indonézske divadlo

Text hesla

indonézske divadlo — ostrovy Indonézie, na ktorých v súčasnosti žije viac než 300 národností, kmeňov a etnických skupín s vlastnou kultúrou a jazykom, boli už v bronzovej dobe ovplyvňované inými kultúrami, čo podmieňovalo aj charakter dramatických umení ako jednej z mnohých foriem kultúrneho vyjadrenia. Vo všetkých oblastiach Indonézie mali dramatické umenia pôvodne sakrálno-spoločenskú funkciu. Pod vplyvom indickej a čínskej kultúry i náboženstva na indonézsku civilizáciu sa vytvorili jedinečné umelecko-estetické formy. Spolu s hinduizmom a buddhizmom sa na ostrovoch Jáva, Bali a Sumatra udomácnila klasická indická divadelná tradícia. Výtvarno-historickým dokladom o podobe dramatických umení sú chrámové reliéfy (Borobudur, Lara Jonggrang v komplexe Prambanan, Candi Sewu a i.) z obdobia kráľovstiev Mataram (8. – 11. stor.) a Majapahit (13. – 16. stor.), prvá literárna zmienka o divadle (wayang) je v starojávskom epose Arjunov sobáš (Arjunawiwaha) z 1. pol. 11. stor.

Najrozšírenejšou divadelnou formou v Indonézii je tieňové divadlo wayang kulit, v ktorom sa používajú plošné bábky (veľkosť od niekoľkých centimetrov až do jedného metra) vyrezávané z kože (kulit) a perforované tak, aby po presvietení lampou vytvárali v priemete na projekčné plátno (kelir) obrazce svetla a tieňa. Bábky sa podľa typu líšia veľkosťou, tvarom, farbou a kostýmom, odlišné sú aj hlavné a vedľajšie postavy; jedna kolekcia obsahuje aj 300 – 400 rôznych bábok. Pripevnené sú na vodiacich tyčiach, všetky ich animuje jeden vodič, ktorý je zároveň aj rozprávačom (dalang); prednáša dialógy, spieva, vytvára zvukové efekty a dáva pokyny tradičnému sprievodnému orchestru (→ gamelan, → indonézska hudba). Repertoár predstavení tvoria prevažne príbehy (lakon) zo staroindických eposov Rámájana a Mahábhárata (tzv. wayang purwa) transponované do miestnych pomerov, príbehy o hrdinstvách legendárneho princa Panjiho (jávsky wayang gedog, balijský wayang gambuh) i historické legendy z čias kráľovstva Majapahit. Predstavenie trvá viac hodín – od zotmenia do rána (v súčasnosti sa predstavenia pre turistov hrajú aj cez deň). Z tieňového divadla wayang kulit sú odvodené ďalšie typy – tieňové divadlo wayang kerucil (aj wayang kelitik), v ktorom sa používajú plošné bábky z dreva (v súčasnosti sa s nimi hrá aj priamo pred divákmi bez použitia projekčného plátna) a bábkové divadlo wayang golék, v ktorom sa používajú trojrozmerné drevené bábky s pohyblivými končatinami. Osobitnou (dnes už zaniknutou) formou divadla bol wayang bébér, kde boli jednotlivé epizódy, ktoré rozprával dalang, znázornené figúrkami rozkreslenými na asi 2 m dlhých a 50 cm širokých pásoch látky, ktoré sa v priebehu deja postupne vymieňali. Príbehy z Rámájany a Mahábháraty (wayang purwa) tvoria aj repertoár divadla wayang orang (aj wayang wong), v ktorom vystupujú živí herci. Na rozdiel od divadla wayang kulit však dalang iba uvedie hru a opíše prostredie, v ktorom sa odohráva dej, dialógy interpretujú herci (predstavitelia opíc a démonov majú masky). Tradičnou dramatickou formou, v ktorej vystupujú živí herci, je aj wayang topeng, tanečno-pantomimické predstavenie s hudobným sprievodom (tradičný orchester gamelan), ktoré v sebe rovnocenne zahŕňa divadelnú, tanečnú, hudobnú a vizuálnu zložku, pričom dôležitou súčasťou predstavenia sú masky (topeng) vyrobené z dreva, papiera a iných materiálov a bohaté kostýmy určujúce typológiu charakterov postáv (odlišnosti sú aj podľa divadelných štýlov jednotlivých oblastí). Maskami sa zobrazujú tri typy postáv – mytologické bytosti, králi (štylizované tváre) a obyčajní ľudia, sluhovia (realistické tváre). Herci (tanečníci) pôvodne predvádzali dej, ktorý rozprával dalang, neskôr prevzali popri pohybovej zložke aj textovú. Na Jáve boli obľúbené príbehy princa Panjiho, na Bali legendy o miestnych vládcoch. Po islamizácii ostrovov (13. – 15. stor.) sa divadlo wayang stalo prostriedkom na šírenie moslimskej kultúry (zákazy, resp. obmedzenia tradičného zobrazovania postáv hinduistických bohov a hrdinov, k tradičným hinduistickým predlohám pribudli prvky islamských príbehov, charakterov a ponaučení). V 19. stor. sa na Sumatre udomácnil typ tradičnej malajskej opery bangsawan (pôvodom z Indie), ktorú priniesli malajské divadelné skupiny, čím sa podnietil vznik domácich profesionálnych divadelných súborov. Obľúbenými formami boli najmä jávsky ketoprak (činohra so spievanými vložkami a sprievodom gamelanu) a ludruk (realistická činohra so sociálnymi námetmi), ktorých popularita pretrvala až do súčasnosti.

V 1. polovici 20. stor. zohralo divadlo významnú úlohu v boji za samostatnosť a vznik jednotného indonézskeho národa (súčasť hnutia za jeden národ, jednu vlasť a jednotný indonézsky jazyk); hlavnou témou hier bol boj za slobodu. Nové národné indonézske divadlo vedome nadväzovalo na tradičné divadlo wayang kulit a wayang golék i na etnicky rôznorodé tanečnodramatické formy (randai a makyong zo Sumatry, ketoprak, lenong, ludruk, wayang orang a longser z Jávy, arja – podobná operete, a kecak z Bali, mamanda zo Sulawesi a iné). Prvou drámou európskeho typu bola hra M. Yamina Ken Arok a Ken Dedes (Ken Arok dan Ken Dedes, vydaná 1934). Počas japonskej okupácie Indonézie (1942 – 45) sa indonézske divadlo začalo etablovať (pod japonským dozorom) ako forma kultúrneho a národného vyjadrenia, začali vznikať divadlá s novým repertoárom (fúzia domácej tradície so západným typom divadla), 1944 bola založená významná divadelná skupina Maya (Sandiwara Penggemar Maya, zakladateľ Usmar Ismail, *1921, †1971, neskorší priekopník indonézskeho filmu). K najvýznamnejším autorom divadelných hier z tohto obdobia patria Rustam (Roestam) Effendi (*1905, †1979, alegorická dráma Bebasari, 1926), S. Pane a A. Pane. Po oslobodení a vzniku Indonézskej republiky (1950) sa v divadelných hrách objavovali témy nádeje z novej epochy, ale aj sklamania z boja za ideu veľkého národa a rýchleho industriálneho rozvoja. K predstaviteľom tohto obdobia patria Utuy Tatang Sontani (*1920, †1979), Jim Lim (Jim Adhilimas, *1936), W. S. (Willibrordus Surendra) Rendra (*1935, †2009) a i. V 50. rokoch 20. stor. boli založené prvé divadelné vzdelávacie inštitúcie (Akademi Seni Drama dan Film Indonesia, ASDRAFI v Yogyakarte a Akademi Teater Nasional Indonesia, ATNI v Jakarte). K významným divadelným scénam patria Studiklub Teater Bandung založený 1959 v Bandungu, experimentálny Teater Kecil (Teater Ketjil), ktorý 1968 založil divadelný autor, režisér a filmový scenárista Arifin Chairin Noer (*1941, †1995), a Teater Koma, ktorý 1977 založil spisovateľ, herec a divadelný riaditeľ Nano (Norbertus) Riantiarno (*1949), obidva v Jakarte, ďalej Teater Mandiri, ktorý 1974 založil spisovateľ a divadelný a filmový režisér Putu Wijaya (*1944), a Teater Gandrik založený 1983 (uvádza ketoprak), obidva v Yogyakarte. Až do súčasnosti sú obľúbené aj tradičné bábkové a tieňové predstavenia, ktoré bývajú dôležitou súčasťou rodinných, náboženských aj spoločenských slávností. R. 2003 bolo indonézske bábkové a tieňové divadlo zapísané do Zoznamu majstrovských diel ústneho a nehmotného dedičstva ľudstva UNESCO.

Popis ilustrácie

Wayang purwa, plošná bábka staroindického boha Krišnu

Popis ilustrácie

Wayang golék, trojrozmerná bábka s pohyblivými končatinami, koniec 19. storočia

Popis ilustrácie

Wayang kulit, bábka Petruka (Punokawana) 

Popis ilustrácie

Predstavenie bábkového divadla, Jáva, Indonézia, okolo 1900 – 23

Text hesla

indonézske divadlo — ostrovy Indonézie, na ktorých v súčasnosti žije viac než 300 národností, kmeňov a etnických skupín s vlastnou kultúrou a jazykom, boli už v bronzovej dobe ovplyvňované inými kultúrami, čo podmieňovalo aj charakter dramatických umení ako jednej z mnohých foriem kultúrneho vyjadrenia. Vo všetkých oblastiach Indonézie mali dramatické umenia pôvodne sakrálno-spoločenskú funkciu. Pod vplyvom indickej a čínskej kultúry i náboženstva na indonézsku civilizáciu sa vytvorili jedinečné umelecko-estetické formy. Spolu s hinduizmom a buddhizmom sa na ostrovoch Jáva, Bali a Sumatra udomácnila klasická indická divadelná tradícia. Výtvarno-historickým dokladom o podobe dramatických umení sú chrámové reliéfy (Borobudur, Lara Jonggrang v komplexe Prambanan, Candi Sewu a i.) z obdobia kráľovstiev Mataram (8. – 11. stor.) a Majapahit (13. – 16. stor.), prvá literárna zmienka o divadle (wayang) je v starojávskom epose Arjunov sobáš (Arjunawiwaha) z 1. pol. 11. stor.

Najrozšírenejšou divadelnou formou v Indonézii je tieňové divadlo wayang kulit, v ktorom sa používajú plošné bábky (veľkosť od niekoľkých centimetrov až do jedného metra) vyrezávané z kože (kulit) a perforované tak, aby po presvietení lampou vytvárali v priemete na projekčné plátno (kelir) obrazce svetla a tieňa. Bábky sa podľa typu líšia veľkosťou, tvarom, farbou a kostýmom, odlišné sú aj hlavné a vedľajšie postavy; jedna kolekcia obsahuje aj 300 – 400 rôznych bábok. Pripevnené sú na vodiacich tyčiach, všetky ich animuje jeden vodič, ktorý je zároveň aj rozprávačom (dalang); prednáša dialógy, spieva, vytvára zvukové efekty a dáva pokyny tradičnému sprievodnému orchestru (→ gamelan, → indonézska hudba). Repertoár predstavení tvoria prevažne príbehy (lakon) zo staroindických eposov Rámájana a Mahábhárata (tzv. wayang purwa) transponované do miestnych pomerov, príbehy o hrdinstvách legendárneho princa Panjiho (jávsky wayang gedog, balijský wayang gambuh) i historické legendy z čias kráľovstva Majapahit. Predstavenie trvá viac hodín – od zotmenia do rána (v súčasnosti sa predstavenia pre turistov hrajú aj cez deň). Z tieňového divadla wayang kulit sú odvodené ďalšie typy – tieňové divadlo wayang kerucil (aj wayang kelitik), v ktorom sa používajú plošné bábky z dreva (v súčasnosti sa s nimi hrá aj priamo pred divákmi bez použitia projekčného plátna) a bábkové divadlo wayang golék, v ktorom sa používajú trojrozmerné drevené bábky s pohyblivými končatinami. Osobitnou (dnes už zaniknutou) formou divadla bol wayang bébér, kde boli jednotlivé epizódy, ktoré rozprával dalang, znázornené figúrkami rozkreslenými na asi 2 m dlhých a 50 cm širokých pásoch látky, ktoré sa v priebehu deja postupne vymieňali. Príbehy z Rámájany a Mahábháraty (wayang purwa) tvoria aj repertoár divadla wayang orang (aj wayang wong), v ktorom vystupujú živí herci. Na rozdiel od divadla wayang kulit však dalang iba uvedie hru a opíše prostredie, v ktorom sa odohráva dej, dialógy interpretujú herci (predstavitelia opíc a démonov majú masky). Tradičnou dramatickou formou, v ktorej vystupujú živí herci, je aj wayang topeng, tanečno-pantomimické predstavenie s hudobným sprievodom (tradičný orchester gamelan), ktoré v sebe rovnocenne zahŕňa divadelnú, tanečnú, hudobnú a vizuálnu zložku, pričom dôležitou súčasťou predstavenia sú masky (topeng) vyrobené z dreva, papiera a iných materiálov a bohaté kostýmy určujúce typológiu charakterov postáv (odlišnosti sú aj podľa divadelných štýlov jednotlivých oblastí). Maskami sa zobrazujú tri typy postáv – mytologické bytosti, králi (štylizované tváre) a obyčajní ľudia, sluhovia (realistické tváre). Herci (tanečníci) pôvodne predvádzali dej, ktorý rozprával dalang, neskôr prevzali popri pohybovej zložke aj textovú. Na Jáve boli obľúbené príbehy princa Panjiho, na Bali legendy o miestnych vládcoch. Po islamizácii ostrovov (13. – 15. stor.) sa divadlo wayang stalo prostriedkom na šírenie moslimskej kultúry (zákazy, resp. obmedzenia tradičného zobrazovania postáv hinduistických bohov a hrdinov, k tradičným hinduistickým predlohám pribudli prvky islamských príbehov, charakterov a ponaučení). V 19. stor. sa na Sumatre udomácnil typ tradičnej malajskej opery bangsawan (pôvodom z Indie), ktorú priniesli malajské divadelné skupiny, čím sa podnietil vznik domácich profesionálnych divadelných súborov. Obľúbenými formami boli najmä jávsky ketoprak (činohra so spievanými vložkami a sprievodom gamelanu) a ludruk (realistická činohra so sociálnymi námetmi), ktorých popularita pretrvala až do súčasnosti.

V 1. polovici 20. stor. zohralo divadlo významnú úlohu v boji za samostatnosť a vznik jednotného indonézskeho národa (súčasť hnutia za jeden národ, jednu vlasť a jednotný indonézsky jazyk); hlavnou témou hier bol boj za slobodu. Nové národné indonézske divadlo vedome nadväzovalo na tradičné divadlo wayang kulit a wayang golék i na etnicky rôznorodé tanečnodramatické formy (randai a makyong zo Sumatry, ketoprak, lenong, ludruk, wayang orang a longser z Jávy, arja – podobná operete, a kecak z Bali, mamanda zo Sulawesi a iné). Prvou drámou európskeho typu bola hra M. Yamina Ken Arok a Ken Dedes (Ken Arok dan Ken Dedes, vydaná 1934). Počas japonskej okupácie Indonézie (1942 – 45) sa indonézske divadlo začalo etablovať (pod japonským dozorom) ako forma kultúrneho a národného vyjadrenia, začali vznikať divadlá s novým repertoárom (fúzia domácej tradície so západným typom divadla), 1944 bola založená významná divadelná skupina Maya (Sandiwara Penggemar Maya, zakladateľ Usmar Ismail, *1921, †1971, neskorší priekopník indonézskeho filmu). K najvýznamnejším autorom divadelných hier z tohto obdobia patria Rustam (Roestam) Effendi (*1905, †1979, alegorická dráma Bebasari, 1926), S. Pane a A. Pane. Po oslobodení a vzniku Indonézskej republiky (1950) sa v divadelných hrách objavovali témy nádeje z novej epochy, ale aj sklamania z boja za ideu veľkého národa a rýchleho industriálneho rozvoja. K predstaviteľom tohto obdobia patria Utuy Tatang Sontani (*1920, †1979), Jim Lim (Jim Adhilimas, *1936), W. S. (Willibrordus Surendra) Rendra (*1935, †2009) a i. V 50. rokoch 20. stor. boli založené prvé divadelné vzdelávacie inštitúcie (Akademi Seni Drama dan Film Indonesia, ASDRAFI v Yogyakarte a Akademi Teater Nasional Indonesia, ATNI v Jakarte). K významným divadelným scénam patria Studiklub Teater Bandung založený 1959 v Bandungu, experimentálny Teater Kecil (Teater Ketjil), ktorý 1968 založil divadelný autor, režisér a filmový scenárista Arifin Chairin Noer (*1941, †1995), a Teater Koma, ktorý 1977 založil spisovateľ, herec a divadelný riaditeľ Nano (Norbertus) Riantiarno (*1949), obidva v Jakarte, ďalej Teater Mandiri, ktorý 1974 založil spisovateľ a divadelný a filmový režisér Putu Wijaya (*1944), a Teater Gandrik založený 1983 (uvádza ketoprak), obidva v Yogyakarte. Až do súčasnosti sú obľúbené aj tradičné bábkové a tieňové predstavenia, ktoré bývajú dôležitou súčasťou rodinných, náboženských aj spoločenských slávností. R. 2003 bolo indonézske bábkové a tieňové divadlo zapísané do Zoznamu majstrovských diel ústneho a nehmotného dedičstva ľudstva UNESCO.

Zverejnené v novembri 2013.

citácia

Indonézske divadlo [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-12-12]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/indonezske-divadlo