Holíč

Holíč — mesto v okrese Skalica v Trnavskom kraji na styku Borskej nížiny, Chvojnickej pahorkatiny a Dolnomoravského úvalu na hranici s Českom, 180 m n. m.; 11 214 obyvateľov (2021). V Holíči sú prevádzky polygrafického, elektrotechnického, strojárskeho a kovoobrábacieho priemyslu. Mesto leží na frekventovanom cestnom ťahu spájajúcom oblasť Trnavy a Nitry s Českom (s Brnom), je tam cestný hraničný priechod do Česka. Je vyhľadávaným turistickým strediskom. V jeho katastri ležia chránené vtáčie územie Záhorské Pomoravie a územie európskeho významu Holíčske alúvium Moravy.

Mesto je písomne doložené v roku 1217 ako Wywar, 1256 Wywar, 1322 Holicz, 1332 Wywar sive Alba Ecclesia, in vulgari teutonicali Wessumkirch, 1336 Alba Ecclesia vel in vulgari Wywar, 1397 Holicz, 1498 Holych alio nomine Feyereghaz, 1773 Holics, Hollitsch, Gollicž, 1786 Holicsch, 1808 Holics, Holitsch, Holič, v rokoch 1863 – 1913 Holics, 1920 – 46 Holič, v roku 1946 Holíč.

Mesto sa vyvíjalo v okolí hradu, ktorý bol vybudovaný v polovici 11. stor. (archeologické nálezy z 9. – 13. stor.). Do roku 1296 bol Holíč sídlom pohraničného kráľovského komitátu. Mestečko a hrad patrili uhorskému kráľovi, ktorý ich dával do držby rôznym feudálom. Po smrti Matúša Čáka Trenčianskeho (1321) sa panstvo stalo súčasťou pohraničného územia, ktoré pripadlo Českému kráľovstvu (do 1332), potom sa dostalo znova do rúk uhorského kráľa. Žigmund Luxemburský ho v roku 1389 daroval donačnou listinou Štiborovi I. zo Štiboríc. V roku 1428 Holíč vypálili husiti. Po Žigmundovej smrti (1437) ho získali českí Schlickovci, od roku 1444 patril Pongrácovcom, v roku 1467 bol počas bojov kráľa Mateja I. Korvína s bratríkmi vypálený. V roku 1486 pripadol Coborovcom, v roku 1554 bol rozdelený medzi rody Coborovcov, Bakičovcov a Révaiovcov. V 2. polovici 16. stor. sa tam začali usádzať Turkami prenasledovaní Srbi a neskôr aj habáni, ktorí tam založili keramické dielne. V roku 1623 Holíč vypálili vojská Gabriela Betlena, v 2. polovici 17. stor. zasa Turci. Uchránený bol iba hrad. Pred rokom 1743 bola v Holíči Františkom I. Štefanom (manželom kráľovnej Márie Terézie) založená manufaktúra na výrobu fajansy a porcelánu (→ holíčska fajansa). V roku 1805 Holíč obsadili napoleonské vojská. V rokoch 1919 – 20 bol sídlom okresu.

Stavebné pamiatky: Holíčsky zámok, pôvodne strážny vodný hrad (polovica 11. stor.) na dôležitej obchodnej ceste v blízkosti česko-uhorských hraníc, predmet viacerých bojov, viackrát zmenil majiteľov. Koncom 16. a v 1. polovici 17. stor. prestavaný na renesančnú pevnosť (pravidelná štvorkrídlová dispozícia s ústredným arkádovým dvorom obklopená hviezdicovým opevnením s nárožnými bastiónmi prepojeným podzemnou chodbou s pôvodným opevnením). V roku 1736 sa spolu s panstvom Holíča stal majetkom Františka I. Štefana a po radikálnej prestavbe v štýle tereziánskeho klasicizmu v rokoch 1749 – 54, ktorou získal dnešný vzhľad, letným sídlom Habsburgovcov. Projekt prestavby sa pripisuje dvorskému staviteľovi, francúzskemu architektovi Jeanovi-Nicolasovi Jadotovi de Ville-Issey, na výzdobe interiérov sa podieľal rakúsky dvorský maliar Jean-Joseph Chamant. Zámok tvorí monumentálna trojpodlažná budova trojkrídlovej dispozície s čestným dvorom obklopená opevnením, jeho súčasťou sú aj prízemné hospodárske budovy. Z pôvodne bohato vyzdobených interiérov sa zachovala iba kaplnka a tzv. Čínska sála so stenami pokrytými tapetami z pravej kože s krajinárskymi výjavmi z obdobia čínskej dynastie Ming (→ chinoizéria). K zámku priliehajú pozemky niekdajšieho rozsiahleho parku (pôvodne mal rozlohu 90 ha; zlikvidovaný po 1919), ktorého úprava vychádzala z koncepcie pôvodne renesančnej pevnosti (hviezdicový ornament bastiónového opevnenia), ako aj bažantnica a rybník. Po roku 1918 sa stal majetkom československého štátu. V roku 1970 bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. V súčasnosti ho mesto Holíč využíva na rôzne kultúrne a spoločenské akcie, od roku 2005 sídli v časti objektu mestská galéria. Ďalšie stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol božského srdca (1387, pôvodne gotický, upravený koncom 17. stor. a obnovený koncom 19. stor.), budovy bývalej manufaktúry na výrobu fajansy (1747, dnes mestské múzeum), barokovo-klasicistický kostol a kláštor kapucínov (1755, J. N. Jadot; v súčasnosti spravovaný premonštrátmi), klasicistický evanjelický tolerančný kostol (1787), Loretánska kaplnka (pôvodne románska, v 18. stor. barokovo prestavaná).