indické písma

indické písma — veľká skupina písem južnej a juhovýchodnej Ázie, ktoré majú spoločný pôvod a jednotný (fonetický) princíp tvorby abecied. Okrem územia Indie, Bangladéša, Pakistanu, Nepálu a Srí Lanky sa rozličné obmeny indických písem vo väčšej alebo v menšej miere používali aj v susedných oblastiach: na severe v Tibete a Strednej Ázii až po Mongolsko, na juhovýchode v Mjanmarsku, vo Vietname, v Kambodži, Laose, Thajsku, Malajzii, Indonézii a dokonca aj na Filipínach. Do krajín susediacich s Indiou prenikali indické písma najmä v 1. tisícročí pred n. l., čo zväčša súviselo so šírením buddhizmu a buddhistickej literatúry v týchto oblastiach.

Písmo v Indii jestvuje najmenej 5 000 rokov. Najstarší typ, takzvané protoindické písmo, predstavujú ideograficko-slabičné nápisy na pečatidlách z 3. – 2. tisícročia pred n. l. z údolia rieky Indus (Mohendžo-daro a Harappa). Písmo nebolo dodnes rozlúštené a nedá sa potvrdiť, či naň nadviazali neskoršie podoby indických písem, z ktorých najvýznamnejšie sú bráhmí a kharóšthí. Najstaršie zachované písomné pamiatky zaznamenané v neskorších typoch písma pochádzajú až zo 4. – 3. stor. pred n. l. (napr. Ašókove nápisy z 3. stor. pred n. l. v písmach bráhmí a kharóšthí).

Kharóšthí bolo kurzívové písmo, ktorým sa písalo sprava doľava, až v neskoršom období sa vyskytli pamiatky zaznamenané aj opačným smerom. Používali ho najmä kupci a pisári. Vyvinulo sa z aramejského písma, a hoci vzniklo neskôr ako písmo bráhmí, nepresadilo sa; vytlačilo ho bráhmí, ktoré sa rozšírilo po celej Indii.

O pôvode bráhmí existujú dve protichodné hypotézy: podľa jednej je cudzieho, podľa druhej domáceho pôvodu. Pravdepodobne však vzniklo pod vplyvom severosemitského písma, na čo poukazuje pôvodný smer písania na najstarších. nápisoch (sprava doľava), ako aj konsonantický charakter písma prejavujúci sa v hodnote základných spoluhláskových znakov a v druhotnosti zápisu samohlások. Z písma bráhmí sa vyčlenili miestne varianty (spolu okolo 200 rozličných písomných sústav), na základe ktorých vznikli tri základné vetvy indických písem: severná, južná a juhovýchodná.

Severná vetva indických písem je charakteristická hranatými kontúrami písmen, ktoré majú rovné vertikálne a horizontálne črty. Patria sem tieto základné typy písma: vertikálne zošikmené stredoázijské písmo bráhmí (takzvané guptovské), ktoré sa používalo v 6. – 10. stor. v Strednej Ázii na zápis sanskrtských (sanskritských), sackých, kušánskych a i. textov; tibetské písmo, ktoré sa používa od 7. stor. dodnes, pričom existuje niekoľko jeho typov; písmo nágarí, ktoré sa utváralo v 7. – 8. stor. (monumentálny typ) a je doložené v rukopisoch z 10. – 11. stor.; písmo dévanágarí (neskoršia podoba nágarí), ktoré medzi písmami severnej Indie zaujalo ústredné postavenie a používa sa na zápis hindčiny, maráthčiny a i. jazykov, ako aj na zápis a uverejňovanie sanskrtských (sanskritských) textov. Každé písmeno (znak) v ňom označuje slabiku pozostávajúcu buď z jednej samohlásky, alebo zo spoluhlásky a samohlásky a. Ostatné samohlásky po spoluhláske sa označujú doplňujúcimi znakmi, ktoré sa k nej pripisujú zvrchu, zdola alebo zboku. Neprítomnosť samohlásky pri spoluhláske sa označuje podriadkovým znakom viráma. Tento znak sa môže použiť pri znázornení spojenia spoluhlások (uvádza sa pri prvom písmene spojenia), ale v dévanágarí sa takéto zhluky spoluhlások častejšie reprodukujú zložitými znakmi – ligatúrami, kde spoluhlásky, po ktorých nenasledujú samohlásky, splývajú s nasledujúcimi spoluhláskami; písmo šáradá, ktoré sa používalo od 8. stor. v Kašmíre; písmo névárí (aj nevárí, nepálsky variant písma), ktorý od 12. stor. ustupuje písmu dévanágarí. K neskorším typom patria: bengálske písmo, ktoré vzniklo v 15. stor. (v takzvaných protobengálskych podobách je zachytené už v 11. stor.) a používa sa na zápis bengálčiny, ásamčiny i sanskrtu (sanskritu), uríjske písmo, ktorého písmená sú obtiahnuté oblúčikom zodpovedajúcim hornej vertikálnej črte písmen iných písem; gudžarátske písmo, ktoré vzniklo z kurzívovej podoby písma nágarí a líši sa od neho chýbajúcou hornou črtou písmen; písmo gurmukhí, pandžábske písmo, ktoré zaviedli sikhovia v 16. stor. Okrem toho existuje veľké množstvo rýchlopisných podôb používaných v korešpondencii, obchodných a úradných zápisoch ap. (napr. kaithí, mahádžaní, landá, módí).

Južná vetva indických písem sa vyznačuje okrúhlymi kontúrami písmen. Patrí k nej písmo grantha, ktoré sa utváralo v 5. – 6. stor. (ním písané rukopisy sú však doložené až v 14. stor.) a používalo sa na zápis sanskrtských (sanskritských) textov, ako aj písma štyroch súčasných literárnych jazykov južnej Indie (kannadského, telugského, malajálamského a tamilského): kannadské písmo a telugské písmo, ktoré sú si svojimi kontúrami veľmi podobné a sú doložené v nápisoch z 5. stor., malajálamské písmo, doložené v 6. – 9. stor. a tamilské písmo, doložené v 7. stor., ktoré sa od ostatných písem líši menším počtom znakov, pretože zachytáva len vlastné tamilské hlásky.

Do juhovýchodnej vetvy indických písem patria písma, ktoré sa rozvíjali za hranicami Indie najmä na základe textov pálijského kánonu, napísaných v jazyku páli, a to sinhalské, barmské, khmérske, laoské, thajské, monské, šanské a čamské písmo, ako aj staré písma Malajzie, Indonézie a Filipín.

V súčasnosti sa už písma indického pôvodu nepoužívajú vo Vietname (Vietnam sa na mnoho stor. dostal pod čínsky vplyv a v súčasnosti sa tam používa Iatinka), v Malajzii, Indonézii ani na Filipínach (na Filipínach zaviedli Španieli už v 15. stor. latinku, v Malajzii a Indonézii sa zásluhou islamu rozšírilo arabské písmo, od 20. stor. sa tam však používa latinka).