil ju presun priemyselných kapacít z českého pohraničia na Slovensko. Industrializácia Slovenska bola aj jednou z priorít dvojročného hospodárskeho plánu 1947 – 48; na konci tohto obdobia zamestnával slovenský priemysel o 60 % pracovníkov viac ako pred 10 rokmi (1938) a výroba bola o 96 % vyššia (oproti 1946 o 62 %). Po skončení dvojročnice až do polovice 80. rokov 20. stor. zostávala industrializácia Slovenska trvalou súčasťou hospodárskej politiky. Ďalšia veľká vlna industrializácie Slovenska nasledovala od prelomu 50. a 60. rokov. Už začiatkom 60. rokov 20. stor. sa Slovensko premenilo na priemyselno-agrárnu krajinu. Vybudovala sa rozsiahla priemyselná základňa, hoci za cenu veľkého ekologického zaťaženia, urbanizačných problémov a modernizačného zaostávania, čo bol dôsledok postavenia Československa v rámci sovietskeho bloku. Industrializáciu Slovenska možno považovať v podstate za ukončenú v 2. polovici 80. rokov, keď Slovensko prešlo do postindustriálneho štádia. R. 1948 – 89 vzrástol podiel Slovenska na celkovom počte obyvateľov Československa z 29,7 % na 33,7 % a jeho podiel na priemyselnej výrobe z 13,5 % na 30,0 %. R. 1989 dosiahlo Slovensko v prepočte na jedného obyvateľa 89 % úrovne českých krajín a produktivita práce na jedného pracovníka v priemysle bola na Slovensku o 10 % vyššia. Z regionálneho hľadiska pretrvávalo určité zaostávanie východného Slovenska za západnou a strednou časťou krajiny. Spoločensko-politické zmeny koncom 1989 spolu s dôsledkami medzinárodnopolitického vývoja priniesli útlm zbrojárskej výroby, ktorá mala na Slovensku výrazné zastúpenie, čo spôsobilo aj sociálne problémy.