hlasisti

hlasisti — skupina mladej národne uvedomelej, demokraticky a liberálne zmýšľajúcej slovenskej inteligencie zoskupená na prelome 19. a 20. stor. okolo časopisu Hlas. Jej jadro sa začalo formovať v slovenskom akademickom spolku Detvan v Prahe na začiatku 90. rokov 19. stor. pod ideovým vplyvom T. G. Masaryka, na verejnosť vystúpila 1898 vydaním svojho tlačového orgánu Hlas. Patrili k nej intelektuáli hlásiaci sa k demokratickým princípom usporiadania spoločnosti, požadujúci demokratizáciu štátneho a verejného života a programové usmerňovanie a organizovanie národnoemancipačného hnutia. Hlasisti boli politicky prevažne liberálne orientovaní, ale s diferencovaným filozofickým a konfesionálnym presvedčením a názormi (J. Ruman, M. Hodža, F. Houdek, I. Hrušovský, J. Smetanay, D. Makovický, A. Škarvan, J. Buday, A. Štefánek, M. R. Štefánik a i.). Vedúcimi osobnosťami boli V. Šrobár a P. Blaho. Programovým cieľom hlasistov bola aktivizácia a oživenie politického, hospodárskeho a kultúrneho života slovenskej spoločnosti formami a metódami činnosti zodpovedajúcimi súdobým pomerom, zameranými najmä na osvetu a vzdelávanie ľudových vrstiev. Požadovali revíziu dovtedajšej oficiálnej línie národného hnutia a jeho dejinného ukotvenia, ktoré reprezentovala Slovenská národná strana, kritizovali jej konzervatívny program, pasívnu politiku a rusofilstvo. Odmietli štúrovskú recepciu heglovstva, ktorá podľa nich viedla ku konzervativizmu, a proti nej kládli požiadavky modernizmu, pokrokovosti a prakticizmu. Parafrázovali masarykovský realizmus, konkretizmus, kriticizmus a program vedeckej metodickosti, ale aj aktivizmus, synergizmus a jeho chápanie osobného náboženstva a pokúšali sa ich aplikovať na aktuálne otázky. Odsudzovali národnostný útlak, maďarizáciu, asimiláciu a politický režim v Uhorsku s pretrvávajúcimi výsadami šľachty (považovali ich za príčinu jeho zaostalosti). Obranu pred maďarizáciou nevideli v heslách, ale v politike zaujímajúcej sa o každodenný život všetkých vrstiev. Požadovali demokratické reformy v oblasti politických práv a slobôd občanov a národov, slobodu tlače, spolčovania a zhromažďovania i priaznivejšie podmienky na rozvoj slovenského meštianstva a roľnícke vrstvy. V záujme posilnenia zápasu za národnú sebarealizáciu propagovali strategický význam vzájomnej spolupráce s českým národným hnutím, pričom myšlienka československej vzájomnosti a orientácia na spojenectvo a súčinnosť s českým národom vyjadrovala snahu o zabezpečenie opory pre slovenský národnoobranný a národnozáchovný zápas. Zdôrazňovaním orientácie na československú vzájomnosť v duchu koncepcie jednotného československého národa sa hlasisti dostali do rozporu s líniou martinského centra národnopolitického pohybu. Pre svoje iniciatívy a koncepciu obrody národnej spoločnosti nedokázali získať širšiu podporu a sociálne zázemie a 1904 ich zoskupenie zaniklo.