historický materializmus

historický materializmus —

1. časť marxistickej filozofie venovaná spoločnosti a jej dejinám, podávajúca dialektickomaterialistický výklad vývoja spoločnosti. Zaoberá sa najmä dialektikou výrobných síl a vzťahov, ekonomickou základňou a nadstavbou spoločnosti a zákonitým striedaním spoločensko-ekonomických formácií. Podľa historického materializmu celkový stav spoločnosti závisí od jej materiálneho rozvoja, čím sa chápe najmä ekonomický rozvoj. Hybné momenty vývoja sa totiž nachádzajú vo výrobnom spôsobe tvorenom jednotou výrobných síl a vzťahov. Dynamizujúce výrobné sily (napr. výrobné nástroje a prostriedky) sa rozvíjajú v rámci určitých výrobných vzťahov charakteristických napr. vlastníckymi vzťahmi výrobných prostriedkov, ako aj vzťahmi medzi samotnými ľuďmi v procese výroby. Na určitom stupni vývoja začnú výrobné vzťahy brzdiť výrobné sily, vzniká medzi nimi protirečenie a dochádza k vystriedaniu dovtedajších výrobných vzťahov novými, lepšie vyhovujúcimi rozmachu výrobných síl (napr. zavedenie vynájdeného nástroja alebo efektívnejšej technológie do výroby si vyžaduje nahradenie zastaraných výrobných vzťahov novými, napr. feudálnych vzťahov kapitalistickými). Hybnou silou dejín je tak protiklad medzi výrobnými vzťahmi a rozvojom výrobných síl. Tento konflikt sa prejavuje v triednych bojoch a spravidla ústi do sociálnej revolúcie, pri ktorej nastáva zmena spoločensko-ekonomickej formácie. Súhrn výrobných vzťahov tvorí ekonomickú základňu, ktorá určuje spoločenskú, politickú a duchovnú nadstavbu. To znamená, že morálka, náboženstvo, umenie, filozofia, ale aj inštitúcie ako rodina a štát sú podmienené príslušným výrobným spôsobom. Rôzne aspekty spoločnosti teda nie sú určované myšlienkami, ale, naopak, od vôle ľudí nezávislé výrobné vzťahy determinujú aj nadstavbu spoločnosti. Podľa historického materializmu pri zásadnej zmene v základni dochádza aj k prerodu celej spoločnosti. V priebehu dejín ľudstvo prechádzalo rôznymi spoločensko-ekonomickými formáciami (prvotnopospolnou, otrokárskou, feudálnou, kapitalistickou, komunistickou) s rôznymi výrobnými vzťahmi, napr. v komunistickej zaniká súkromné vlastníctvo. Hlavné myšlienky historického materializmu sú obsiahnuté v spoločných dielach K. Marxa a F. Engelsa Nemecká ideológia (Die deutsche Ideologie, 1845) a Manifest komunistickej strany (Manifest der kommunistischen Partei, 1848), ako aj v Marxovom Predslove k jeho dielu Ku kritike politickej ekonómie (Zur Kritik der politischen Ökonomie, 1859). Kritici historickému materializmu vytýkajú, že preceňuje vplyv ekonomickej základne, potláča do úzadia úlohu človeka i duchovnej oblasti a predpovedá uskutočnenie nerealistickej utópie (→ dialektický materializmus, → marxizmus, → komunizmus);

2. sociologická teória marxizmu-leninizmu. V historickom materializme existuje protiklad medzi jeho filozofickým charakterom a jeho sociologickým predmetom, ktorý pochádza ešte z obdobia konštituovania sociológie ako vedy a bol vyvolaný osvietenskou požiadavkou nešpekulatívnej a nemetafyzickej vedy o spoločnosti. Táto orientácia na empirickú skutočnosť a reálne fakty bola obsiahnutá v sociológii A. Comta ako novej vede o spoločnosti i v paralelne vznikajúcom historickom materializme K. Marxa a F. Engelsa. Prvkom prehlbujúcim tento protiklad bolo neskôr konštatovanie V. I. Lenina v polemike s ruskými liberálmi a národníkmi, že historický materializmus je vlastne marxistickou sociológiou, čo postupne (aj vplyvom mimovedných — ideologických a politických faktorov) viedlo k rozlišovaniu historického materializmu a tzv. buržoáznej sociológie (k odmietaniu sociológie ako buržoáznej vedy), a dokonca na určité obdobie k likvidácii sociológie (v ZSSR i v Československu). Dogmatické chápanie historického materializmu ako všeobecného, teoretického a metodologického základu vied o spoločnosti, jeho obhajoba ako jedinej (pravej, správnej) sociálnej vedy, vedy o najvšeobecnejších zákonitostiach vzniku, vývinu a zmien spoločnosti i spoločensko-ekonomických formácií, ako aj chápanie historického materializmu ako všeobecnosociologickej disciplíny vrcholilo v 50. rokoch 20. stor. Od konca 50. a zač. 60. rokov 20. stor. sa pri analýze spoločenských kríz začala konštatovať absencia sociologických poznatkov pri riadení spoločnosti a jej jednotlivých oblastí; kritizovali sa mimovedné zásahy, ktoré spochybňovali a vylučovali formulovanie zákonitostí vo vývoji spoločnosti, a ovplyvňovanie vied o spoločnosti, ako aj ich výskumy. Opakujúce sa ideologizujúce diskusie o vzťahu historického materializmu a sociológie (spolu s kritikou dogmatizmu, schematizmu a apologetiky) sa napokon skoncentrovali na riešenie týchto problémov: 1. v prvej fáze sa v protiklade k tvrdeniu, že historický materializmus je marxistickou sociológiou, dokazovalo, že historický materializmus sa koncentruje na poznávanie najvšeobecnejších zákonov spoločenského vývoja, ale bez empiricko-teoretických výskumov všetkých závažných oblastí spoločenského života (nedostatok týchto poznatkov nemohol nijako suplovať), čo viedlo k sproblematizovaniu stále opakovaného tvrdenia, že historický materializmus ako marxistická sociológia je jednotnou a jedinou vedou o najvšeobecnejších zákonitostiach vývoja spoločnosti; 2. ďalším krokom k uznaniu samostatnosti a nezávislosti sociológie bolo akceptovanie tvrdenia, že historický materializmus je ako filozofická veda metodologickou základňou sociológie a konkrétne sociológie sú relatívne samostatné len v rámci historického materializmu, čo viedlo k uznaniu relatívnej samostatnosti sociologických výskumov, k vymedzeniu jednotlivých oblastí spoločenského života, ktoré skúma sociológia a na ktoré nemá dosah historický materializmus; 3. v poslednej fáze sa z historického materializmu vyčlenili konkrétne výskumy mnohých oblastí spoločenského života, ktoré svojimi poznatkami reagovali na požiadavky spoločenskej praxe (špeciálne alebo úsekové sociológie, napr. sociológia práce, mesta, dediny, rodiny, mládeže) a spoločenská prax si takéto poznatky priamo vyžadovala. Zároveň sa ukázalo, že na tejto úrovni výskumu len replikované kategórie historického materializmu stratili dosah na mnohé oblasti spoločenského života, čo znamenalo vyčlenenie sociológie ako samostatnej vedy v rámci systému spoločenských vied. V 80. rokoch sa v historických analýzach vývoja sociológie konštatovalo, že historický materializmus sociológiou nikdy nebol, alebo sa upozorňovalo na opakovanie procesu uvoľňovania špecifických sociologických pozícií všeobecným filozofickým koncepciám.