historická maľba

Text hesla

historická maľba, historický žáner — maliarsky žáner, do ktorého sa zaraďujú zobrazenia konkrétnych historických udalostí, literárnych, alegorických a v širšom, tradičnom ponímaní aj biblických a mytologických výjavov.

Delenie umeleckých zobrazení na zátišie, krajinomaľbu, žánrovú maľbu, portrét a historickú maľbu sa ustálilo v kontexte nového sociálneho a kvalifikačného vymedzovania umelca v období renesancie. Paralelne s pragmatickým vývojom (deľba práce, špecializácia umelca) sa formovalo aj delenie výtvarného umenia v teoretických a hodnotiacich kategóriách. Do 19. stor. bola historická maľba všeobecne považovaná za kvalitatívne najvyšší umelecký žáner, keďže od maliara vyžadovala nielen zručnosť a pozorovacie schopnosti, ale predovšetkým teoretický, vedomostný a koncepčný potenciál.

V širšom ponímaní je historický žáner doložený od najstarších čias, pričom slúžil najmä na reprezentáciu a legitimizáciu vládcov a na verejné demonštrovanie ich významných činov. V antickom umení sú prejavmi historickej maľby napr. maľby na gréckych vázach zobrazujúce Homérove eposy. V sochárstve sú obdobou historickej maľby reliéfy na rímskych triumfálnych oblúkoch a stĺpoch (tzv. rímsky historický reliéf, napr. Trajánov stĺp v Ríme, 110 – 113). Podobné príklady pochádzajú i z obdobia stredoveku (napr. tapiséria z Bayeux, okolo 1077). Vedomý záujem o tento žáner sprevádzaný teoretickými reflexiami sa začal až v renesancii (traktáty o maliarstve L. B. Albertiho a L. da Vinciho). Renesančnými maliarmi histórií boli P. Uccello (Bitka pri San Romane, pravdepodobne okolo 1438/40 – 50), A. Mantegna, predstavitelia benátskej školy 16. stor. (Tizian, Tintoretto, P. Veronese) i niektorí zaalpskí majstri (A. Altdorfer: Bitka Alexandra Veľkého, 1529). V období baroka sa historická maľba okrem podpory panovníkov (napr. P. P. Rubens vytvoril cyklus 21 scén zo života Márie Mediciovej, 1622 – 25; D. Velázquez: Kapitulácia Bredy, 1635) stala predmetom preferovaného záujmu maliarskych akadémií a postupne až doktrinárskym meradlom pri hodnotení významu umelca. Jedným z uznávaných vzorov bol francúzsky maliar N. Poussin. Historická maľba bola najmä v 18. – 19. stor. často politicky angažovaná a niesla morálne, zvyčajne vlastenecké posolstvo. V súvislosti s Francúzskou revolúciou, politikou Napoleona I. Bonaparta a európskymi národnými hnutiami nastal v 19. stor. rozkvet historickej maľby vo väčšine súdobých výtvarných štýlov (najvýznamnejší predstavitelia v západnej Európe: J. L. David, A. J. Gros, P. Delaroche, E. Delacroix, K. T. von Piloty, J. W. Waterhouse; v strednej Európe: H. Makart, J. Matejko, A. Grottger, J. P. Krafft, V. Madarász, J. Bencur). V tom období sa však v dôsledku cenzúry sprevádzanej oficiálne výstavné prezentácie (tzv. salóny) začalo tradičné hierarchizovanie maliarskych žánrov spochybňovať, až prostredníctvom rastúceho záujmu o neidealizovanú skutočnosť (realizmus, impresionizmus) a vplyvom avantgardných smerov 20. stor. zaniklo. V modernom a súčasnom maliarstve sa historická maľba objavuje zriedkavo, a to najmä v spojitosti s vojnovými (P. Picasso, Guernica, 1937) či s niektorými spoločensko-politickými udalosťami (v Mexiku J. C. Orozco, D. Rivera; na Slovensku napr. téma zobrazenia SNP).

Text hesla

historická maľba, historický žáner — maliarsky žáner, do ktorého sa zaraďujú zobrazenia konkrétnych historických udalostí, literárnych, alegorických a v širšom, tradičnom ponímaní aj biblických a mytologických výjavov.

Delenie umeleckých zobrazení na zátišie, krajinomaľbu, žánrovú maľbu, portrét a historickú maľbu sa ustálilo v kontexte nového sociálneho a kvalifikačného vymedzovania umelca v období renesancie. Paralelne s pragmatickým vývojom (deľba práce, špecializácia umelca) sa formovalo aj delenie výtvarného umenia v teoretických a hodnotiacich kategóriách. Do 19. stor. bola historická maľba všeobecne považovaná za kvalitatívne najvyšší umelecký žáner, keďže od maliara vyžadovala nielen zručnosť a pozorovacie schopnosti, ale predovšetkým teoretický, vedomostný a koncepčný potenciál.

V širšom ponímaní je historický žáner doložený od najstarších čias, pričom slúžil najmä na reprezentáciu a legitimizáciu vládcov a na verejné demonštrovanie ich významných činov. V antickom umení sú prejavmi historickej maľby napr. maľby na gréckych vázach zobrazujúce Homérove eposy. V sochárstve sú obdobou historickej maľby reliéfy na rímskych triumfálnych oblúkoch a stĺpoch (tzv. rímsky historický reliéf, napr. Trajánov stĺp v Ríme, 110 – 113). Podobné príklady pochádzajú i z obdobia stredoveku (napr. tapiséria z Bayeux, okolo 1077). Vedomý záujem o tento žáner sprevádzaný teoretickými reflexiami sa začal až v renesancii (traktáty o maliarstve L. B. Albertiho a L. da Vinciho). Renesančnými maliarmi histórií boli P. Uccello (Bitka pri San Romane, pravdepodobne okolo 1438/40 – 50), A. Mantegna, predstavitelia benátskej školy 16. stor. (Tizian, Tintoretto, P. Veronese) i niektorí zaalpskí majstri (A. Altdorfer: Bitka Alexandra Veľkého, 1529). V období baroka sa historická maľba okrem podpory panovníkov (napr. P. P. Rubens vytvoril cyklus 21 scén zo života Márie Mediciovej, 1622 – 25; D. Velázquez: Kapitulácia Bredy, 1635) stala predmetom preferovaného záujmu maliarskych akadémií a postupne až doktrinárskym meradlom pri hodnotení významu umelca. Jedným z uznávaných vzorov bol francúzsky maliar N. Poussin. Historická maľba bola najmä v 18. – 19. stor. často politicky angažovaná a niesla morálne, zvyčajne vlastenecké posolstvo. V súvislosti s Francúzskou revolúciou, politikou Napoleona I. Bonaparta a európskymi národnými hnutiami nastal v 19. stor. rozkvet historickej maľby vo väčšine súdobých výtvarných štýlov (najvýznamnejší predstavitelia v západnej Európe: J. L. David, A. J. Gros, P. Delaroche, E. Delacroix, K. T. von Piloty, J. W. Waterhouse; v strednej Európe: H. Makart, J. Matejko, A. Grottger, J. P. Krafft, V. Madarász, J. Bencur). V tom období sa však v dôsledku cenzúry sprevádzanej oficiálne výstavné prezentácie (tzv. salóny) začalo tradičné hierarchizovanie maliarskych žánrov spochybňovať, až prostredníctvom rastúceho záujmu o neidealizovanú skutočnosť (realizmus, impresionizmus) a vplyvom avantgardných smerov 20. stor. zaniklo. V modernom a súčasnom maliarstve sa historická maľba objavuje zriedkavo, a to najmä v spojitosti s vojnovými (P. Picasso, Guernica, 1937) či s niektorými spoločensko-politickými udalosťami (v Mexiku J. C. Orozco, D. Rivera; na Slovensku napr. téma zobrazenia SNP).

Zverejnené v apríli 2010.

citácia

Historická maľba [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-07-20]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/historicka-malba