indoárijské jazyky
indoárijské jazyky — skupina jazykov patriaca do indoiránskej vetvy (→ indoiránske jazyky) indoeurópskych jazykov; najvýchodnejšia skupina indoeurópskej jazykovej rodiny; v staršej terminológii označované aj ako indické jazyky.
Z historického hľadiska sa indoárijské jazyky členia na staroindoárijské, stredoindoárijské a novoindoárijské jazyky (staré, stredné a nové indické jazyky). Rozličné formy (dialekty) staroindoárijských jazykov sa súhrnne nazývajú sanskrt (sanskrit), najarchaickejší z nich je jazyk najstarších textov nazývaných védy; sanskrt sa ako literárny jazyk používal do 13. stor. a v obmedzenej miere sa používa dodnes. Stredoindoárijské jazyky, nazývané prákrty (prákrity), sú doložené na nápisoch od 3. stor. pred n. l. do 5. – 6. stor. n. l., a najmä v literárnych pamiatkach: buddhistická literatúra bola písaná v jazyku páli, predstavujúcom najvýznamnejší a najarchaickejší prákrt, džinistická literatúra v jazyku ardhamágadhí. Prechod od stredoindoárijských jazykov k novoindoárijským (resp. posledné štádium vývoja stredoindoárijských jazykov; 5. – 12. stor. n. l.) predstavuje skupina jazykov (dialektov) nazývaná apabhranša (apabhramša), ktorá je dokladom najvýznamnejších zmien vo vývine indoárijských jazykov. V indickej gramatickej tradícii sa termín apabhranša spočiatku používal ako znevažujúce označenie hovorových jazykov (na rozdiel od normovaného literárneho sanskrtu), asi od 10. stor. n. l. ako označenie literárneho jazyka vyskytujúceho sa predovšetkým v lyrickej poézii (v prozaických dielach nie je doložená). Novoindoárijské jazyky sa začali utvárať približne v 10. stor. n. l. Oblasť ich rozšírenia zaberá viac ako 4,5 mil. km2 (India, Pakistan, Bangladéš, Nepál, Srí Lanka, Maldivy, Bhután), počet používateľov presahuje 1 miliardu (vyše dvoch tretín obyvateľstva južnej Ázie; 79 %). Najvýznamnejší z nich je hindčina (→ hindský jazyk). K indoárijským jazykom patria aj urdčina, bengálčina, pandžábčina, ásamčina, gudžarátčina, sindhčina, kónkančina, maráthčina, uríjčina, sinhalčina, nepálčina a maldivčina (divehi), ďalej indoárijské jazyky používané vysťahovalcami na Fidži, Mauríciu, v Južnej Afrike, v Guyane, Suriname, na Trinidade a Tobagu a i. Diaspóra indoárijských jazykov zahŕňa aj rómsky jazyk. V dôsledku novších migrácií v 20. stor. sa značný počet používateľov indoárijských jazykov usadil i v Európe (najmä Spojené kráľovstvo a Holandsko) a v Severnej Amerike (najmä USA).
Grafické systémy súčasných indoárijských jazykov pochádzajú z dvoch základných zdrojov: väčšina novoindických abecied vznikla zo staroindického písma bráhmí, základom iných je arabské písmo (→ indické písma).