Hodža, Michal Miloslav

Text hesla

Hodža, Michal Miloslav, 22. 9. 1811 Rakša, okres Turčianske Teplice – 26. 3. 1870 Tešín, pochovaný v Liptovskom Mikuláši — slovenský evanjelický kňaz, politik, ideológ a organizátor národného hnutia, jazykovedec a spisovateľ, strýko Milana Hodžu. R. 1822 – 29 študoval na gymnáziách v Banskej Bystrici a Rožňave, 1829 – 32 filozofiu a teológiu na evanjelickom kolégiu v Prešove, 1832 – 34 na bratislavskom evanjelickom lýceu (tam pracoval v Spoločnosti česko-slovanskej, 1833 – 34 jej podpredseda, 1837 – 40 v tajnom spolku Vzájomnosť) a 1836 – 37 na teologickej fakulte vo Viedni. R. 1837 – 62 evanjelický farár v Liptovskom Mikuláši, ktorý sa vďaka Hodžovým národnobuditeľským aktivitám stal jedným z centier slovenského národného života. R. 1842 člen delegácie vedenej P. Jozeffym, ktorá predložila na panovníckom dvore vo Viedni Slovenský prestolný prosbopis. R. 1843 účastník porád (spolu s Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom) o prijatí stredoslovenčiny za základ nového spisovného jazyka (1845 vydal v novej slovenčine činohru J. Andraščíka Šenk pálenčený a vlastnú kázeň Nepi pálenku). R. 1844 spoluzakladateľ a predseda prvého slovenského celonárodného kultúrneho spolku Tatrín v Liptovskom Mikuláši, ktorého úlohou bolo vydávať slovenskú spisbu a finančne podporovať nadaných študentov. R. 1848 spoluformovateľ Liptovských žiadostí a slovenského národnorevolučného programu Žiadosti slovenského národa (prednesené 10. – 12. 5. 1848 v Liptovskom Mikuláši; obsahovali progresívne návrhy na riešenie postavenia slovenského národa v Uhorsku). Po vydaní zatykača maďarskou revolučnou vládou ušiel z Uhorska, spolu s Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom sa v júni 1848 zúčastnil na Slovanskom zjazde v Prahe. Neskôr sa zapojil do organizačných príprav Slovenského povstania 1848 – 49, počas septembrovej výpravy 1848 člen prvej SNR, ktorá sa ustanovila 19. 9. 1848 ako vedúci politický orgán v ozbrojenom zápase za uznanie národných práv Slovákov počas revolúcie 1848 – 49. V zimnej výprave 1848 – 49 politický predstaviteľ slovenských dobrovoľníckych jednotiek operujúcich na juhozápadnom Slovensku. Člen deputácie, ktorá 20. 3. 1849 v Olomouci predložila panovníkovi petíciu (pamätný spis) s návrhom na štátoprávne riešenie postavenia Slovákov (o. i. vyčlenenie Slovenska z Uhorska). R. 1849 – 50 sa priklonil k austroslavistickej koncepcii, ale s podmienkou oddelenia Slovákov od Maďarov, vláda však s ním už na vedúci post v správe dvoch slovenských dištriktov nepočítala. V období bachovského absolutizmu pôsobil len v cirkevnej sfére, 1859 po vydaní Protestantského patentu na reorganizáciu vnútornej správy protestantských cirkví v Uhorsku presadzoval jeho uvedenie do života (na jeho podporu vydal 3 polemické spisy), 1862 bol suspendovaný z miesta farára, 1867 na nátlak maďarských kruhov definitívne penzionovaný a prinútený odísť do exilu v Tešíne, kde 1870 zomrel. R. 1922 boli jeho ostatky prevezené na Slovensko a uložené v Liptovskom Mikuláši.

Hodža bol spolu s Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom jedným z najvýznamnejších reprezentantov slovenského národného obrodenia, formovateľom ideí a programu konštituovania sa Slovákov ako novodobého moderného národa. Vystupoval proti maďarizačnému tlaku, zakladal učiteľské bratstvá, čitateľské spolky a nedeľné školy, organizoval zbierku na podporu Slovanského ústavu a Katedry reči a literatúry slovenskej na bratislavskom evanjelickom lýceu, angažoval sa za reformu evanjelického ľudového a stredného školstva (1859 zostavil Šlabikár, 1860 Prvú čítanku). Obranným spisom Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo (1847) obhajoval novú štúrovskú slovenčinu. V jazykovedných prácach Slovenský potomok (Epigenes slovenicus, 1847) a Větín o slovenčine (1848) oproti Štúrovmu fonetickému pravopisnému princípu zastával spolu s M. Hattalom etymologický princíp (→ hodžovsko-hattalovská jazyková reforma). Ako spisovateľ debutoval v zborníku Plody epickou básňou Meč křivdy (1836) o bojoch Lužických Srbov proti Sasom, venoval sa tvorbe duchovnej poézie (43 náboženskými piesňami prispel do evanjelického Zpěvníka, 1842).

Svojím ideovým poňatím Hodža reprezentuje mesianistický typ myslenia opierajúci sa o náboženské poňatie sveta. Odmietal heglovstvo, uprednostňoval filozofickú optiku blízku duchovnej mystike, v jeho tvorbe sa objavujú prvky básnického hermetizmu. Jeho svojský básnický jazyk je plný významovo takmer nedešifrovateľných novotvarov a vyznačuje sa zložitou tematicko-kompozičnou výstavbou. Mesianisticky ladená lyrickoepická básnická skladba Matora (rukopis 1857; Slovenské pohľady, 1910 – 13, knižne 2003), filozofujúca skladba Slavomiersky (rukopis 1862; Slovenské pohľady, 1907) a z obdobia tešínskeho exilu pochádzajúca rozsiahla báseň didaktického zamerania Vieroslavín (Orol, 1877; Slovenské pohľady, 1912 – 13) predstavujú filozofické a básnické osobné vyznania a meditácie o svete, človeku, Bohu, slovanstve a dejinnom poslaní vlastného národa.

Popis ilustrácie

Peter Michal Bohúň: Michal Miloslav Hodža, 1862, Slovenská národná galéria

Text hesla

Hodža, Michal Miloslav, 22. 9. 1811 Rakša, okres Turčianske Teplice – 26. 3. 1870 Tešín, pochovaný v Liptovskom Mikuláši — slovenský evanjelický kňaz, politik, ideológ a organizátor národného hnutia, jazykovedec a spisovateľ, strýko Milana Hodžu. R. 1822 – 29 študoval na gymnáziách v Banskej Bystrici a Rožňave, 1829 – 32 filozofiu a teológiu na evanjelickom kolégiu v Prešove, 1832 – 34 na bratislavskom evanjelickom lýceu (tam pracoval v Spoločnosti česko-slovanskej, 1833 – 34 jej podpredseda, 1837 – 40 v tajnom spolku Vzájomnosť) a 1836 – 37 na teologickej fakulte vo Viedni. R. 1837 – 62 evanjelický farár v Liptovskom Mikuláši, ktorý sa vďaka Hodžovým národnobuditeľským aktivitám stal jedným z centier slovenského národného života. R. 1842 člen delegácie vedenej P. Jozeffym, ktorá predložila na panovníckom dvore vo Viedni Slovenský prestolný prosbopis. R. 1843 účastník porád (spolu s Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom) o prijatí stredoslovenčiny za základ nového spisovného jazyka (1845 vydal v novej slovenčine činohru J. Andraščíka Šenk pálenčený a vlastnú kázeň Nepi pálenku). R. 1844 spoluzakladateľ a predseda prvého slovenského celonárodného kultúrneho spolku Tatrín v Liptovskom Mikuláši, ktorého úlohou bolo vydávať slovenskú spisbu a finančne podporovať nadaných študentov. R. 1848 spoluformovateľ Liptovských žiadostí a slovenského národnorevolučného programu Žiadosti slovenského národa (prednesené 10. – 12. 5. 1848 v Liptovskom Mikuláši; obsahovali progresívne návrhy na riešenie postavenia slovenského národa v Uhorsku). Po vydaní zatykača maďarskou revolučnou vládou ušiel z Uhorska, spolu s Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom sa v júni 1848 zúčastnil na Slovanskom zjazde v Prahe. Neskôr sa zapojil do organizačných príprav Slovenského povstania 1848 – 49, počas septembrovej výpravy 1848 člen prvej SNR, ktorá sa ustanovila 19. 9. 1848 ako vedúci politický orgán v ozbrojenom zápase za uznanie národných práv Slovákov počas revolúcie 1848 – 49. V zimnej výprave 1848 – 49 politický predstaviteľ slovenských dobrovoľníckych jednotiek operujúcich na juhozápadnom Slovensku. Člen deputácie, ktorá 20. 3. 1849 v Olomouci predložila panovníkovi petíciu (pamätný spis) s návrhom na štátoprávne riešenie postavenia Slovákov (o. i. vyčlenenie Slovenska z Uhorska). R. 1849 – 50 sa priklonil k austroslavistickej koncepcii, ale s podmienkou oddelenia Slovákov od Maďarov, vláda však s ním už na vedúci post v správe dvoch slovenských dištriktov nepočítala. V období bachovského absolutizmu pôsobil len v cirkevnej sfére, 1859 po vydaní Protestantského patentu na reorganizáciu vnútornej správy protestantských cirkví v Uhorsku presadzoval jeho uvedenie do života (na jeho podporu vydal 3 polemické spisy), 1862 bol suspendovaný z miesta farára, 1867 na nátlak maďarských kruhov definitívne penzionovaný a prinútený odísť do exilu v Tešíne, kde 1870 zomrel. R. 1922 boli jeho ostatky prevezené na Slovensko a uložené v Liptovskom Mikuláši.

Hodža bol spolu s Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom jedným z najvýznamnejších reprezentantov slovenského národného obrodenia, formovateľom ideí a programu konštituovania sa Slovákov ako novodobého moderného národa. Vystupoval proti maďarizačnému tlaku, zakladal učiteľské bratstvá, čitateľské spolky a nedeľné školy, organizoval zbierku na podporu Slovanského ústavu a Katedry reči a literatúry slovenskej na bratislavskom evanjelickom lýceu, angažoval sa za reformu evanjelického ľudového a stredného školstva (1859 zostavil Šlabikár, 1860 Prvú čítanku). Obranným spisom Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo (1847) obhajoval novú štúrovskú slovenčinu. V jazykovedných prácach Slovenský potomok (Epigenes slovenicus, 1847) a Větín o slovenčine (1848) oproti Štúrovmu fonetickému pravopisnému princípu zastával spolu s M. Hattalom etymologický princíp (→ hodžovsko-hattalovská jazyková reforma). Ako spisovateľ debutoval v zborníku Plody epickou básňou Meč křivdy (1836) o bojoch Lužických Srbov proti Sasom, venoval sa tvorbe duchovnej poézie (43 náboženskými piesňami prispel do evanjelického Zpěvníka, 1842).

Svojím ideovým poňatím Hodža reprezentuje mesianistický typ myslenia opierajúci sa o náboženské poňatie sveta. Odmietal heglovstvo, uprednostňoval filozofickú optiku blízku duchovnej mystike, v jeho tvorbe sa objavujú prvky básnického hermetizmu. Jeho svojský básnický jazyk je plný významovo takmer nedešifrovateľných novotvarov a vyznačuje sa zložitou tematicko-kompozičnou výstavbou. Mesianisticky ladená lyrickoepická básnická skladba Matora (rukopis 1857; Slovenské pohľady, 1910 – 13, knižne 2003), filozofujúca skladba Slavomiersky (rukopis 1862; Slovenské pohľady, 1907) a z obdobia tešínskeho exilu pochádzajúca rozsiahla báseň didaktického zamerania Vieroslavín (Orol, 1877; Slovenské pohľady, 1912 – 13) predstavujú filozofické a básnické osobné vyznania a meditácie o svete, človeku, Bohu, slovanstve a dejinnom poslaní vlastného národa.

Zverejnené v apríli 2010.

citácia

Hodža, Michal Miloslav [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-21]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/hodza-michal-miloslav