Vyhľadávanie podľa kategórií: Slovensko – literatúra

Zobrazené heslá 1 – 35 z celkového počtu 35 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Abafi, Leopold Branislav

Abafi, Leopold Branislav, aj Abaffy, pseudonym Branko Rovinov, Branko A. Rovinov, B. R., 18. 2. 1827 Slovenský Aradáč (dnes Aradáč), Srbsko (Vojvodina) – 27. 2. 1883 tamže — slovenský básnik, prozaik a dramatik, autor náboženských spisov, publicista, evanjelický kňaz a kultúrny činiteľ slovenského obyvateľstva Vojvodiny. Účastník slovenského povstania 1848 – 49 a Slovanského zjazdu v Prahe.

Autor básnickej zbierky Pomnenka na slavjanskou besedu 1848 (1848). V prvej polovici 60. rokov 19. stor. časopisecky uverejnil prózy Vidina a skutočnosť (1860, Sokol), Starý mládenec alebo jeden z Východnej Indie navrátivší sa bohatý pán... (1861, Černokňažník), Na rákosí (1963, Sokol) a Tri hroby (1864, Lipa). R. 1842 zdramatizoval Kalinčiakovu poviedku Bozkovci, originál dramatizácie i jeho odpis uverejnený 1846 v levočskom zábavníku Živuot sa však nezachovali. Za jeho článok Tým miernym (1875) uverejnený v Cirkevných listoch bol ich vydavateľ J. M. Hurban odsúdený na tri mesiace väzenia. Abafi prekladal zo slovenčiny do maďarčiny a z nemčiny do slovenčiny. Založil a redigoval náboženský časopis Slovo života.

Abrahamffy, Ján

Abrahamffy, Ján, aj Abrahamfi, 1662 Nové Mesto nad Váhom – 16. 4. 1728 Skalica — slovenský barokový náboženský spisovateľ a kňaz. R. 1679 študoval filozofiu, 1682 teológiu na univerzite v Trnave, 1684 vstúpil do františkánskej rehole v Hlohovci, 1687 vysvätený za kňaza. Od 1690 pôsobil ako učiteľ v kláštoroch v Beckove, Kremnici, Hlohovci, Prešove (Nižnej Šebastovej), Košiciach a Skalici. Písal v slovenskom (kultúrna západoslovenčina) i v latinskom jazyku.

Autor prvej slovenskej tlačenej katolíckej modlitebnej knižky Knižka modliteb nábožných (1693), ktorá obsahuje prvky barokovej františkánskej zbožnosti a reaguje na problémy doby, napr. na protiturecké a protihabsburské boje a odsudzuje neduhy v spoločenskom živote (nespravodlivá vrchnosť, úplatnosť sudcov), latinskej modlitebnej knižky Holocaustum quotidianum (Každodenná zápalná obeta, 1695; nezachovala sa), zbierky žalmov Žaltár (1697, nezachovala sa), náboženského protireformačného polemického spisu Fakule horící o pravé cirkvi Kristove (1700) a rukopisov štyroch kníh nedeľných a sviatočných kázní (Liber Abrahamffyanus, nezachovali sa).

Abrahamides, Ján

Abrahamides, Ján, aj Ponicenus, Ponikinus, asi 1570 Poniky, okres Banská Bystrica – okolo 1630 asi Čachtice, okres Nové Mesto nad Váhom — slovenský náboženský spisovateľ a evanjelický kňaz. Roku 1604 – 27 pôsobil v Čachticiach, 1609 verejne obvinil grófku Alžbetu Bátoriovú z vraždenia dievčat. Autor latinských humanistických pohrebných veršov za zemepánom Františkom Nádašdym Carmina funebria Francisco de Nadasd (1604) a i.

Bahil, Juraj

Bahil, Juraj, aj Bahyl, 1689 Čerenčany, okres Rimavská Sobota – 1760 Rimavská Píla, miestna časť Tisovca, okres Rimavská Sobota — slovenský náboženský spisovateľ a evanjelický farár. Bratranec Mateja Bahila. Autor latinskej barokovej príležitostnej poézie, žartovnej skladby o škodlivosti a nezmyselnosti fajčenia Smiešno-vážna elégia o fajke (Elegia joco-seria de pipa, 1735, tlačou až 1830) a významných jazykovedných biblických prác. Veľká časť jeho náboženských i svetských spisov zostala v rukopisoch.

Botto, Ján

Botto, Ján, 27. 1. 1829 Vyšný Skálnik, okres Rimavská Sobota – 28. 4. 1881 Banská Bystrica — slovenský básnik, významný predstaviteľ slovenského romantizmu. Po štúdiách v Ožďanoch, na lýceu v Levoči (od 1843) a v Budapešti (1847 – 51) pôsobil ako zememerač v Martine, Tisovci, Banskej Štiavnici a Banskej Bystrici. Zapojil sa do národnokultúrneho života, patril k spoluzakladateľom Matice slovenskej.

V básnickej tvorbe sa inšpiroval folklórom, využíval jeho metaforiku a alegorickosť, svojim rozprávkovým námetom dával vlastenecký podtext. Slovensko znázornil ako zakliatu krajinu, ktorú má oslobodiť rozprávkový hrdina (epické skladby Svetský víťaz, 1846; Poklad Tatier, 1850). Folklórne motívy i výrazové prostriedky využíval aj v baladách (Žltá ľalia, Margita a Besná) a vo veršovaných povestiach (Báj na Dunaji, Báj Maginhradu, Báj Turca a i.).

Jeho vrcholným dielom je básnická skladba Smrť Jánošíkova (Lipa, 1862) skladajúca sa z 9 spevov. Cez postavu Jánošíka sa vyslovoval o dobových problémoch a o situácii v národnom živote, aktualizoval ľudové tradície a zvýraznil hodnoty živé aj v tom období. Napriek prevahe lyrickosti je skladba lyricko-epická, lyrickosť tvorí pozadie jednotlivých spevov a sú v nej využité rozličné žánre a žánrové formy. Písal príležitostnú i vlasteneckú poéziu, prekladal z poľskej, ruskej a maďarskej literatúry. Knižne vyšlo jeho dielo až v roku 1880 (Spevy Jána Bottu), súborne v roku 1955 (Súborné dielo). V roku 1978 vyšla dramatická skladba Čachtická pani (rukopisne 1875).

Brezina, Ján

Brezina, Ján, 1. 1. 1917 Východná, okres Liptovský Mikuláš – 4. 8. 1997 Bratislava — slovenský básnik a literárny vedec, príslušník skupiny nadrealistov. Poetika tohto smeru ovplyvnila už jeho debut Nikdy sa nestretnem (1941), v ktorom sa opieral o spomienky na detstvo, naplno však poznačila zbierku básní Volanie miesto spánku (1945) postavenú na snových predstavách a obrazoch vojny. Zjednodušenie výrazu priniesla protivojnová zbierka Anjel pokoja (1946). V ďalšej tvorbe opustil pôvodnú poetiku a podľa dobového úzu písal básne na politické optimistické témy (Slnečný deň pre všetkých, 1947; Vrchy sa ubránia, 1948; Najvyšší čas, 1949; Spev lásky k novej Číne, 1950). Neskôr sa jeho videnie skutočnosti prehĺbilo, vrátil sa k osobnej i k všeľudskej problematike (Vidím a vstávam, 1967; V zornom poli čierny strom, 1969; Nárečie hudby, 1971; Pre koho svitá, 1989; Miesto vo vesmíre, 1991). Je autorom štúdií Ivan Krasko (1946), Hviezdoslavova neznáma báseň (1950), Slovenská poézia v revolučných rokoch 1917 – 22 (1957), Básnik Vladimír Roy (1961), Poézia Fraňa Kráľa a problémy slovenskej poetiky (1968) a Básnik Ján Poničan (1988).

Brtáň, Rudo

Brtáň, Rudo, plným menom Rudolf Brtáň, 9. 10. 1907 Hybe, okres Liptovský Mikuláš – 4. 4. 1998 Bratislava — slovenský literárny historik, kritik, publicista, prekladateľ a editor. V rokoch 1927 – 32 študoval slavistiku a germanistiku na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1932 – 44 pôsobil ako stredoškolský profesor v Martine, Bratislave a Trnave, 1945 pôsobil na Povereníctve školstva v Bratislave, 1946 – 61 (s prestávkou) v Matici slovenskej v Martine a 1961 – 79 v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave.

Knižne debutoval monografiou Poézia Ivana Krasku (1933), v 40. rokoch 20. stor. vydal viaceré monografie a štúdie, napr. Osudy Janka Kráľa (1946), Puškin v slovenskej literatúre (1947), Štefan Moyses a Chorváti (1949). Vo výskumnej práci sa sústredil na obdobie národného obrodenia (Pri prameňoch slovenskej obrodeneckej literatúry, 1970; Postavy slovenskej literatúry. Bohuslav Tablic, 1974), v monografických prácach a štúdiách však obsiahol obdobie od baroka po slovenskú literárnu modernu (J. Zábojník, D. Sinapius-Horčička, B. Tablic, J. Kollár, J. Botto, S. Chalupka, I. Krasko, J. Jesenský, I. Gall, V. Roy a i.). Venoval sa komparatistike (Barokový slavizmus, 1939; Slovensko-slovanské literárne vzťahy a kontakty, 1979), edičným prácam (Hlasy o živote, 1943; Historické piesne, 1953; Básnické dielo Sama Chalupku, 1973), tvorbe stredoškolských učebníc, literatúre pre deti a mládež (knihy veršov Zábavky pre najmenších, 1949; Lomidrevo, 1950; Zvieratká, 1951) a popularizácii slovenskej literatúry. Výber jeho ranej poézie vyšiel v zbierke Smädné letá (1990). Posmrtne vyšli jeho pamäti Živé roky. Spomienky (2002), Živé roky. Tvorivé roky II – III (2010) a doplnok Rudo Brtáň v spomienkach (2010, zostavil Ivan Brtáň).

Concordia

Concordia [konkor-] — slovenský literárny almanach, ktorý v roku 1858 vydali a zredigovali J. K. Viktorin a J. Palárik. Jeho cieľom bolo v porevolučnom období aktivizovať tvorivých pracovníkov, oživiť spoločenský a literárny život a vyviesť ho zo stagnácie a letargie spôsobenej Bachovým absolutizmom. V oblasti spisovného jazyka išlo o zblíženie stanovísk reprezentantov tzv. staroslovenčiny (upravenej češtiny) a slovenčiny. Kratšími básňami doň prispeli J. Kráľ, J. M. Hurban, S. B. Hroboň a i., A. Sládkovič v ňom publikoval veršovanú epiku Milica, J. Kalinčiak historickú prózu Láska a pomsta a J. Palárik veselohru Inkognito, ktorá mala veľký význam z hľadiska oživenia divadelného ochotníctva v memorandovom a matičnom období.

DAV

DAV — revue, resp. časopis slovenskej ľavicovo a komunisticky orientovanej inteligencie (→ davisti) venovaný problematike kultúry a umenia a politického života. Vychádzal nepravidelne v rokoch 1924 – 26, 1929 a 1931 – 37 v rôznej periodicite a rôznom rozsahu, redakčne striedavo pripravovaný v Prahe a Bratislave. Jeho vydavatelia, majitelia a zodpovední redaktori sa často menili. Literatúre a umeniu sa venovali najmä prvé ročníky, neskôr sa ťažiskovými témami stali politické otázky súvisiace so zámermi a cieľmi komunistickej strany, predovšetkým v oblasti kultúry, riešili sa aj otázky hospodárskeho stavu buržoáznej spoločnosti, triedneho boja, propagácia života v ZSSR, boj proti fašizmu, národnostné otázky a pod. Jeho líniu určovali najmä E. Urx, V. Clementis a L. Novomeský. Okrem nich tvorili okruh spolupracovníkov prevažne básnici J. Poničan, D. Okáli, J. Tomášik-Dumín, J. Elen, Joža Zindr (vlastné meno Jozef, *1899, †1929), F. Kráľ, prozaik P. Jilemnický, publicisti A. Sirácky, L. Szántó a i. Vo svojich začiatkoch DAV reprezentoval nástup slovenskej revolučnej literárnej a umeleckej avantgardy, postupne sa stal tribúnou progresívnej, marxisticky orientovanej literárnej kritiky, filozofie a publicistiky, sústavne sa venoval aj sociálnej problematike.

Detvan

Detvan — lyrickoepická skladba A. Sládkoviča patriaca k vrcholným dielam slovenskej romantickej poézie. Vznikla v roku 1845, bola uverejnená v 5. ročníku almanachu Nitra (1853). Jednoduchý dej členený na desaťveršové strofy a zasadený do historického rámca čias kráľa Mateja I. Korvína (Matiáša) je rozvrhnutý do 5 spevov (Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady, Lapačka). Jednotlivé spevy sú v podstate idylické obrázky zo života detvianskeho ľudu a prírody, ktorá ho obklopuje. Hlavnou postavou stelesňujúcou pozitívne vlastnosti slovenského ľudu je sebavedomý Martin, ktorý sa kráľovi priznáva, že zabil jeho sokola a zo zajatia zbojníkov vyslobodil svoju milú. Svojimi činmi a správaním si získal dôveru kráľa, ktorý ho prijal do Čierneho pluku a udelil mu aj isté výsady. V popredí diela je idealizácia etických vlastností prostého človeka v spätosti s krásou prírody a harmonizačným princípom urovnávajúcim spoločenské problémy. Hlavného hrdinu, jeho milú Elenu a kráľa Matiáša zobrazil ako osobnosti bez etických chýb. Básnická skladba sa stala podkladom rovnomennej opery (1924 – 26) V. Figuša-Bystrého podľa libreta E. B. Lukáča.

Dušek, Dušan

Dušek, Dušan, 4. 1. 1946 Gbelce, okr. Nové Zámky — slovenský spisovateľ, scenárista, autor literatúry pre deti a mládež. Po skončení štúdií na Prírodovedeckej fakulte UK pôsobil od 1970 ako redaktor viacerých časopisov, 1979 – 93 v slobodnom povolaní, od 1994 ako pedagóg na VŠMU v Bratislave.

Debutoval zbierkou krátkych próz Strecha domu (1972), v ktorej sa vracia do svojho detstva. Motívy prechádzajúce často do sveta fantázie obsahuje kniha próz a básní Oči a zrak (1975). V ďalšej tvorbe vychádza z príbehov všedného dňa lokalizovaných najmä na Záhorie (poviedky Poloha pri srdci, 1982) a z príbehov vyznačujúcich sa jemným humorom, ktorým charakterizuje aj vzťahy detí a starých ľudí (Kalendár, 1983). Podobný charakter majú aj jeho prózy Náprstok (1984), Milosrdný čas (1992), Kufor na sny (1993) a Teplomer (1996). V neskoršej tvorbe sa venoval tematike dospievania, erotiky i smrti. Kniha Pešo do neba (2000) obsahuje príhody z rodinného i z dedinského života. Motív pamäte, rozpamätávania sa, nostalgického pripomínania si času detstva a mladíckeho dozrievania z perspektívy spisovateľa, učiteľa a scenáristu ďalej rozvinul v knižke miniatúr Vták na jednej nohe (2003), „romániku“ Zima na ruky (2006), zbierkach kratších próz Holá veta o láske (2010), Melón sa vždy smeje (2013), Ponožky pred odletom (2015). Je autorom básnických zbierok Dúšky (1990) a Príbeh bez príbehu (1994). Je jedným z najvýraznejších spisovateľov pre deti a mládež, bohato využíva fantáziu, nonsens, poetické hry a humor (Najstarší zo všetkých vrabcov, 1976; Pravdivý príbeh o Pačovi, 1980; Pištáčik, 1980; Pištáčik sa žení, 1985; Deň po dlhom daždi býva voňavý, 1984; Babka na rebríku, 1987; Dobre do kľúčovej dierky, 1987). Výbery z jeho poviedkovej tvorby vyšli pod názvami Prášky na spanie (1987), Rodina z jedného kolena (1991), Mapky neznámeho pobrežia (2001) a Slamienka (2012). Je aj autorom scenárov k filmom Ružové sny (1976; réžia D. Hanák), Ja milujem, ty miluješ (1980; réžia D. Hanák), Sojky v hlave (1983; réžia J. Lihosit), Vlakári (1988, réžia J. Lihosit) a Krajinka (s M. Šulíkom, 2000; réžia M. Šulík). Je nositeľom Ceny D. Tatarku (2001).

Francisci, Ján

Francisci, Ján, pseudonym Janko Rimavský, Slavoľub, Vratislav Rimavský, 1. 6. 1822 Hnúšťa, okres Rimavská Sobota – 7. 3. 1905 Martin, pochovaný na Národnom cintoríne — slovenský politik a kultúrny dejateľ, básnik a prozaik, otec M. Francisciho. R. 1834 – 39 študoval na evanjelickom lýceu v Levoči, 1839 – 43 na evanjelickom lýceu v Bratislave, 1845 – 47 právo na evanjelickom kolégiu v Prešove. R. 1847 – 48 praktikant u podžupana Gemerskej stolice, 1850 – 53 expedítor Zvolenskej stolice, 1853 – 59 župný komisár v Debrecíne, 1859 – 60 miestodržiteľský radca vo Veľkom Varadíne (dnes Oradea), 1860 – 61 radca Kráľovskej miestodržiteľskej rady v Budíne, 1861 – 63 vydavateľ a redaktor Pešťbudínskych vedomostí, 1864 – 65 župan Liptovskej stolice, 1867 penzionovaný, 1868 hlavný dozorca slovenského gymnázia v Revúcej, od 1872 žil v Martine, kde bol do 1898 správcom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku.

Už počas štúdií v Levoči, Bratislave a Prešove sa aktívne zapojil do štúrovského hnutia a stal sa jeho popredným predstaviteľom. Ako iniciátor založenia Jednoty mládeže slovenskej pri evanjelických školách v Uhorsku (1845 – 48) a do 1847 jej predseda sa zaslúžil o organizovanie národnobuditeľskej činnosti. Aktívne sa zúčastnil revolúcie 1848 – 49. R. 1848 so Š. M. Daxnerom spoluorganizátor národnoemancipačných aktivít (národných gárd) v Gemeri-Malohonte, účastník národného zhromaždenia v Liptovskom Mikuláši, ktoré 10. 5. 1848 prijalo Žiadosti slovenského národa. V novembri 1848 štatariálnym súdom v Plešivci odsúdený na smrť, z väzenia v Pešti oslobodený cisárskym vojskom v januári 1849. Počas Slovenského povstania 1848 – 49 kapitán dobrovoľníckeho zboru. R. 1861 predseda Slovenského národného zhromaždenia, na ktorom bolo prijaté Memorandum národa slovenského, a predseda Stáleho národného výboru. Stal sa predsedom prípravného výboru založenia Matice slovenskej (jeho manželka Amália vyšila 1863 obal jej stanov) a 1863 bol zvolený za jej doživotného čestného podpredsedu. Patril k vedúcim činiteľom Starej školy slovenskej a Slovenskej národnej strany (1861 a 1869 kandidát na poslanca uhorského snemu).

Francisci bol talentovaný básnik a prozaik, jeho báseň Svojim vrstovníkom (1844) bola prvou samostatnou tlačou v štúrovskej spisovnej slovenčine. Jeho ďalšie básne vychádzali časopisecky, neskôr boli zhrnuté v zbierke Iskry zo zaviatej pahreby (1889). Historická povesť Janko Podhorský vyšla v almanachu Nitra 1844 ako prvá próza v štúrovskej slovenčine. Zapisoval a zbieral slovenské ľudové rozprávky, spolupracoval s P. Dobšinským a A. H. Škultétym. R. 1842 – 44 zostavil dvojdielny rukopis Prostonárodný zábavník s rôznymi zápismi ľudových rozprávaní, piesní a zvykov. R. 1845 vydal Slovenské povesti, ktoré sú prvou publikovanou slovenskou zbierkou rozprávok (obsahujú 10 čarovných rozprávok). Prekladal a poslovenčoval divadelné hry, ktoré vychádzali v edícii Slovenský divadelný ochotník (napr. W. Shakespeare: Láska zdolá všetko alebo Skrotená divočka). Svojou publicistickou tvorbou prispel k formovaniu moderného národnoemancipačného programu a angažoval sa v obrane národných práv. Autor dokumentárne cenných prác autobiografického charakteru Črty z doby moyzesovskej (1897) a Vlastný životopis (1909). Svojou mnohostrannou kultúrnospoločenskou aktivitou sa stal jednou z najvýznamnejších postáv martinského strediska národného hnutia.

Hodža, Michal Miloslav

Hodža, Michal Miloslav, 22. 9. 1811 Rakša, okres Turčianske Teplice – 26. 3. 1870 Tešín, pochovaný v Liptovskom Mikuláši — slovenský evanjelický kňaz, politik, ideológ a organizátor národného hnutia, jazykovedec a spisovateľ, strýko Milana Hodžu. R. 1822 – 29 študoval na gymnáziách v Banskej Bystrici a Rožňave, 1829 – 32 filozofiu a teológiu na evanjelickom kolégiu v Prešove, 1832 – 34 na bratislavskom evanjelickom lýceu (tam pracoval v Spoločnosti česko-slovanskej, 1833 – 34 jej podpredseda, 1837 – 40 v tajnom spolku Vzájomnosť) a 1836 – 37 na teologickej fakulte vo Viedni. R. 1837 – 62 evanjelický farár v Liptovskom Mikuláši, ktorý sa vďaka Hodžovým národnobuditeľským aktivitám stal jedným z centier slovenského národného života. R. 1842 člen delegácie vedenej P. Jozeffym, ktorá predložila na panovníckom dvore vo Viedni Slovenský prestolný prosbopis. R. 1843 účastník porád (spolu s Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom) o prijatí stredoslovenčiny za základ nového spisovného jazyka (1845 vydal v novej slovenčine činohru J. Andraščíka Šenk pálenčený a vlastnú kázeň Nepi pálenku). R. 1844 spoluzakladateľ a predseda prvého slovenského celonárodného kultúrneho spolku Tatrín v Liptovskom Mikuláši, ktorého úlohou bolo vydávať slovenskú spisbu a finančne podporovať nadaných študentov. R. 1848 spoluformovateľ Liptovských žiadostí a slovenského národnorevolučného programu Žiadosti slovenského národa (prednesené 10. – 12. 5. 1848 v Liptovskom Mikuláši; obsahovali progresívne návrhy na riešenie postavenia slovenského národa v Uhorsku). Po vydaní zatykača maďarskou revolučnou vládou ušiel z Uhorska, spolu s Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom sa v júni 1848 zúčastnil na Slovanskom zjazde v Prahe. Neskôr sa zapojil do organizačných príprav Slovenského povstania 1848 – 49, počas septembrovej výpravy 1848 člen prvej SNR, ktorá sa ustanovila 19. 9. 1848 ako vedúci politický orgán v ozbrojenom zápase za uznanie národných práv Slovákov počas revolúcie 1848 – 49. V zimnej výprave 1848 – 49 politický predstaviteľ slovenských dobrovoľníckych jednotiek operujúcich na juhozápadnom Slovensku. Člen deputácie, ktorá 20. 3. 1849 v Olomouci predložila panovníkovi petíciu (pamätný spis) s návrhom na štátoprávne riešenie postavenia Slovákov (o. i. vyčlenenie Slovenska z Uhorska). R. 1849 – 50 sa priklonil k austroslavistickej koncepcii, ale s podmienkou oddelenia Slovákov od Maďarov, vláda však s ním už na vedúci post v správe dvoch slovenských dištriktov nepočítala. V období bachovského absolutizmu pôsobil len v cirkevnej sfére, 1859 po vydaní Protestantského patentu na reorganizáciu vnútornej správy protestantských cirkví v Uhorsku presadzoval jeho uvedenie do života (na jeho podporu vydal 3 polemické spisy), 1862 bol suspendovaný z miesta farára, 1867 na nátlak maďarských kruhov definitívne penzionovaný a prinútený odísť do exilu v Tešíne, kde 1870 zomrel. R. 1922 boli jeho ostatky prevezené na Slovensko a uložené v Liptovskom Mikuláši.

Hodža bol spolu s Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom jedným z najvýznamnejších reprezentantov slovenského národného obrodenia, formovateľom ideí a programu konštituovania sa Slovákov ako novodobého moderného národa. Vystupoval proti maďarizačnému tlaku, zakladal učiteľské bratstvá, čitateľské spolky a nedeľné školy, organizoval zbierku na podporu Slovanského ústavu a Katedry reči a literatúry slovenskej na bratislavskom evanjelickom lýceu, angažoval sa za reformu evanjelického ľudového a stredného školstva (1859 zostavil Šlabikár, 1860 Prvú čítanku). Obranným spisom Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo (1847) obhajoval novú štúrovskú slovenčinu. V jazykovedných prácach Slovenský potomok (Epigenes slovenicus, 1847) a Větín o slovenčine (1848) oproti Štúrovmu fonetickému pravopisnému princípu zastával spolu s M. Hattalom etymologický princíp (→ hodžovsko-hattalovská jazyková reforma). Ako spisovateľ debutoval v zborníku Plody epickou básňou Meč křivdy (1836) o bojoch Lužických Srbov proti Sasom, venoval sa tvorbe duchovnej poézie (43 náboženskými piesňami prispel do evanjelického Zpěvníka, 1842).

Svojím ideovým poňatím Hodža reprezentuje mesianistický typ myslenia opierajúci sa o náboženské poňatie sveta. Odmietal heglovstvo, uprednostňoval filozofickú optiku blízku duchovnej mystike, v jeho tvorbe sa objavujú prvky básnického hermetizmu. Jeho svojský básnický jazyk je plný významovo takmer nedešifrovateľných novotvarov a vyznačuje sa zložitou tematicko-kompozičnou výstavbou. Mesianisticky ladená lyrickoepická básnická skladba Matora (rukopis 1857; Slovenské pohľady, 1910 – 13, knižne 2003), filozofujúca skladba Slavomiersky (rukopis 1862; Slovenské pohľady, 1907) a z obdobia tešínskeho exilu pochádzajúca rozsiahla báseň didaktického zamerania Vieroslavín (Orol, 1877; Slovenské pohľady, 1912 – 13) predstavujú filozofické a básnické osobné vyznania a meditácie o svete, človeku, Bohu, slovanstve a dejinnom poslaní vlastného národa.

Hurban, Jozef Miloslav

Hurban, Jozef Miloslav, vlastným menom Jozef Ľudovít Hurban, pseudonym J. L. Trenčiansky, J. M. H., 19. 3. 1817 Beckov, okr. Trenčín – 21. 2. 1888 Hlboké, okr. Senica — jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej politiky a literatúry 19. stor., ideológ a organizátor slovenského národného hnutia, evanjelický kňaz, spisovateľ a publicista, redaktor a vydavateľ, literárny kritik a literárny historik, otec Svetozára Hurbana Vajanského, manžel Anny Jurkovičovej. Pochádzal z rodiny evanjelického farára Pavla Hurbana (*1768, †1833), u ktorého získal základné vzdelanie, v rokoch 1826 – 1830 študoval na nižšej strednej škole v Trenčíne a v rokoch 1830 – 1840 teológiu na evanjelickom lýceu v Bratislave.

V roku 1835 sa zoznámil s Ľ. Štúrom, ktorý v ňom prebudil vlastenecké cítenie. Na pamätnej vychádzke mládeže na Devín 24. 4. 1836 prijal slovanské meno Miloslav a zvolil si celoživotné krédo „žiť pravde a národu“. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra, s ktorým viedol Spoločnosť česko-slovanskú a po jej zrušení Ústav reči a literatúry československej. V rokoch 1837 – 1840 bol členom a popredným aktivistom tajného mladoslovenského spolku Vzájomnosť. V roku 1839 v rámci štúrovských podujatí podnikol cez prázdniny cestu do Čiech a na Moravu, ktorú literárne spracoval v národne angažovanej reportáži Cesta Slováka ku bratrům slovanským na Moravě a v Čechách (1841). V roku 1840 bol vysvätený za kňaza. Medzi rokmi 1840 – 1843 pôsobil ako evanjelický kaplán v Brezovej pod Bradlom, kde v duchu štúrovských zásad organizoval prvé divadelné predstavenia, čitateľské krúžky a nedeľné školy, spoluzakladal svojpomocné pokladnice a protialkoholické spolky miernosti (národnoosvetovú prácu zhrnul v knihe Slovo o spolkoch miernosti a školách nedeľných, 1846). V roku 1842 začal vydávať almanach Nitra. Od roku 1843 pôsobil ako farár v Hlbokom.

Bol stúpencom idey slovanskej vzájomnosti J. Kollára, spočiatku písal po česky, neskôr však ako prvý zo štúrovcov sformuloval myšlienku tzv. kmeňovej svojbytnosti Slovákov (1837). Ešte pred kodifikáciou spisovnej slovenčiny sa vo februári 1843 spolu s M. M. Hodžom a Ľ. Štúrom zúčastnil na stretnutí štúrovcov s bernolákovským básnikom J. Hollým, ktorý odobril prijatie nového spisovného jazyka. Na Hurbanovej fare v Hlbokom sa 1. – 16. 7. 1843 uskutočnili porady, na ktorých Hurban spolu s Ľ. Štúrom a M. M. Hodžom prerokovali pravidlá kodifikácie nového celonárodného spisovného jazyka Slovákov na základe stredoslovenčiny. Ideu národnej svojbytnosti Slovákov a prijatie Štúrovej slovenčiny Hurban zdôvodnil v roku 1844 v úvode ku knihe B. P. Červenáka Zrcadlo Slovenska. Novú slovenčinu uviedol do literárneho života v 2. ročníku almanachu Nitra (1844), ktorý položil ideový a umelecký základ slovenskej romantickej literatúry. Bol zakladajúcim členom (1844) a jedným z najaktívnejších funkcionárov celoslovenského literárneho a kultúrneho spolku Tatrín. Bol aj jedným z hlavných organizátorov odporu proti maďarizačným tlakom v evanjelickej cirkvi, svojimi vystúpeniami zmaril úsilie o spojenie slovenských evanjelikov s maďarskými kalvínmi do jednotnej protestantskej únie (polemický spis Unia, čili spojení lutheránů s kalvíny v Uhrách, 1846). V roku 1846 začal v spisovnej slovenčine vydávať prvý slovenský vedecký časopis Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru (Slovenské pohľady), na stránkach ktorého sa formovala mladá slovenská literárna kritika.

Hurbanova verejná činnosť vyvrcholila počas Slovenského povstania 1848 – 1849, keď sa stal hlavným organizátorom národnooslobodzovacieho pohybu (revolučné udalosti privítal básňou Bije zvon slobody). Rozvinul rozsiahlu revolučnú agitačnú činnosť (výzva Bratia Slováci!) v podbradliansko-podjavorinskom kraji, ktorá vyvrcholila veľkým ľudovým zhromaždením 28. 4. 1848 v Brezovej pod Bradlom. Tu boli vyhlásené Žiadosti slovenského národa v stolici Nitrianskej, tvoriace základ prvého slovenského politického programu Žiadostí slovenského národa. Pri ich verejnom vyhlasovaní 11. 5. 1848 v Liptovskom Mikuláši Hurban vysvetľoval jednotlivé body. Po vydaní zatykača maďarskou revolučnou vládou ušiel z Uhorska. Spolu s Ľ. Štúrom a M. M. Hodžom sa v júni 1848 zúčastnil Slovanského zjazdu v Prahe. Spolu s Ľ. Štúrom sa zúčastnil aj pražského povstania (22. mája), po potlačení ktorého odišiel hľadať podporu do Chorvátska a Srbska. V septembri 1848 sa stal predsedom prvého slovenského politického orgánu Slovenskej národnej rady. Viedol septembrovú výpravu slovenských dobrovoľníkov na západné Slovensko. Po jej potlačení bol politickým vodcom v druhej, zimnej (1848/1849) a tretej, letnej (1849) výprave dobrovoľníckych jednotiek. Spolu s Ľ. Štúrom skoncipoval viacero dokumentov o riešení slovenskej otázky v zmysle nezávislého postavenia Slovenska v habsburskej monarchii, ktoré predložili v roku 1849 panovníkovi a vládnym orgánom.

Po revolúcii žil pod policajným dozorom. V období bachovského absolutizmu sa venoval cirkevnej (náboženská učebnica Nauka náboženství kresťanského, 1855; dielo Církev evanjelicko-lutheránska v jejích vnitřních živlech a bojích na světě..., 1861, za ktoré získal doktorát teológie na univerzite v Lipsku) a literárnej činnosti (1851 obnovil vydávanie Slovenských pohľadov, 1853 vydal 5. ročník almanachu Nitra).

Po páde absolutizmu (1859) sa začal znova verejne angažovať: 6. – 7. 6. 1861 spoluorganizoval národné zhromaždenie v Martine, kde obhajoval koncepciu štátoprávneho riešenia slovenskej otázky Š. M. Daxnera prijatú v Memorande národa slovenského, 4. 8. 1863 bol zakladajúcim členom Matice slovenskej. V cirkevnej oblasti sa usiloval o zavedenie Protestantského patentu, v rokoch 1863 – 1875 vydával časopis Cirkevné listy (Cirkewní listy). V roku 1866 bol zvolený za superintendenta Prešporskej patentálnej superintendencie (nebol uvedený do úradu, superintendencia v roku 1867 zanikla). V článkoch Pravdivé slovo a Čomu nás učia dejiny (Pešťbudínske vedomosti, 1868 – 1869) ostro vystúpil proti rakúsko-maďarskému vyrovnaniu (1867) a uhorskému národnostnému zákonu (1868), začo bol pol roka väznený vo Vacove (1869). V roku 1876 bol odsúdený na tri mesiace väzenia za uverejnenie politického článku L. B. Abafiho (Tým miernym) v Cirkevných listoch. V roku 1871 sa ako predstaviteľ Starej školy slovenskej stal spoluzakladateľom Slovenskej národnej strany. Na protest proti zatvoreniu Matice slovenskej a slovenských gymnázií vydal posledné dva ročníky almanachu Nitra (1876 – 1877) v biblickej češtine (bibličtine).

Hurbanove literárne začiatky predstavujú básne, ktoré písal počas štúdií na bratislavskom evanjelickom lýceu. Od roku 1836 čítal na zasadnutiach Spoločnosti česko-slovanskej ódy (na Mickiewicza, na Prahu a i.) a básne (Stav Slováků, Pokora před tyrany, Rozchod Jaromíra s Boženou a i.). V roku 1837 uverejnil v Hronke báseň Žalospěv na smrt Jana Volka. Venoval sa aj satirickej (Chlebař, 1842), neskôr politickej poézii (Piesne nateraz, 1861). V roku 1876 vydal v 6. ročníku almanachu Nitra cyklus básní Z hlubiny.

Významnú súčasť Hurbanovej literárnej tvorby predstavuje próza. V historickom triptychu Osudové Nitry (Nitra, 1842), Svadba krále velkomoravského (Nitra, 1842) a Svatoplukovci aneb pád říše Velkomoravské (1845) čerpal námet z veľkomoravského obdobia. V poviedke Prítomnosť a obrazy zo života tatranského (Nitra, 1844) a v cestopisných črtách Prechádzka po považskom svete (Nitra, 1844) kritizoval panský stav a biedu poddaných a uvažoval najmä o budúcnosti slovenského národa a slovanskej vzájomnosti. V novele Olejkár (Nitra, 1846) vedome zidealizoval Matúša Čáka Trenčianskeho ako obhajcu národnej myšlienky. V novelách Korytnické poháriky (Nitra, 1847) a Od Silvestra do Troch kráľov (Nitra, 1847) satiricky zobrazil tienisté stránky slovenského života. V roku 1853 vydal v 5. ročníku almanachu Nitra novelu Slovenskí žiaci, ktorá bola pokusom o prozaické spracovanie generačných osudov počas revolúcie 1848/1849. V roku 1859 dokončil historický román Gottšalk (vyšiel po česky 1861 v Prahe), v ktorom zobrazil tragédiu kniežaťa pobaltských Slovanov. Hurbanovu najvýznamnejšiu prácu predstavuje literárnohistorická štúdia Slovensko a jeho život literárny, ktorá vychádzala na pokračovanie v rokoch 1846 – 1851 v Slovenských pohľadoch. Hurban v nej predstavil slovenskú literatúru ako prejav duchovnej sily národa, podobne ako Ľ. Štúr básnictvo považoval za „útočište Slovanov“. Hurbanovo literárne dielo vyvrcholilo prácami memoárového charakteru, na sklonku života pracoval na životopisoch Ľ. Štúra (Slovenské pohľady, 1881 – 1884) a V. Paulinyho-Tótha (Nitra, 1877) i na spomienkach na Slovenské povstanie 1848 – 1849 Rozpomienky (Slovenské pohľady, 1881 – 1887).

Význam Hurbanovej osobnosti a diela spočíva v jeho národnobuditeľskej, politickej, kultúrno-organizačnej, literárnej a publicistickej práci. Všetky svoje schopnosti venoval práci pre národ, bol najbližším spolupracovníkom a priateľom Ľ. Štúra a po jeho smrti sa stal vedúcou osobnosťou slovenského národného hnutia. V roku 1892 mu bol v Hlbokom z verejných zbierok postavený pomník, pri odhalení ktorého však maďarské úrady zakázali prístup nielen verejnosti, ale aj rodine; nový náhrobný pomník vytvoril D. Jurkovič (1943). V Hlbokom sa nachádza pamätný dom (evanjelická fara) a pamätná izba (v budove bývalej cirkevnej školy) J. M. Hurbana, a pred evanjelickým kostolom pomník s jeho sochou v nadživotnej veľkosti (F. Motoška, 1929). Pomníky s Hurbanovou bustou sú v Novom Meste nad Váhom (J. Pospíšil, 1928) a Brezovej pod Bradlom. V roku 2006 bol v Žiline-Budatíne postavený monumentálny pomník s jeho jazdeckou sochou (Ladislav Berák). Pamätné tabule sú v Beckove, Myjave, Prievidzi, Senici, Čadci a vo Filipove. Jeden z prvých Hurbanových životopisov vydal v roku 1925 Július Bodnár: Dr. Jozef Miloslav Hurban (1817 – 1888), jeho život a dielo. Hurbanova osobnosť sa stala námetom historického románu A. Lackovej Z čírej lásky (1958), eseje V. Mináča Zobrané spory J. M. Hurbana (1974), monografie Perom a mečom (1982) a dokumentárnej publikácie Život zvoniaci činom (1988) od Tomáša Winklera, knihy pre deti a mládež od J. Repka Za úsvitom zory (1989), diela Miroslava Hvožďaru J. M. Hurban a jeho zápas o pravé hodnoty cirkvi a národa (2007), televízneho seriálu Jozefa Boba Štúrovci (1991), dokumentárneho filmu Petra Vrchovinu Pomník Hurbanovi (1997), rozhlasového diela Margaréty Horváthovej Orly lietajú vysoko (2005) a i. Rok 2007 bol vyhlásený za Rok J. M. Hurbana. Od roku 2001 Slovenská národná knižnica v Martine každoročne udeľuje Cenu a prémiu J. M. Hurbana za pôvodné slovesné životopisné diela o slovenských národných dejateľoch.

Jitřenka

Jitřenka — slovenský literárny almanach (úplný názov Jitřenka, čili výbornější práce učenců Česko-Slovenských A. V. Levočských) vydaný 1840 členmi Ústavu reči a literatúry československej v Levoči podľa vzoru bratislavského almanachu Plody (1836). Obsahoval výber najlepších literárnych prác študentov z pamätnice (Liber memorialis...), ktoré venovali profesorom evanjelického lýcea v Levoči M. Hlaváčkovi, Jurajovi Müllerovi a J. P. Tomáškovi. Do almanachu prispeli vlasteneckými básňami B. Nosák-Nezabudov, S. B. Hroboň, D. Maróthy a i. Vydanie Jitřenky vyvolalo ostré útoky maďarských kruhov na slovenské národné hnutie a zákaz študentských krúžkov.

Kadlečík, Ivan

Kadlečík, Ivan, 8. 4. 1938 Modra, okres Pezinok – 15. 7. 2014 Pukanec — slovenský spisovateľ a literárny kritik. Pochádza z rodiny evanjelického kňaza, 1956 – 61 študoval slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, 1963 – 68 pôsobil ako redaktor denníka Pravda v Košiciach, zároveň 1966 – 67 spoluzakladateľ literárneho časopisu Krok v Košiciach, 1968 – 71 šéfredaktor kultúrneho časopisu Matičné čítanie a odborný pracovník Biografického ústavu Matice slovenskej v Martine, po nástupe normalizácie bol prepustený zo zamestnania, vylúčený zo Zväzu slovenských spisovateľov a mal zákaz publikovať, 1971 – 76 nezamestnaný, 1976 – 77 pracovník Slovenského národného múzea v Martine, 1977 – 90 kníhkupec v Pukanci, 1990 – 2003 vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave, žije v Pukanci. Jeho prvá kniha literárnych kritík a esejí zo 60. rokov 20. stor. Z rečí v nížinách vyšla až 1993. Počas zákazu publikovania pripravil na vydanie práce J. M. Hurbana Slovensko a jeho život literárny a Životopisy a články (1972 – 73) i biografickú knihu Štefan Marko Daxner (pod cudzím menom E. Hleba) a v edícii L. Vaculíka Petlice vydal v podobe samizdatových strojopisných rozmnoženín literárnokritické úvahy o slovenských, českých a svetových autoroch Reči z nížiny (1973) a Tváre a oslovenia (1974, knižne 1990) i eseje o normalizácii Rapsódie a miniatúry (1981, knižne Kolín nad Rýnom, 1988, Brno, 1992). Esejistické knihy Dvanásť (1989), Vlastný horo(r)skop (1991), Lunenie (1993), Hlavolamy (1995, Cena D. Tatarku), Vlani ako dnes (1997), Taroky (1997), Chronoskop (2006) a Škoda knižke nerozpredanej ležať (2009), korešpondencia a denníky Epištoly (1992), epištoly Lístoky (1999), reflexie o hudbe J. S. Bacha Malé prelúdiá (2002) a kniha spomienok Žiť sa dá len autobiograficky (2004) obsahujú motívy viery, domova i vzťahu k prírode a filozofické reflexie o človeku, umení a spoločnosti. Autor básnickej zbierky Srdce sa volá ň (1994) a románu Spytovanie (Román) (2010, s Olegom Pastierom, *1952) koncipovaného z rozhovorov a korešpondencie. Nositeľ Radu Ľ. Štúra II. triedy (2003).

Kalina, Ján L.

Kalina, Ján L. (Ladislav), pôvodne Ladislav Schwarz, 23. 2. 1913 Košice – 3. 1. 1981 Mníchov, od 2015 pochovaný na Ondrejskom cintoríne v Bratislave — slovenský spisovateľ, autor kabaretných programov, humorista a prekladateľ, manžel A. Kalinovej. R. 1937 absolvoval štúdium na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Od 1935 písal pre Československý rozhlas v Košiciach a 1939 – 45 pre Slovenský rozhlas v Bratislave (dnes Rozhlas a televízia Slovenska, RTVS) kabaretné scénky pod rôznymi pseudonymami, keďže bol počas 2. svetovej vojny prenasledovaný a 1942 väznený v deportačnom tábore v Žiline. R. 1945 – 52 umelecký šéf výroby Slovenského filmu, 1953 – 60 v slobodnom povolaní (autor rozhlasových, silvestrovských a divadelných kabaretných programov). Priekopník malých javiskových foriem a kabaretu na Slovensku. Iniciátor vzniku prvého slovenského profesionálneho estrádno-kabaretného divadla Tatra revue (1958) a autor jeho prvého programu Rendez-vous v Bratislave, dramaturg (1960 – 63) a autor celovečerných programov Mimoriadne vydanie (1959), Orfeus v polosvete (1961), Ja nič, ja muzikant (1962), spoluautor viacerých programov. R. 1963 – 70 pôsobil na Divadelnej fakulte VŠMU (od 1965 vedúci Katedry filmovej a televíznej dramaturgie).

R. 1966 pripravil do tlače knihu Tisíc a jeden vtip, ktorá zaznamenala veľký úspech (vyšla 1969 v náklade 25 000 kusov a rýchlo sa vypredala), keďže obsahovala aj politické vtipy, bola následne zakázaná. Po nástupe normalizácie bol prepustený zo zamestnania, vylúčený z KSČ a nesmel publikovať. R. 1972 bol v politickom procese odsúdený na 2 roky väzenia za poburovanie. Vzhľadom na veľký ohlas jeho procesu v zahraničí mu bolo 1978 povolené vysťahovať sa s rodinou do NSR. Autor kníh Lúče z východu (1954) o dejinách sovietskeho filmu, Svet kabaretu (1966), v ktorej spracoval dejiny a stav kabaretného umenia v zahraničí a vo vtedajšom Československu, humoristickej knihy Nič na smiech (Nichts zu lachen, 1980) vydanej v NSR a posmrtne vydaných kníh spomienok Obzri sa s úsmevom (1999), Zavinili to židia a bicyklisti (2000) a Usmievavé Slovensko (2003) s doslovom historika Viléma Prečana (*1933) a knihy o skúsenostiach z väzenia Odpočúvaj v pokoji. Basa story (2004).

Kalinčiak, Ján

Kalinčiak, Ján, 10. 8. 1822 Horné Záturčie, dnes súčasť Martina – 16. 6. 1871 Martin, pochovaný na Národnom cintoríne — slovenský spisovateľ a literárny kritik. Jeho otec bol evanjelický kňaz, matka pochádzala zo starého zemianskeho rodu (z jej rozprávania získal poznatky o živote zemanov). R. 1836 – 39 študoval na evanjelickom lýceu v Levoči, 1839 – 43 na bratislavskom evanjelickom lýceu (aktívne sa zapojil do práce Ústavu reči a literatúry československej, čítal svoje prvé práce, niektoré uverejnil 1841 v rukopisnom časopise Buben), 1843 – 45 filozofiu a históriu na univerzite v Halle, 1845 – 46 vychovávateľ v rodine Landererovcov vo Vindšachte (dnes Štiavnické Bane), 1846 – 58 profesor a riaditeľ gymnázia v Modre, 1858 – 69 riaditeľ nemeckého evanjelického gymnázia v Tešíne, 1870 – 71 vydával a redigoval literárny mesačník Orol.

Priateľ a spolupracovník Ľ. Štúra, rozchádzal sa s ním však v názoroch na podriadenie osobného života službám národu, na úlohu individuality a originality spisovateľa a na vzťah ľudovej a umelej poézie (Kalinčiak nepovažoval ľudovú slovesnosť za hotové umenie, ale iba za podnet na umeleckú prácu). Prvé práce, napr. báseň Králův stůl (napísaná 1840, uverejnená v Tatranke 1842) a prózu Bozkovci (almanach Nitra, 1842) napísal po česky, ako jeden z prvých však začal písať v Štúrovej spisovnej slovenčine (historická povesť Milkov hrob ako prvá próza v slovenčine, Orol tatránski, 1845 – 46). V osobnej lyrike (v almanachu Nitra vydané básne Márii od Jána, 1846; Rada, Moja mladosť a Smutný pohrab, všetky 1847) rozvíjal témy sklamanej lásky, niektoré básne sú ponáškami na ľudovú pieseň, napr. zľudovená báseň Bojovník (Koníček môj hrdý, vraný..., almanach Nitra, 1846). Tvorca slovenskej romantickej estetickej koncepcie a zakladateľ slovenskej historickej novely. Pre jeho prózy, ktoré sám žánrovo vymedzil ako povesti, sú charakteristické živé opisy prostredia, najmä prírody, výrazná charakterizácia postáv a zaujímavý dej. Na historickom pozadí (od obdobia Veľkej Moravy po 1848) zobrazil ľudské vášne a drámy i konflikt jednotlivca so spoločnosťou, napr. v historických povestiach Milkov hrob (1845 – 46) a Púť lásky (1846 – 47) tému tragickej lásky, v historických novelách Mládenec slovenský (1847 – 48), Serbianka (1847 – 48), Knieža liptovské (1852) a Orava (1870) konflikt lásky a povinnosti; historické povesti Svätý Duch (1847 – 48), Láska a pomsta (1858) a Mních (1864) sú inšpirované miestnymi povesťami.

Kalinčiakovým najvýznamnejším dielom je próza Reštavrácia (1860; sfilmovaná 1957 pod názvom Zemianska česť, režisér V. Bahna) s podtitulom Obrazy z nedávnych čias, v ktorej humorným a satirickým spôsobom zobrazil intrigy a podvody pred voľbami župných úradníkov v Uhorsku v polovici 19. stor. i boj o moc v stolici medzi vplyvnými rodinami Jána Potockého a Adama Bešeňovského. Na charakterizáciu postáv a oživenie vety využil príslovia, porekadlá a hovorovú reč. Najvýznamnejší teoretik romantizmu v slovenskej literatúre, svoje estetické názory sformuloval v polemike o básnickej zbierke J. Záborského Žehry (1851), v rozbore poézie A. Sládkoviča Rozpomienky na Andreja Sládkoviča (1862) a v recenzii knihy Ľ. Štúra O národných povestiach a piesňach plemien slovanských (1854). R. 1862 vyšla jeho autobiografia Vlastný životopis.

Kalinčiak bol jednou z najvyhranenejších osobností štúrovskej generácie, aktívne sa zúčastňoval na tvorbe a formovaní slovenského národného života i na upevňovaní povedomia národnej súdržnosti. Jeho súborné dielo vyšlo prvýkrát ako Spisy Jána Kalinčiaka (zv. I – VII, 1871 – 73; zv. VIII, 1889). Pri budove evanjelickej fary v Martine-Záturčí sa nachádza jeho pomník (1938, F. Štefunko), 1948 bola obec Varšany premenovaná na Kalinčiakovo (od 1976 mestská časť Levíc).

Kalinka, Joachim

Kalinka, Joachim, 1601 Ružomberok – 17. 6. 1678 Zittau, Sasko, Nemecko — náboženský spisovateľ, učiteľ, evanjelický kňaz a cirkevný predstaviteľ slovenského pôvodu. Pochádzal z rodiny evanjelického kazateľa, po štúdiách pôsobil 1624 – 25 ako učiteľ v Radvani, od 1625 rektor, 1627 diakon v Ružomberku a farár v Hradnej (dnes Súľov-Hradná), 1634 – 36 v Rajci, od 1636 v Ilave (zároveň dvorný kazateľ Ostrožičovcov), od 1646 superintendent, od 1673 farár v Neusalzi (v Sasku, dnes Nowa Sól v Poľsku). Významný predstaviteľ evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku, obhajca ortodoxného luteranizmu. Usiloval sa o zjednotenie evanjelických cirkevných zborov v otázkach vierouky a liturgie, ako aj o zjednotenie vnútrocirkevných predpisov (dielo Symmetria legum, 1647), jeho návrhy však neboli prijaté. Napísal Katechizmus (nepodarilo sa ho vydať) a podporoval zakladanie evanjelických škôl.

Po konvertovaní patrónov Ostrožičovcov na katolícku vieru sa jeho postavenie zhoršilo a po odhalení Vešeléniho sprisahania bol 1671 v Bratislave súdený ako údajný prívrženec M. Drábika. R. 1673 bol predvolaný na cirkevný súd v Bratislave 1673 – 74, ktorým bol prinútený vzdať sa náboženských funkcií a (po podpísaní reverzu) odísť do exilu. Autor duchovnej poézie, kázní (napr. Lemma funereum, quod... in obitum Spectabilis et Magnifici Domini Joannis Ostrozith de Ghyletincz, 1637) a duchovných piesní, ktoré boli zaradené do evanjelického kancionála Cithara sanctorum J. Tranovského (napr. pieseň Kdež mám hledat Ježíše na motívy Šalamúnovej Piesne piesní). Zážitky zo súdneho vyšetrovania a väznenia 1671 v Bratislave opísal v rukopisnom latinskom denníku Diarium (1671 – 72), v ktorom zachytil aj historický vývoj protestantizmu v Uhorsku.

Kalný, Slavo

Kalný, Slavo (Jaroslav), 27. 4. 1929 Veľké Rovné, okres Bytča — slovenský publicista a spisovateľ, otec Igora Kalného. R. 1951 – 56 študoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, 1954 – 63 pôsobil ako redaktor, 1963 – 65 zástupca šéfredaktora a 1965 – 68 šéfredaktor denníka Smena, 1969 z politických príčin prepustený, v období normalizácie v 70. a 80. rokoch 20. stor. mal zákaz publikovať, 1970 – 74 redaktor a 1974 – 90 dramaturg Československého rozhlasu (písal pod pseudonymom Karol Ilavský). Knižne debutoval knihami reportáží zo severských krajín Boli sme v Nórsku, Švédsku a Dánsku (1957, s Jurajom Verešom) a Okienka do Škandinávie (1958, s J. Verešom). Ako prvý publicista na Slovensku sa zaoberal rómskou problematikou (Cigánsky plač a smiech, 1970) a dovtedy tabuizovanými témami, napr. osudmi detí v detských domovoch (Na križovatkách života, 1961), deportáciami ľudí z východného Slovenska do gulagov a vyčíňaním banderovcov (Posledné senzácie a Prvý gól, obidve 1964, s Ivanom Tänzerom), po 1989 aj osudmi tzv. presídlencov (Ako umiera hotelier, 1998) a ilegálnymi prechodmi ľudí cez tzv. železnú oponu (Drámy na hraniciach, 2004). V knihách Odpísaní (2006), Zabudnite na Kocha (2008), Božie muky (2009) a Svedkovia mojej doby (2011) sa zaoberal ľudskými osudmi a osobnou i občianskou odvahou ľudí v prelomových obdobiach, v knihách Páni novinári I (2004) a Páni novinári II (2006) životnými osudmi novinárskych osobností svojej generácie. Autor knihy portrétov Americkí prezidenti (1999), knihy Bombardovanie Apolky (2007) o bombardovaní rafinérie Apollo spojeneckými vojskami (1944), 17 rozhlasových hier (k najúspešnejším patrili Suché studne, 1980; Tajfún nad Kukučínkou, 1984; Čierny bocian, 1987), rozhlasových umeleckopublicistických pásem o svetových filozofoch, pedagógoch a reportéroch, spoluautor rozhlasového cyklu Čo nového, Bielikovci? (1971 – 93). Nositeľ viacerých ocenení, napr. medzinárodnej Ceny E. E. Kischa za literatúru faktu (2003, 2004, 2007), Ceny V. Zamarovského za literatúru faktu (2002) a i.

Kamaldulská Biblia

Kamaldulská Biblia — prvý úplný slovenský preklad Biblie, jedna z najvýznamnejších slovenských literárnych pamiatok. Dvojzväzkový, v koži viazaný, kaligrafickým písmom zapísaný rukopisný kódex zahŕňa Starý (Swaté Biblia Slowénské aneb Pjsma Swatého Částka I) a Nový (Swaté Biblia Slowénské aneb Pjsma Swatého Částka II) zákon. Je prepisom pôvodného prekladu (konceptu), pravdepodobne ide o text pripravený na vydanie tlačou.

Podľa historických údajov sa prepisovanie z konceptu začalo 6. mája 1756, pričom najskôr sa prepisoval Nový zákon a od 10. mája 1759 Starý zákon, preklad bol dokončený pravdepodobne na jar 1760 (podľa iných zdrojov 1759). Podľa výskumov sa na ňom podieľali kamalduli (odtiaľ názov rukopisu) pôsobiaci okolo 1745 – 69 na teologickej škole (tzv. professoriu) v Červenom kláštore v dnešnej obci Červený Kláštor (v tom čase v chotári obce Lechnica, preto aj názov Lechnický kláštor); za autora prekladu bol často považovaný Š. R. Hadbavný, čo však doterajšie výskumy nepotvrdili. Preklad do tzv. kamaldulskej slovenčiny (variantu kultúrnej západoslovenčiny) vznikol na základe latinského textu Vulgaty, hebrejských a gréckych originálov, ako aj českých (Kralická Biblia, Svätováclavská biblia) i poľských prekladov (Biblia Leopolitu, 1561; Biblia Jakuba Wujka, 1599). Kamaldulská Biblia mala slúžiť aj ako lekcionár, krížikom sa v nej označuje ohraničenie lekcie a na konci je rozpis čítaní na cirkevný rok. Preklad Kamaldulskej Biblie dosahuje vysokú odbornú (teologickú) i jazykovú úroveň a je porovnateľný s inými súdobými prekladmi. Jazykový základ kultúrnej západoslovenčiny (kultúrnej západnej slovenčiny) sa najvýraznejšie prejavuje v hláskosloví a gramatike, vo veľkej miere aj v slovnej zásobe. Spôsob prekladania charakterizuje úsilie vyhýbať sa doslovným prekladom typických latinských tvarov a konštrukcií a nahrádzať ich tvarmi a konštrukciami bežne používanými v slovenskej slovnej zásobe. Rukopis neobsahuje obrázky, iluminované iniciály ani iné grafické ozdoby textu, na okrajoch jednotlivých strán textu sa nachádza množstvo vysvetľujúcich poznámok v latinskom jazyku. Jediný exemplár Kamaldulskej Biblie sa zachoval na fare v Cíferi (objavený 1946), od 1998 je uložený v Arcibiskupskom úrade v Trnave.

Faksimilové vydanie Kamaldulskej Biblie vo dvoch zväzkoch, ktoré pripravili pracovníci Slavistického kabinetu SAV v Bratislave (dnes Slavistický ústav J. Stanislava SAV) pod hlavnou redakciou J. Doruľu, vyšlo 2002 v Mníchove (v edícii Biblia Slavica) zásluhou nemeckého slavistu Hansa Rotheho (*1928, †2010) v precíznom bibliofilskom vydaní s úvodným slovom kardinála J. Chryzostoma Korca, komentárová časť je uverejnená v nemčine. V rokoch 2008 – 12 boli na Katedre histórie a biblických vied Teologického inštitútu Katolíckej univerzity v Ružomberku v Spišskej Kapitule realizované výskumné projekty pod názvami Historicko-exegetický výskum Kamaldulského prekladu Biblie a Digitalizácia Kamaldulského prekladu Biblie, ich výsledkom sú tri vedecké zborníky, fotografická dokumentácia a digitálna prezentácia prekladu.

Výber z textov Kamaldulskej Biblie zhudobnil V. Godár vo vokálno-inštrumentálnej skladbe Magnificat pre ženský hlas, zbor, sláčikový orchester a harfu (2003), ktorú neskôr zaradil do cyklického diela Mater (2005).

Kamaldulský slovník

Kamaldulský slovník — rukopisný latinsko-slovenský slovník z 1763 s krátkym náčrtom gramatiky a pravopisu tzv. kamaldulskej slovenčiny, ktorá predstavuje variant kultúrnej západoslovenčiny (kultúrnej západnej slovenčiny), významná slovenská literárna pamiatka.

Zostavili ho v 2. pol. 18. stor. kamalduli (odtiaľ zaužívaný názov) v Červenom kláštore (dnes v katastri obce Červený Kláštor) pod názvom Syllabus dictionarij latino-slavonicus...; v odbornej literatúre sa používa aj názov Lechnický slovník (podľa obce Lechnica, do ktorej chotára kláštor v tom čase patril, preto nazývaný aj Lechnický kláštor), ktorý zaviedol maďarský slavista Ferenc Gregor (*1926), ako aj názov Hadbavného slovník alebo tzv. Hadbavného slovník (podľa Š. R. Hadbavného, ktorému je pripisované jeho autorstvo). V novšej odbornej literatúre sa označuje ako Kamaldulský slovník, čím sa nespochybňuje Hadbavného autorstvo, resp. spoluautorstvo, zároveň sa však nevylučuje spolupráca ďalších spoluautorov, pravdepodobne viacerých členov kamaldulskej rehole.

Kamaldulský slovník vznikol pod vplyvom troch slovníkov vydaných koncom 17. a v 18. stor. (vo viacerých vydaniach), a to poľsko-latinsko-gréckeho slovníka (Thesaurus Polono-Latino-Graecus, 1643) Grzegorza Knapského (Gregorius Cnapius, aj Knapiusz; *1564, †1639), nemecko-latinsko-českého slovníka (Dictionarium von dreyen Sprachen Teutsch, Lateinisch und Böhmisch, 1700) Gašpara Zachariáša Vusína (Caspar Zacharias Wussin; *1664, †1747) a latinsko-maďarského slovníka (Dictionarium Latino-Hungaricum, 1708) Ferenca Páriza-Pápaia (*1649, †1716).

Má 942 strán a tvoria ho dve obsahovo samostatné časti: vlastný slovník (strany 1 – 937), ktorý má vysokú lexikografickú hodnotu, čo sa prejavuje v bohatej polysémii, synonymii, exemplifikácii i vo frazeológii, ako aj vo vhodnom výbere ekvivalentov k latinským východiskovým heslám ap., a stručné pravopisné a gramatické pravidlá aplikované v slovníku, známe ako Stručný návod... (Brevis methodus...; strany 938 – 942), ktorý obsahovo možno rozčleniť na niekoľko tematických okruhov, napr. na časť o písaní predložiek s a z, o vokalizácii predložiek k a v, o stretnutí dvoch samohlások (čiže o dvojhláskach), o prídavkovej častici naj- (predpone superlatívu), o častici nech, o zvratných zámenách sa, se ap.

Jazyk Kamaldulského slovníka možno charakterizovať ako variant kultúrnej západoslovenčiny (západná slovenčina), okrem nárečových západoslovenských prvkov (kušček – kúštik, mosí – musí, rínek, trúnek) obsahuje aj nárečové prvky zo záhorských nárečí (nominatív plurálu maskulína rozkaze; lokál singuláru maskulína nosi; strewo namiesto črevo). Kamaldulský slovník síce nepredstavuje kodifikáciu v pravom zmysle slova, má však už niektoré jej znaky, čím sa zaraďuje k najvýznamnejším prejavom normovania kultúrnej západnej slovenčiny. Kamaldulský slovník je zaznamenaný v katalógu likvidovaných červenokláštorských kníh z 1782 a v súčasnosti je uložený v Univerzitnej knižnici (Egyetemi könyvtár) v Budapešti.

Kapolka, Belo

Kapolka, Belo, vlastným menom Vojtech Kapolka, 22. 4. 1935 Hostie, okres Zlaté Moravce – 18. 4. 1994 turistické stredisko Hrebienok, Vysoké Tatry — slovenský spisovateľ a publicista. Vystriedal viacero zamestnaní, od 1958 pracoval vo Vysokých Tatrách najskôr ako nosič tovaru, potom chatár na Chate pod Rysmi, Zbojníckej chate (1969 – 73) a Téryho chate (1973 – 94); tragicky zahynul na Hrebienku.

Vo svojich prózach zobrazil svojrázne vysokohorské prostredie (kniha poviedok Kanadské smreky, 1967) i vzťah človeka k prírode (kniha poviedok Chodníky bez značiek, 1974), zaoberal sa aj témami domova (kniha poviedok Strecha, 1968), vzťahu rodičov a detí (novela Sivá hmla kryje sýteho sysľa, 1978), ako aj životom detí vo vysokohorskom prostredí (próza pre deti Mesiac nad Prostredným hrotom, 1984; sfilmovaná ako televízny seriál Chlapec a pes, 1989, réžia Ľubomír Fifik). Posmrtne vyšiel výber z Kapolkových esejí a úvah pod názvom Kapolkov chodník. Pocta Belovi (1995, zostavili D. Machala a D. Mikolaj).

Karvaš, Peter

Karvaš, Peter, pseudonymy Peter Bystrický, Peter Bystrík, Ján Róbert Lipka a i., 25. 4. 1920 Banská Bystrica – 28. 11. 1999 Bratislava — slovenský dramatik, prozaik, teatrológ a publicista, vnuk D. Skuteckého. Pochádzal z rodiny lekára a akademickej maliarky, 1938 – 39 študoval na Českom vysokom učení technickom a súčasne odbor grafika na Uměleckoprůmyslovej škole (dnes Vysoká škola uměleckoprůmyslová) v Prahe, 1945 – 47 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. R. 1939 – 41 úradník a fotograf, 1941 – 42 pre židovský pôvod internovaný v pracovnom tábore, 1943 – 44 technický úradník v Banskej Bystrici, 1944 redaktor v Neografii, súčasne spolupracoval so Slovenským komorným divadlom v Martine, počas SNP redaktor a hlásateľ Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici. R. 1945 – 48 lektor a dramaturg Novej scény Národného divadla i SND v Bratislave, 1949 – 50 kultúrny atašé na československom vyslanectve v Bukurešti, 1950 – 52 prednosta divadelného oddelenia Povereníctva školstva, vied a umení, 1952 – 56 tajomník Zväzu slovenských spisovateľov a redaktor Kultúrneho života, 1956 – 74 prednášal teóriu drámy a divadla i dramaturgiu na VŠMU. Po 1970 politicky perzekvovaný, pre postoj k udalostiam 1968 mal zákaz publikovať a jeho diela neboli uvádzané, 1974 – 80 pracovník Výskumného ústavu kultúry v Bratislave, od 1980 žil na dôchodku v Bratislave; 1990 profesor.

V denníkových záznamoch zo SNP Most (1945) i v prózach Niet prístavov (1946) a Polohlasom (1947) zobrazil obdobie 2. svetovej vojny, romány Toto pokolenie (1949) a Pokolenie v útoku (1952), ako aj zbierka poviedok a čŕt S nami a proti nám (1950) boli poznačené schematizmom. Karvaš obohatil slovenskú literatúru o intelektuálny typ humoristicko-satirickej prózy, využíval prvky absurdity, hyperbolizáciu, paradox a ironický nadhľad. V satirických zbierkach poviedok Čert nespí (1954), Čertovo kopýtko (1957), Konfety a leporelá (1961) a Maľovať čerta na stenu (1970) kritizoval ľudskú hlúposť, bezcharakternosť, karierizmus a byrokraciu. V krátkych satirických prózach z 80. rokov 20. stor. Humoresky a iné kratochvíle (1984), Nové humoresky a iné kratochvíle (1986), Posledné humoresky a iné kratochvíle (1989), ako aj v prózach z 90. rokov 20. stor. Poľahčujúca okolnosť (1991), My, čo nechceme byť menovaní (1992), Velikán čiže život a dielo profesora Bagoviča (1993) a Intímne dialógy (1995) využil na kritiku nedostatkov socialistického i kapitalistického spoločenského zriadenia podobné postupy ako v prvých prózach. Zakladateľ žánru apokryfu v slovenskej literatúre (súbory Kniha úľavy, 1970; Bolo to celkom ináč, 1994; Tajomstvo sfingy, 1997). Publikoval aj reportáže zo Sovietskeho zväzu Leningradské epištoly (1959) a Výlet na juh (1960), povstalecký román Noc v mojom meste (1979), autobiografickú novelu V hniezde (1981) a i.

Významný slovenský dramatik. Počas 2. svetovej vojny písal pod pseudonymami skeče, scénky a satirické rozhlasové hry, napr. Hanibal pred bránami čiže trampoty reportéra Konvalinku (1943, aj ako divadelná hra Hanibal pred bránami, 1949), Spolok piatich „P“ (1943, rozhlasová adaptácia 1944, divadelná hra 1946). Jeho divadelným debutom bola hra Maják (1943), na javisku SND hra Meteor (1945, rozhlasová adaptácia 1958, televízna 1958, 1991), v ktorých zobrazil vypätú existenciálnu situáciu a tému hrdinstva. V jeho dramatickej tvorbe z tohto obdobia má osobitné postavenie divadelná hra Hra o básnikovi (1942, premiéra 1946), v ktorej konfrontoval duchovne založeného básnika s prakticky zameraným inžinierom. Po 1948 sa Karvaš stal jedným z hlavných spolutvorcov socialistickorealistickej drámy (Srdce plné radosti, knižne ako Milión ton mieru, 1952, inscenovaná 1953, rozhlasová adaptácia 1954; Polnočná omša, 1959, rozhlasová adaptácia 1960, televízna 1961, sfilmovaná 1962, réžia Jiří Krejčík; Zmŕtvychvstanie deduška Kolomana, 1960, televízna adaptácia 1963; Antigona a tí druhí, 1961, inscenovaná 1962).

V období politického uvoľnenia v 60. rokoch 20. stor. prehodnotil svoje postoje (publicistická hra Jazva, 1963). V modelových divadelných hrách Veľká parochňa (knižne 1964, inscenovaná 1965), Experiment Damokles (1967) a Absolútny zákaz (1969, pôvodná rozhlasová hra, 1968) zobrazil vplyv totalitnej moci na jednotlivca. V 70. rokoch 20. stor. sa vrátil k tematike SNP (Súkromná oslava, 1972, knižne 1987, inscenovaná 1986) a 2. svetovej vojny (Nultá hodina, 1972, knižne 1987, inscenovaná 1988). Inscenačne úspešnými boli divadelná hra Vlastenci z mesta YO alebo Kráľovstvo za vraha (1988) a komédia z anglického prostredia Zadný vchod čiže Rozkoše v utorok po polnoci (1976, knižne 1987, inscenovaná 1988).

Autor teoretických (Kapitolky o rozhlase, 1948) a divadelnohistorických prác (K základným otázkam súčasného slovenského divadla, 1948; Úvod do základných problémov divadla, 1948), ako aj prác z oblasti teórie dramatických umení (Priestory v divadle a divadlo v priestore, 1984; Umenie drámy a fenomén televízie, 1985) a i. Prekladal divadelné hry z francúzštiny, angličtiny a zo srbčiny, ako dramaturg uvádzal hry moderných svetových autorov a nové hry slovenských dramatikov (J. Barč-Ivan, Š. Králik, J. Váh a i.). Jeho humoristické prózy i drámy boli preložené do viacerých jazykov.

Kasáč, Zdenko

Kasáč, Zdenko, 15. 8. 1924 Poltár – 29. 3. 2017 Banská Bystrica — slovenský literárny historik a kritik. R. 1943 – 44 študoval na Právnickej fakulte a 1945 – 49 slovenčinu, filozofiu a francúzštinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. R. 1948 – 50 tlačový referent, neskôr prednosta kabinetu Povereníctva zdravotníctva v Bratislave, 1950 – 52 pedagogicky pôsobil na Vyššej hospodárskej škole v Banskej Bystrici, 1953 – 55 riaditeľ Jedenásťročnej strednej školy v Žarnovici, 1955 – 58 krajský školský inšpektor, 1958 – 80 a 1983 – 90 prednášal slovenskú literatúru 20. stor. na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici (dnes Univerzita Mateja Bela; 1960 – 68 prodekan), súčasne 1980 – 83 lektor slovenského jazyka v Inštitúte slovanských štúdií na univerzite v Štrasburgu; 1980 profesor.

Autor literárnovedných prác Slovenská poézia protifašistického odboja 1938 – 45 (1974), Svetová literatúra 20. stor. – krátky prehľad (1998, 2., doplnené vydanie 2001) a Povstalecká literárna tradícia (2000), recenzií, literárnych kritík, prehľadov a študijných textov (Slovenská literárna avantgarda, 1996), ako aj učebníc literatúry pre rôzne typy stredných škôl a metodických príručiek pre stredoškolských učiteľov slovenčiny, spoluautor historických a literárnovedných prác Dejiny slovenskej literatúry 5. Literatúra v rokoch 1918 – 1945 (1984), Z kultúrnych dejín Slovenska (1998) a Dotvárame obraz národnej literatúry (1991, o slovenských disidentských a exilových spisovateľoch) a vysokoškolskej učebnice Dejiny slovenskej literatúry 3. Novšia slovenská literatúra 1918 – 1945 (1986, s Albínom Baginom). Zostavil zborník Anton Prídavok (1974), viacero antológií (Slnovraty, 1974; Antológia slovenskej literatúry 20. stor., 1985) a výberov z básnickej tvorby Š. A. Brezányho, T. H. Florina, M. Krna, J. Raka a i. R. 2004 Dr. h. c. Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Kasarda, Mikuláš

Kasarda, Mikuláš, 26. 7. 1925 Sačurov, okr. Vranov nad Topľou – 19. 7. 2013 Trebišov — slovenský básnik. R. 1946 – 47 učiteľ v Trebišove, 1952 – 54 redaktor literárno-dramatickej redakcie Československého rozhlasu (dnes RTVS) v Košiciach, 1954 – 69 pôsobil na gymnáziu v Sečovciach a 1969 – 88 na gymnáziu v Michalovciach.

V básňach vyjadril lásku k životu, k poézii a k rodnému zemplínskemu kraju (básnické zbierky Širokými ulicami, 1953; Kohútí spev, 1958; Krajinské dažde, 1982). Kasardova básnická zbierka Pre teba (1963) obsahuje subjektívne ladené básne, Cesta búrkou (1985) sociálne básne a básnická zbierka Zápočet (1990) básne vyjadrujúce vzťah k učiteľskému povolaniu a spoločenským problémom. Pre deti vydal zbierku Lopta na oblohe (1962). Výber z jeho tvorby vyšiel v knihách Predletie (1974), Nížinný spev (1985), Cesta lúkami (1985), Podvečerné poľné cesty (1995) a Život pokorný a prostý. Nad výberom básní (2006, doplnená o literárnokritické články a listy od priateľov). Spolupracoval na vydaní spevníka Duchovné piesne. Spevník pre gréckokatolíkov (1999). Prekladal z nemeckej (J. W. Goethe, F. Schiller), českej (J. Neruda) a maďarskej (E. Ady) poézie.

Kavec, Matúš

Kavec, Matúš, 23. 9. 1898 Rajec, okr. Žilina – 2. 6. 1980 Bratislava — slovenský spisovateľ. R. 1916 – 18 sa zúčastnil 1. svetovej vojny, 1918 absolvoval notársky kurz v Martine a 1919 – 24 pôsobil ako notár vo Veľkom Rovnom. R. 1924 – 32 študoval diaľkovo na Právnickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne a na Právnickej fakulte UK v Bratislave, 1924 – 53 pracovník Ústavu robotníckeho nemocenského poistenia v Bratislave, 1948 bol krátko väznený, 1953 – 54 mzdový účtovník v Žiline, 1954 – 58 vedúci technického kabinetu Agroprojektu v Bratislave.

Jeho prínosom do modernej slovenskej literatúry bolo zobrazenie osudov drotárov v románe Svetom moje, svetom... (1926) publikovanom časopisecky, v próze V rudých hmlách (1930) a v najvýznamnejšom románe Grapy (1936). Autor spoločensko-psychologických románov Kuvik na plote (1935) a Nezamestnaný (1935) z úradníckeho prostredia v Bratislave, dobrodružného románu so špionážnou zápletkou Návrat na hole (1938, knižne 1946) a autobiografického cyklu čŕt pre mládež Svetlonos (1973).

Kellner-Hostinský, Peter

Kellner-Hostinský, Peter, vlastným menom Peter Pavel Kellner, pseudonym Peter Dobroslav Kellner, Záboj Hostinský a i., 6. 1. 1823 Veľká Poloma, dnes súčasť Gemerskej Polomy, okres Rožňava – 10. 8. 1873 Rimavská Sobota — slovenský spisovateľ, novinár a publicista, filozof, historik, organizátor slovenského národného, kultúrneho a vedeckého života.

Pochádzal z rodiny evanjelického kňaza. R. 1832 – 36 a 1838 – 40 študoval na gymnáziu v Rožňave, 1836 – 38 v Levoči, 1840 – 44 filozofiu a teológiu na bratislavskom evanjelickom lýceu, kde sa aktívne zapojil do činnosti Ústavu reči a literatúry československej, jeden z jeho najvýznamnejších členov (v školskom roku 1843/44 člen výboru a pokladník) a blízky spolupracovník Ľ. Štúra (1842 sa podieľal na príprave Slovenského prestolného prosbopisu; 1843 jeden z účastníkov historického stretnutia štúrovcov a J. Hollého na Dobrej Vode pred kodifikáciou spisovnej slovenčiny, pri tejto príležitosti zložil báseň K slávnosti mena Jánovi Hollému). R. 1844 na znak protestu proti pozbaveniu profesúry Ľ. Štúra odišiel spolu s ďalšími študentmi do Levoče. R. 1844 zložil kandidátsku teologickú skúšku u P. Jozeffyho v Tisovci, v plánovanom štúdiu teológie v Nemecku však nepokračoval a od 1844 študoval na právnickej akadémii v Bratislave a naďalej sa aktívne venoval organizovaniu slovenského národného života.

R. 1844 zakladajúci člen a člen výboru prvého celonárodného kultúrneho spolku Tatrín, 1847/48 predseda (hlavný správca) Jednoty mládeže slovenskej pri evanjelických školách v Uhorsku. R. 1844 vyšla v 2. ročníku almanachu Nitra (prvá knižná publikácia v štúrovskej spisovnej slovenčine) jeho báseň Hlasy k Nitre. Od 1845 spolupracovník Ľ. Štúra v redakcii Slovenských národných novín (s literárnou prílohou Orol tatranský). V nich v apríli 1848 uverejnil politické úvodníky patriace k najvýznamnejším publicistickým prácam revolučného obdobia 1848 – 49 (obhajoval v nich demokratické premeny, občianske, sociálne a národné práva). S J. M. Hurbanom spolupracoval na príprave Žiadostí slovenského národa v stolici Nitrianskej (vyhlásené v apríli 1848), v máji 1848 sa zúčastnil zhromaždenia v Liptovskom Mikuláši, ktoré prijalo Žiadosti slovenského národa. Nesúhlasil však so Štúrovou politickou orientáciou na viedenský cisársky dvor a nezúčastnil sa ani revolučných bojov (→ Slovenské povstanie 1848 – 49). Po zániku Slovenských národných novín (jún 1848) odišiel z Bratislavy a žil u rodičov v Gemerskej Polome.

Od 1851 pracoval ako úradník vo viacerých slúžnovských úradoch, ako významný národovec bol prenasledovaný a často prekladaný (Revúca, Gelnica, Levoča, Sátoraljaújhely) a po 1860 (po obnovení uhorskej štátnej správy) ako 37-ročný prvýkrát dočasne penzionovaný, 1860 – 62 žil v Licinciach, 1862 – 67 hlavný slúžny v Rimavskej Sobote. Napriek vlastným finančným problémom 1862 prispel na založenie slovenského gymnázia v Revúcej. R. 1863 zakladajúci člen Matice slovenskej. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867) a zosilnení maďarizačného tlaku odišiel dobrovoľne do penzie, nepoberal však žiadny dôchodok, a až do smrti zostal bez stáleho zamestnania; v lete 1872 a 1873 pracoval ako pomocný úradník pri rekonštrukcii pozemkovej knihy Gemersko-malohontskej župy. Neprestal sa však angažovať v slovenskom národnom hnutí (usiloval sa napr. o zblíženie stanovísk Starej a Novej školy slovenskej), jeho príspevky do slovenskej tlače z tohto obdobia (Concordia, Lipa, Sokol, Pešťbudínske vedomosti, Letopis Matice slovenskej a i.) patria k najvýznamnejším v slovenskej publicistike 19. stor. a Kellner-Hostinský k priekopníkom slovenskej žurnalistiky.

Jeden z najvzdelanejších štúrovcov, všestranná a talentovaná osobnosť romantickej generácie. Písal príležitostné (P. Jozeffymu, J. Hollému, Ľ. Štúrovi, J. M. Hurbanovi, S. B. Hroboňovi a i.) a vlastenecké básne (motívy bájnej minulosti slovenského národa, Tatier a i.), ponášky na ľudovú pieseň (revolučná báseň Keby si počul všetky tie víchrice, 1844; alegorická báseň Silvestrova noc o odchode študentov bratislavského evanjelického lýcea do Levoče, almanach Nitra, 1846) a dramatické diela (veršovaná dráma Svätoslavičovci, literárny almanach Minerva, 1869; veselohra Odkundes, v rukopise). Jeho básne vyšli výberovo v antológii Keby si počul všetky tie víchrice (1966) a samostatne knižne v diele Šuhajovo dumanie (1973).

Jeden z predstaviteľov mesianistického prúdu slovenského romantizmu (→ mesianizmus), Kellnerova-Hostinského mesianistická filozofia sa prejavila najmä vo vedeckých prácach, v ktorých analyzoval historickú úlohu slovanstva v budúcnosti (vychádzal z F. Schellinga, hlásal univerzálne, individuálne a napospol celostné poznanie, tzv. videnie), mytológiu spojil s romantickou voľnou analýzou historických udalostí. V súlade so štúrovskou koncepciou rozvíjania slovanskej vedy nadviazal na úvahy J. M. Hurbana; podstatu novej slovenskej národnej vedy (noetický princíp slovanskej vedy, ktorým sa mala odlišovať od západnej) načrtol v polemike s Ctibohom Zochom (Otvoreni list p. Cťibohovi Cochiusovi a Druhí otvorení list p. Cťibohovi Cochiusovi, Orol tatranský, 1847) a rozviedol vo filozofickej štúdii Prvotina vedy slovenskej (Slovenské pohľady, 1852), v diele Vidboslovie (1849, rukopis) a v analýze systému slovenskej ľudovej mytológie Stará vieronauka slovenská (1871), v ktorej hovorí o vyspelosti a dávnovekosti kultúry Slovákov, pričom argumentuje slovenskou ľudovou rozprávkou. V historickej štúdii Slovo o tom, že Horňo-Uherské Okolie má základ historický (Pešťbudínske vedomosti, 1861) na základe uhorských právnych dokumentov odôvodňoval politický program Memoranda národa slovenského, štúdiou Slovania v Uhrách, na základe histórie národov Uhorských (Pešťbudínske vedomosti, 1862) dokazoval spolupôsobenie Slovanov v uhorskej histórii už od vzniku uhorského štátu, v štúdii Anonymus Belae regis notarius (Pešťbudínske vedomosti, 1862) na základe rozboru pramenných materiálov uvažoval o pôvode autora rukopisnej Anonymovej kroniky (Gesta Hungarorum) nájdenej vo viedenskej dvorskej knižnici (vydaná 1849), v štúdii Slovania Zadunajskí (Pešťbudínske vedomosti, 1862) sa zaoberal osídlením, históriou, kultúrou a sociálnou a cirkevnou štruktúrou Slovincov, Chorvátov a Slovákov v uhorských zadunajských župách, v rubrike Počiatky rodopisu slovenského (Pešťbudínske vedomosti, 1863 – 69) uverejňoval skice o slávnych historických postavách zo slovenských dejín (Štibor zo Štiboríc, Matúš Čák Trenčiansky ap.), v seriáli článkov Starožitné pamiatky Slovänov (Sokol, 1863) sa zaoberal najstaršími dejinami slovanských národov a ich včleňovaním sa do európskeho historického kontextu, pričom vychádzal zo slavistického diela P. J. Šafárika Slovanské starožitnosti. R. 1863 pri príležitosti tisícročného jubilea príchodu Cyrila a Metoda uverejnil v literárnej prílohe Slovesnosť časopisu Cyrill a Method rozsiahly cyklus historických úvah Trudoviny k dejepisu slovansko-obradnej cirkve v Uhrách, v ktorom sa zaoberal najstaršími dejinami šírenia kresťanstva medzi Slovanmi (pred prijatím kresťanstva kráľom Štefanom I.), neskôr spracoval aj prvú štúdiu o symbole dvojitého kríža K dejopisu härbu slovenského (Sokol, 1867), v ktorej skúmal jeho byzantský pôvod.

V ekonomickej oblasti reprezentoval ľavicové krídlo romantickej generácie (vychádzal z prác G. F. Berzeviciho o vykorisťovaní sedliakov v Uhorsku); významné sú jeho národohospodárske a ekonomicko-prírodovedné state Pohľady na naše národné hospodárstvo (1846), Príklady urbárskeho odkúpenia (1846) a i., ktoré uverejňoval v Slovenských národných novinách, kde vyšli aj jeho politicko-publicistické práce Slovo verejnosti (1846), Obzrenia sa po našom živote (1847), Zbratanie národov (1848) a i. R. 1998 vyšla monografia Pavla Pareničku Život a dielo Petra Kellnera-Záboja Hostinského.

Keruľová, Marta

Keruľová, Marta, 4. 4. 1951 Krupina — slovenská literárna vedkyňa. R. 1974 absolvovala štúdium slovenčiny a latinčiny a 1974 – 77 internú ašpirantúru na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. R. 1974 pôsobila v Encyklopedickom ústave SAV v Bratislave. Od 1977 pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, podieľala sa na založení Katedry romanistiky (1993); 2001 profesorka. R. 1986 – 90 a 1999 – 2004 pôsobila ako lektorka slovenskej literatúry na univerzite v Neapole.

Zaoberá sa staršou svetovou a slovenskou literatúrou, slovenskou literatúrou 19. stor., výskumom latinskej humanistickej poézie a interpretáciou starších textov. Autorka monografií Recepčno-interpretačné osobitosti textov staršej slovenskej literatúry (1992), Nahliadnutia do staršej slovenskej literatúry (1999) a Hodnotové aspekty staršej literatúry (2009), spoluautorka príručky Literárny sprievodca nielen pre maturantov (1998), editorka a spoluautorka monografií Šesťkrát cesta za autorom: habitus staronových tvorcov literárnych dejín (2010), Šesťkrát cesta k tradícii v literárnych textoch (2015), vysokoškolských skrípt a stredoškolských učebníc. Spoločne s J. Minárikom a Helenou Májekovou preložila z latinčiny výber zo zbierky Gesta Romanorum (slov. Rímske príbehy, 1981).

Klátik, Zlatko

Klátik, Zlatko, 24. 1. 1922 Stará Pazova, Srbsko – 24. 8. 1990 Bratislava — slovenský literárny vedec, autor kníh pre deti a mládež. R. 1936 – 41 študoval na učiteľskom ústave v Sombore, 1946 – 49 na univerzite v Belehrade, 1949 – 52 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. R. 1943 – 44 účastník protifašistického odboja v bývalej Juhoslávii, 1946 – 49 profesor na slovenskom gymnáziu v Báčskom Petrovci a redaktor novín Hlas ľudu. Od 1949 žil na Slovensku, 1950 – 52 redaktor časopisov Československého zväzu mládeže, 1952 – 60 pracovník Zväzu slovenských spisovateľov, 1960 – 64 pôsobil v Československo-sovietskom inštitúte SAV, 1964 – 73 v Ústave svetovej literatúry SAV, od 1973 v Literárnovednom ústave (dnes Ústav slovenskej literatúry) SAV v Bratislave.

V zbierkach veršov V boji a pokoji (1946) a Hurá, pionieri! (1951) i v krátkych prózach Neodovzdaný odkaz (1960) a Zázračná puška (1963) spracoval vlastné zážitky z národnooslobodzovacieho boja. Jeden zo zakladateľov literárnovedného výskumu slovenskej literatúry pre deti a mládež. Zaoberal sa analýzou života diela F. Kráľa (Fraňo Kráľ, zakladateľ slovenskej socialistickej literatúry pre mládež, 1953), Ľ. Podjavorinskej (Ľ. Podjavorinská a detská literatúra, 1955; Ľ. Podjavorinská: 1872 – 1951, 1971; Album Ľ. Podjavorinskej, 1978), M. Rázusovej-Martákovej (Poetka detstva a bolesti. Život a dielo Márie Rázusovej-Martákovej, 1957), Ľ. Ondrejova (Ondrejovov mýtus o slobode, 1969), Hronského (Krajina plná detstva. Hronského tvorba pre mládež, 1971) a H. Ch. Andersena (Veľký rozprávkár, 1962).

Autor publikácií Slovo, kľúč k detstvu (1975), ktorá obsahuje monografické štúdie o zakladateľských osobnostiach slovenskej literatúry pre deti a mládež, a Svetová literatúra pre mládež (1978) o tvorbe pre deti a mládež podľa národných literatúr od klasicizmu do polovice 20. stor., komparatívnych publikácií Štúrovci a Juhoslovania (1965), Slovensko a slovanský romantizmus (1977), Slovensko a juhoslovanská literatúra. Vývinové aspekty medziliterárnych vzťahov (1987), próz pre deti Rozprávky spod slnečníka (1964) a Tulák a Čakanka (1978), monografie o slovenskej cestopisnej literatúre Vývin slovenského cestopisu (1968) a i.

Klein-Tesnoskalský, Belo

Klein-Tesnoskalský [klajn-], Belo, pseudonym Abellino et Comp., Béla Mikrosz, Dianthus, Tatránsky, 17. 3. 1853 Hybe, okr. Liptovský Mikuláš – 23. 12. 1941 Prešov — slovenský spisovateľ, historik a publicista. Študoval právo na univerzite v Budapešti (z finančných príčin ho nedokončil), kde sa aktívne zapájal do národného a kultúrno-spoločenského života slovenských študentov združených v Slovenskom spolku. Od 1876 pracovník justičnej služby v Liptovskom Mikuláši, Dolnom Kubíne a Trenčíne, 1889 – 97 vedúci pozemkovej knihy v Banskej Bystrici a 1897 – 1922 v Prešove. R. 1925 založil mestskú knižnicu v Prešove, 1925 – 33 knihovník a kronikár mesta Prešov.

Spočiatku písal básne v slovenskom jazyku. R. 1873 založil a redigoval mesačník Dunaj, v ktorom publikovala mladá generácia literátov (K. Banšel, D. Z. Lauček, J. Škultéty, Hviezdoslav, Vajanský, Ľ. Rizner, S. B. Hroboň, J. Podhradský a i.), podarilo sa mu však vydať iba 6 čísel. Básne, fejtóny a preklady uverejňoval v časopise Orol, almanachu Tábor, časopise Živena, Národných novinách i v časopise Dunaj. Po vstupe do štátnej služby 1876 – 19 písal výlučne po maďarsky, do maďarčiny prekladal tvorbu Hviezdoslava a Vajanského. Po vzniku ČSR tvoril v slovenčine, písal najmä historické a literárnohistorické štúdie, memoáre a ľudovýchovné, publicistické a populárno-náučné články, od 1923 publikoval v Slovenských pohľadoch.

Autor prác Obrazy z dejín prešovských evanjelikov (1933), Oppidum Hybe (1933) a Slovenská obecná knižnica mesta Prešov (1933), prekladal z maďarskej (A. Arany, K. Mikszáth) a nemeckej (H. Heine) literatúry.

Klimáček, Viliam

Klimáček, Viliam, 14. 9. 1958 Trenčín — slovenský spisovateľ a divadelník. R. 1977 – 83 študoval na Lekárskej fakulte UK v Bratislave, 1984 – 93 pôsobil ako chirurg, neskôr anestéziológ v Ústave kardiovaskulárnych chorôb v Bratislave. R. 1985 spoluzakladateľ alternatívneho divadla GUnaGU v Bratislave, 1994 – 98 spisovateľ a divadelník v slobodnom povolaní, od 1998 umelecký vedúci divadla GUnaGU. Jeho dramatická tvorba, v ktorej sa odráža predovšetkým ľudská skúsenosť v súčasných i v historických slovenských súvislostiach, predstavuje jedinečné prepojenie postupov neskorej avantgardy (absurdnosť, surrealizmus), postmoderny (odmietavý postoj ku konzumu, využitie paródie, citácie, intermediálnosť) a postdramatického divadla i tzv. novej drámy: dráma in-yer-face (aj cool dráma; rozklad medziľudských a rodinných vzťahov, sexualita, drogy, dokumentárne až naturalistické zobrazovanie, kompozícia založená na princípoch montáže a filmového strihu), fantasy dráma (snová atmosféra, iracionálnosť, rozprávkovosť), dokumentárna dráma (nadväznosť hier na historický a kultúrny kontext), politické divadlo a tzv. verbatim divadlo (využitie jazyka televízie, rozhlasu, reklamy, počítačových hier). Pre divadlo (najmä pre GUnaGU) napísal alebo bol spoluautorom viac ako 60 dramatických textov. Začiatočné obdobie dramatickej tvorby predstavujú hry s prvkami kabaretu (Vestpoketka, 1985, s I. Mizerom) a hudobno-literárnych pásem (Osídla mladého muža, 1986), v ktorých využil vtip, iróniu, persifláž a jazykovú hru. V 90. rokoch 20. stor. v divadelných hrách Koža (1987), Poveternostná situácia (1989) a Loj (1992), ktoré majú kritický charakter a čerpajú z absurdnej drámy, zobrazil rozpornosť doby a postavenie človeka uprostred totality obmedzovaného systémom, predpismi a životným stereotypom.

Po roku 1989 vytvoril hry s politickým podtextom s témami balkánskej krízy (Nuda na pláži, 1993) a praktík policajného štátu, mystifikácie kultu osobnosti a falšovania dejín i národnej identity (Pressburger Blut, 1994), ako aj tzv. horskú trilógiu obsahujúcu hry Mária Sabína (1995; prelína sa v nej ľudová rozprávka so surrealistickými víziami), Angeleo (1996; buñuelovské expresívne motívy s filmovými prvkami) a Ohne ohnivé (1996; historická tematika s mytológiou a so surrealizmom), ďalej hry, v ktorých kombinuje historické fakty s fantazijnými i so surrealistickými motívmi a so súčasnými pomermi (trilógia Eva Tatlin, 1997; Jawa nostalgická, 1997; Argentína, 1998), a hry zachytávajúce porevolučné spoločenské zmeny (Gotika, 1995; adaptoval ju na filmový scenár, sfilmovaná 2007 pod názvom Polčas rozpadu, réžia Vladimír Fischer). Neskôr písal hry s koncíznejšou dramatickou stavbou s témou straty etických hodnôt, napr. English is easy, Csaba is dead (2000, s kolektívom autorov) o živote mafiánskeho podsvetia i s jeho autentickým jazykom, Je dobré vycítiť (2001) o splynutí televíznej a životnej reality dedinčanov vedúcom k strate etiky, Rozkvitli sekery (2001) s tematikou rozpadu rodinných vzťahov a Čechovboxer (2001) o postavení spisovateľa v súčasnom slovenskom kontexte, ako aj hry inšpirované počítačovými hrami a virtuálnou realitou, napr. LARA (2002), Slovenský raj (2002), Som hot dog (true story of my Facebook) (2009), Kill Hill (pochovajte ma s mojimi rolexkami) (2013). V dramatických útvaroch (dotváraných kolektívnou improvizáciou) s tematikou súčasného spôsobu života, napr. Díleri (všetko je na predaj) (2006), Závisláci (Som bilbord) (2006), Historky z fastfoodu (2007), In Da Hous (žúrka v Londýne) (2008), Veľká kilovačka na Námestí Billa Gatesa (2011), Mutanti (posledný valčík v hoteli Kriváň) (2012), Divná doba, Divná láska, Divné životy (tri malé hry s dvomi piesňami a jedným ukrižovaním) (2015), Milujem svoj mobil (americká jazda) (2016) zachytáva aktuálne témy s postavami dneška, typické znaky životného štýlu, konzumu, popkultúry i politické a spoločenské problémy, využíva bizarnosť, iróniu a zmysel pre grotesku (viac než satiru). Napísal hry aj pre tzv. kamenné divadlá, v SND bola uvedená jeho dramatizácia románu J. Jesenského Demokrati (1997) a hry Hypermarket (2003; sfilmovaná 2007, réžia Janusz Klimsza), Kto sa bojí Beatles (2007), Mojmír II. alebo Súmrak ríše (2015) a Zjavenie (hrobárova dcéra) (2017), v Divadle Aréna hry Dr. Gustáv Husák (2006), Komunizmus (2008) a Holokaust (2012), na Novej scéne v Bratislave komix Agent Krowiak zasahuje (2007), v Slovenskom komornom divadle v Martine hra Staré lásky (2004) a v Divadle J. Záborského v Prešove muzikál Mária Antoinetta (2009, autor libreta). Niektoré hry s podobným tematickým zameraním boli uvedené v zahraničných, zväčša v českých divadlách, napr. Dračí doupě (2008), Horúce leto 68 (2009 v Torontskom slovenskom divadle), Elektrárna/Jsem Kraftwerk (2010).

Pre básnické zbierky Až po uši (1988) a Karamelky (1992) je charakteristická jazyková hra, humorný nadhľad, porušovanie pravidiel syntaxe a slovotvorby. V zbierke poviedok Ďalekohladenie (1991), románovej trilógii Panic v podzemí (1997), Váňa Krutov (1999) a Naďa má čas (2002) i v románoch Námestie kozmonautov (2007) a Satanove dcéry (2007) využil prvky postmoderny (princíp irónie a paródie vystupňovanej do absurdnosti). Autor rozhlasových hier Vytetovaná žena (1995), Denník nežnej (1996), rozhlasových dramatizácií románov Pán prsteňov (2001) J. R. R. Tolkiena a Baudolino (2006, v spolupráci s Dagmar Sabolovou) U. Ecca, televíznych scenárov Niekedy by som ťa zabila (1997), Zborovňa (1999 – 2000), knihy spomienok GUnaGU. Príbeh jedného divadla (2005) a i. Sedemnásobný držiteľ Ceny A. Radoka za najlepšiu českú a slovenskú divadelnú hru roka (1993 – 96, 2000, 2002, 2005), dvojnásobný víťaz súťaže pôvodných dramatických textov na Slovensku Dráma (2000, 2003). Jeho hry boli preložené do viacerých jazykov.

Kočan, Mikuláš

Kočan, Mikuláš, 8. 2. 1946 Humenné — slovenský dramatik, básnik, prozaik a dramaturg. R. 1964 – 69 študoval dramaturgiu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Od 1969 dramaturg Československej televízie (dnes RTVS) v Bratislave, v 90. rokoch 20. stor. redaktor Literárneho týždenníka. Debutoval zbierkou lyrickej poézie Chvenie (1965), nasledovali rozhlasové (Hrúbky, 1965; Niet tu miesta pre holuby, 1966) a televízne (Čatár Gombík rozkazuje, 1964; Diamantové jablko, 1968; Zabudnutá brigáda, 1970; Aby sa ľudia necítili sami, 1970; Bračekovci, 1972; Súčet, 1974; Lakmus, 1976; Sila, 1978; Cena priateľstva, 1979) hry pre deti a mládež. Autor divadelných hier, v komédiách Kastelán (1976) a Závrat (1977) sa zaoberal problémami mladej generácie a jej hľadaním si miesta vo svete v období reálneho socializmu. V sérii ďalších komediálne ladených hier uvedených na scéne SND Kolotoč (1979), Gadžovia (1980), Playback (1983), Ej, Ďurko, Ďurko alebo Horúci zemiak (1985) i v hre Húsky, húsky, kam letíte? (1991, inscenovaná v DJZ v Prešove pod názvom Andrišku, Andrišku!) kritizoval pokrytectvo a narušené mravné hodnoty vtedajšej spoločnosti. V hre Diabol (1994, ako román 2005) reflektoval pocity odchádzajúcej generácie, ktorá celý produktívny vek prežila v socializme. Autor básnických zbierok Nevesta v daždi (1970) a Z blata a slamiek (1974) i románového príbehu s autobiografickými črtami Totalita, moja láska (2009), v ktorom na pozadí pomaturitného stretnutia podáva analýzu charakterov bývalých spolužiakov, ktorí, zakotvení v minulom, totalitnom režime, sa prispôsobujú novej spoločenskej situácii.

Kochol, Viktor

Kochol, Viktor, 13. 4. 1919 Omsk, Rusko – 8. 3. 1984 Bratislava — slovenský literárny vedec, manžel N. Krausovej. R. 1938 – 43 študoval slovanskú a germánsku filológiu na Filozofickej fakulte UK, 1945 – 51 vedecký pracovník, 1948 – 51 administratívny riaditeľ Literárnovedného ústavu SAVU (dnes Ústav slovenskej literatúry SAV), 1951 – 53 vedúci redaktor Vydavateľstva SAVU, 1953 – 83 vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave, súčasne 1972 – 73 hlavný redaktor časopisu Slovenská literatúra; 1966 DrSc.

V literárnovednom výskume zo začiatku využíval štrukturálnu, neskôr marxistickú metodológiu. Zaoberal sa básnickou tvorbou štúrovcov (Poézia štúrovcov, 1955), literatúrou národného obrodenia (Problémy a postavy slovenskej obrodeneckej literatúry, 1965), komparatívnou verzológiou a teóriou prekladu (Slovo a básnický tvar, 1966) a literárnou kritikou (výbery statí a článkov Nie samým slovom, 1964; Konfrontácie, 1974; Literárne reflexie, 1979). Prekladal z ruštiny a nemčiny.