Kollár, Ján, 29. 7. 1793 Mošovce, okres Turčianske Teplice – 24. 1. 1852 Viedeň (1904 telesné ostatky prevezené na Olšanský cintorín v Prahe), pseudonym Čechobratr Protištúrsky — slovenský básnik, filológ, archeológ, historik a etnograf, evanjelický kňaz.
Pochádzal z rodiny remeselníka. V rokoch 1806 – 09 študoval na nižšom gymnáziu v Kremnici, 1810 – 12 na evanjelickom gymnáziu v Banskej Bystrici, 1812 – 15 na bratislavskom evanjelickom lýceu (finančné prostriedky na štúdium získaval ako súkromný učiteľ v bohatých rodinách), 1815 – 17 pôsobil ako vychovávateľ v Banskej Bystrici, kde sa spriatelil s prekladateľom antickej poézie Samuelom Rožnayom. V rokoch 1817 – 19 študoval teológiu a filozofiu na univerzite v Jene v Nemecku, navštevoval prednášky z histórie, filológie a prírodných vied, vo Weimare sa zoznámil s Johannom Wolfgangom Goethem. Zážitky z Nemecka sa stali hlavným inšpiračným zdrojom jeho neskoršej národnej angažovanosti, vedeckej činnosti i básnickej tvorby. Krátko po príchode sa zúčastnil spomienkových slávností k 300. výročiu Lutherovej reformácie (18. – 19. október 1817) na hrade Wartburg (→ wartburská slávnosť), kde nemecká mládež demonštrovala za politické zjednotenie nemeckého národa. Ďalším podnetom sa stala návšteva miest pôvodne obývaných slovanskými Lužickými Srbmi, ktorých pripomínali už len názvy riek a vrchov a ktorých asimilácia v ňom vyvolala obavy o budúcnosť Slovanov. Zaľúbil sa do dcéry evanjelického kňaza v Lobede (dnes súčasť Jeny) Friederiky Wilhelminy Schmidtovej (ako Mína sa v jeho básnickej skladbe Slávy dcera stala predobrazom dcéry mýtickej bohyne Slávy). Jej rodičia však s ich vzťahom nesúhlasili a Frederika sa stala Kollárovou manželkou až v roku 1835. Pri návrate zo štúdií v Prahe nadviazal kontakty s Josefom Dobrovským, Josefom Jungmannom, Václavom Hankom a v Bratislave s Františkom Palackým. V rokoch 1819 – 49 spočiatku pôsobil ako kazateľ, neskôr ako kňaz slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Pešti, kde sa zaslúžil o vytvorenie samostatného slovenského cirkevného zboru a v roku 1820 založil slovenskú školu. Venoval sa básnickej tvorbe, vedeckému výskumu (zbieral archeologický a historický materiál) a publicistickej činnosti, podporoval úsilie o nadviazanie spolupráce medzi katolíckym a evanjelickým krídlom národného hnutia (po vzniku Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej 1834 bol krátko jeho predsedom), udržiaval kontakty s významnými učencami zo slovanských krajín. V tom období podnikol aj dve cesty do Talianska (1841 a 1844). V rokoch 1849 – 52 pôsobil ako profesor slovanskej archeológie na univerzite vo Viedni a vládny radca (dôverník) rakúskej vlády v národnostných záležitostiach.
Ján Kollár bol jednou z najvýznamnejších osobností slovenskej literatúry a kultúry. Vplýval na formovanie národného uvedomenia, zdôrazňoval mravné princípy humanity a tolerancie, veril v duchovný a mravný pokrok sveta. Už ako študent sa zaujímal o antickú literatúru, o tvorbu francúzskych encyklopedistov, ale aj ruských a i. spisovateľov. V básnickej tvorbe vychádzal z klasicistickej poetiky, písal v časomiere, používal trochejské metrum, tvoril znelky (sonety), ako aj časomerné elégie, ódy a epigramy (nazýval ich nápisy). Klasicistické tendencie však prekonal otvoreným vyjadrením ľúbostného zážitku a osobného presvedčenia, čím naznačil preromantické smerovanie slovenskej poézie.
Do literatúry vstúpil po latinsky napísanou básňou Nárek nad súčasnými pomermi v Uhorsku (Deploratio praesentis status Hungariae, vznikla počas štúdia v Banskej Bystrici). Jeho prvou básnickou zbierkou bola zbierka ľúbostných sonetov Básně Jana Kollára, ktorá vyšla v roku 1821 v Prahe. Rezonuje v nej nenaplnená láska k Míne, ako aj myšlienka slobody národa a jednoty Slovanov. V básni Vlastenec (pre cenzúru nezaradená do zbierky, vyšla posmrtne 1862) odmieta prázdne vlastenectvo a vyzýva k aktivite a k činu (... národu jen zmužilé srdce pomůže a čin). Básně sa stali základom monumentálnej básnickej skladby Slávy dcera, v ktorej sa prelínajú dva základné motívy – láska k milovanej žene a idea vlastenectva.
Pôvodné vydanie (Slávy dcera ve třech zpěvích, 1824) obsahuje Předzpěv napísaný časomierou v elegickom distichu (predstavuje vrcholnú fázu klasicizmu v slovenskej literatúre) a 150 sylabotonických zneliek (sonetov) rozdelených do troch spevov a nazvaných podľa riek v krajoch, ktorými básnik prechádzal (Sála, Labe, Dunaj). V Předzpěve Kollár vyjadril žiaľ nad zašlou slávou Slovanov (Aj, zde leží zem ta před okem mým slzy ronícím, někdy kolébka, nyní národu mého rakev.), za vinníka ich záhuby označil závistlivú Teutóniu (Nemecko), nádej predstavuje Rusko symbolizované dubom (Neb raději k velikému přichyl tomu tam se dubisku...), zaznievajú myšlienky slobody (Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou, ten, kdo do pout jímá otroky, sám je otrok.) a viery vo víťazstvo pravdy a spravodlivosti (Čas vše mění, i časy, k vítězství on vede pravdu, co sto věků bludných hodlalo, zvrtne doba.). V prvom speve Sála sa slovanská bohyňa Sláva sťažuje v rade bohov na krivdy, ktoré museli Slovania v minulosti pretrpieť. Bohovia rozhodnú, aby Milek, syn bohyne Lady, stvoril dcéru Slávy Mínu, ktorá sa stane milenkou básnika a symbolom Slovanstva. Mína ho sprevádza po nemeckých krajoch, kde kedysi žili Slovania, básnik sa vyznáva zo svojej lásky (... láska jest všech velkých skutků zárod, a kdo nemiloval, nemůže ani znáti, co je vlast a národ); v závere spevu sa poslovia vlasti pýtajú, či miluje viac vlasť alebo Mínu, básnik rozdelí svoje srdce na polovicu (... jednu vlasti půlku, druhou Míně). V druhom speve Labe vyjadruje úctu k slovanským predchodcom (Slavme slavně slávu Slavův slavných), vyzýva k pracovitosti (Pracuj každý s chutí usilovnou na národu roli dědičné, cesty mohou býti rozličné, jenom vůli mějme všickni rovnou.). V treťom speve Dunaj sa lúči s Mínou, smútok zo straty lásky sa prekrýva so smútkom z nejednotnosti Slovanov (Stokráte sem mluvil, teď už křičím k vám, rozkydaní Slavové! Buďme celek a ne drobtové, buďme aneb všecko, aneb ničím.), podáva obraz budúcnosti (Co z nás Slavů bude o sto roků? Cože bude z celé Europy? Slavský život na vzor potopy rozšíří svých všude meze kroků.). Vo vydaní z roku 1832 (Slávy dcera v pěti zpěvích) Kollár zmenil kompozíciu diela. Rozšíril počet sonetov (na 615), ako aj druhý spev (na Labe, Rén, Vltava) a doplnil dva nové spevy – Lethe (slovanské nebo) a Acheron (slovanské peklo). V slovanskom nebi oslávil osobnosti, ktoré sa pričinili o pozdvihnutie Slovanstva, v slovanskom pekle odsúdil odrodilcov a nepriateľov. Nové vydanie, do ktorého prenikli mytológia a historické, literárne i politické úvahy, nadobudlo učenecký charakter, čo bolo na úkor koncepcie diela a vyžadovalo osobitný zväzok vysvetliviek (Výklad čili přímětky a vysvětlivky, 1832). Vydanie z roku 1845 (Díla básnická Jana Kollára ve dvou dílích) rozšíril na 622 sonetov, posmrtné vydanie z roku 1852 (Slávy dcera. Báseň lyricko-epická v pěti zpěvích) obsahovalo až 645 sonetov. Verzia z roku 1824 v preklade do slovenčiny od Ľubomíra Feldeka vyšla pod názvom Dcéra Slávy (1979).
Súbežne s básnickou tvorbou sa Kollár venoval vedeckej a kultúrno-politickej činnosti. Teoreticky rozpracoval ideu slovanskej vzájomnosti (kultúrne zblíženie a zjednotenie slovanských národov prostredníctvom kultúrnej a literárnej spolupráce), pričom vychádzal z koncepcie filozofie dejín ľudstva Johanna Gottfrieda Herdera (humanistická úloha Slovanov). Svoje názory vyložil v rozprave O literarnéj vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slavskými (Hronka, 1836; rozšírená po nem. Über die literarische Wechselseitigkeit zwischen den verschiedenen Stämmen und Mundarten der slawischen Nation, 1937). Vychádzal z koncepcie jedného štvorkmeňového slovanského národa a spoločného slovanského jazyka členeného podľa kmeňov na ruské, poľské, ilýrske a československé nárečie; slovanský národ a jeho kultúra, literatúra i jazyk sa mali obohacovať a rozvíjať vzájomným poznávaním a výmenou kultúrnych hodnôt. Sám písal po česky a ako stúpenec československej jazykovej, tzv. kmeňovej jednoty vychádzal z mylnej hypotézy, že slovenčina predstavuje len zachované staršie štádium češtiny. Zavedenie Štúrovej spisovnej slovenčiny (1834) preto považoval za rozbíjanie slovanskej jednoty a štúrovcov ostro odsúdil (iniciátor zborníka Hlasové o potřebě jednoty spisovního jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky, 1846). Odmietavý postoj k slovenčine mal aj po revolúcii v rokoch 1848 – 49, keď ako vládny radca odporučil ako vyučovací jazyk zaviesť na Slovensku staroslovenčinu, teda češtinu s niektorými slovenskými prvkami. Po revolúcii sa rovnako ako niektorí štúrovci stal stúpencom austroslavizmu (s Jánom Hlaváčom a Františkom Hánrichom odovzdali 10. septembra 1849 ríšskej vláde pamätný spis Pro memoria s návrhom štátoprávne vyčleniť Slovensko z Uhorska ako osobitnú korunnú krajinu priamo podriadenú ríšskym úradom vo Viedni a zabezpečiť preň vlastnú národnú správu) a k politike Viedne mal lojálny postoj.
Ján Kollár bol aj významným zberateľom ľudovej slovesnosti (aplikoval koncepciu ducha národa J. G. Herdera). Spolu s Jánom Blahoslavom Benediktim sa podieľal na zbieraní materiálu do dvojzväzkovej zbierky slovenských ľudových piesní Písně světské lidu slovenského v Uhřích, ktorú vydal Pavol Jozef Šafárik (1. zväzok 1823, 2. zväzok 1827). Do obidvoch zväzkov napísal úvod, v ktorom zdôraznil význam ľudovej slovesnosti z hľadiska poznania dejín národa; v slovenskej ľudovej piesni videl dôkaz starobylosti a vysokej estetickej úrovne národnej kultúry. Vlastnú zbierku textov slovenských ľudových piesní vydal pod názvom Národnie zpievanky čili Písně světské Slovákův v Uhrách (1. zväzok 1834, 2. zväzok 1835). Piesne, ktoré majú väčšinou stredoslovenskú jazykovú podobu, rozdelil na skupiny podľa tematiky, žánru, historického vývoja a funkcie. V prvom zväzku boli mytologické, historické a tematické piesne (napr. s témou mladosti, krásy, lásky, roľníctva a pastierstva), v druhom zväzku napr. balady, romance, rozprávky, hry a študentské i meštianske piesne. Národnie zpievanky zohrali významnú úlohu vo vývine slovenskej literatúry, stali sa jedným z podnetov záujmu štúrovcov o ľudovú poéziu a jazyk.
Národnouvedomovacie ciele sledoval Kollár aj vo svojich kázňach (knižne vydané zbierky Dobré vlastnosti národu slovanského, 1822; Nedělní, svátečné a příležitostné kázně a řeči, 2 zväzky, 1831, 1844), v ktorých zdôrazňoval základné vlastnosti slovanského národa (nábožnosť, nevinnú veselosť, lásku k rodnému jazyku, znášanlivosť). Pre slovenské školy pripravil Čítanku (1825) a Šlabikář pro dítky (1826). V prácach z oblasti filológie a histórie však pomerne svojvoľne interpretoval zhromaždený materiál, boli naplnené skôr romantickým entuziazmom a nemali pevnú vedeckú bázu, napr. Rozpravy o jménach, počátkách i starožitnostech národu slavského a jeho kmenů (1830), Sláva bohyně a původ jména Slavův čili Slavjanův (1839), v ktorých skúmal pomenovanie Slovanov, či rozsiahle dielo Staroitalia slavjanská (1853), v ktorom sa usiloval dokázať slovanské osídlenie severného Talianska.
Prínosom sú aj jeho cestopisné a memoárové práce. Zážitky z ciest do Talianska zhrnul v prózach Cestopis obsahující cestu do Horní Italie a odtud přes Tyrolsko a Bavorsko se zvlášním ohledem na slavjanské živly roku 1841 konanou (vydal ju 1843 a pripojil k nej aj Slovník slavjanských umělcův všech kmenův od nejstarších časův k nynějšímu věku) a Druhá cesta do Vlach (vyšla až vo 4. zväzku Spisov Jana Kollára spolu s autobiografiou Paměti z mladších let života napísanou 1836 – 42).
Kollárovo súborné dielo vyšlo pod názvami Spisy Jana Kollára 1 – 4 (1862 – 63) a vo výberoch Sebrané drobné básně (1887), Výbor z Kollárových básní (1893), Vybrané spisy Jána Kollára 1 – 2 (1952 – 56), Ján Kollár. Dielo 1 – 2 (2001), Ján Kollár. Dielo (2009).
Bol nositeľom zlatej medaily Ruskej akadémie vied za literárnu činnosť (1836), rytierskeho kríža Radu Františka Jozefa (1849) a diplomov viacerých vedeckých spoločností.
V jeho rodnej obci Mošovce sa nachádza pomník (Fraňo Štefunko, 1963) a Múzeum Jána Kollára, v Kremnici pamätná tabuľa (1935), v Jene-Lobede pamätný kameň (1985). Je podľa neho nazvaná obec Kolárovo. Jeho životom a tvorbou sa zaoberá množstvo odborných i publicistických prác, v roku 1977 bol natočený televízny film Vzkriesenie Míny (scenár Jozef Bob; knižne ako súčasť triptychu Ľúbostné siluety, 1980).