herectvo

Text hesla

herectvo — umelecká tvorivá činnosť, pri ktorej herec stelesňuje určitú rolu ako umelecký obraz dramatickej osoby podľa literárnodramatickej predlohy. Patrí do sociokultúrnej oblasti a je podmieňovaná súhrou estetických, psychologických a socálnych faktorov, ktoré výsledne určujú jej podobu. Herectvo je aktuálne, živé umenie, preto bezprostredne reaguje na podnety zvonka. Počas historického vývinu divadla prešlo dlhým štýlovým vývinom, v ktorom sa vykryštalizovala jeho činoherná, hudobnodramatická, tanečná, pantomimická a bábkoherná forma, a od začiatku 20. storočia sa postupne vyčleňovalo filmové, rozhlasové a televízne herectvo. Špecifickým znakom divadelného herectva je tvorba za účasti divákov, bezprostredný kontakt herca s publikom a ich vzájomná interakcia. Významnú úlohu zohrávajú hercova schopnosť improvizácie a herecká spoluhra, t. j. kolektívne myslenie a konanie. Súčasťou hereckej tvorby je aj výtvarná (maska, kostým) a literárna zložka (repliky) a ovplyvňuje ju aj režijná zložka (→ režisér). Herec je súčasťou divadelnej inscenácie, hraného filmu, rozhlasovej hry a televíznej inscenácie. V rozhlasovej hre disponuje len svojím hlasom. V bábkovom divadle jeho vizuálnu podobu nahrádza bábka, ktorú animuje a prepožičiava jej svoj hlas (→ bábkoherec). Filmové a televízne herectvo je podmienené technickými zákonitosťami a technologickými podmienkami filmovej a televíznej tvorby a realizuje sa bez kontaktu herca s publikom.

Najstaršie formy herectva sa objavovali už v pravekých rituáloch. Tradičné herectvo Ázie si dodnes uchovalo staré podoby schematizovanej mimiky, gest a postojov, ktoré predstavujú svojrázny divadelný jazyk. V Európe bol vznik herectva podmienený vznikom antického divadla (→ grécke antické divadlo), najmä zrodom antickej drámy. Hralo sa v amfiteátroch, kde sa nahlas a zrozumiteľne deklamoval text, používali sa veľké gestá, herci sa pohybovali na koturnoch, mimiku tváre nahrádzala pevná maska. Herectvo v stredoveku bolo prispôsobené dimenziám rozsiahleho priestoru, na ktorom sa hrávali mystériá. Vo výstupoch účinkovali mnohí herci, neznázorňoval sa mimický či gestický detail, absentovala podrobná psychologická charakteristika postáv; súčasťou boli výpravné kostýmy a scéna; herecký prejav igricov (jokulátorov), ktorí v tom čase pôsobili aj na území Slovenska, bol individualizovanejší.

Rozvoj novodobého herectva a jeho profesionalizácia sa začali v renesancii. Na trhoch a karnevaloch sa vyvinula talianska renesančná commedia dell’arte so svojimi charakteristickými hereckými typmi (Pantalone, Dottore, Arlecchino, Capitano, Colombina a i.). Renesančné herectvo sa rozvíjalo v Anglicku, Španielsku a vo Francúzsku; herci v tvorbe postáv vychádzali z reality a vedeli stvárniť aj náročnejšie charakterové roly. V klasicizme, ktorý sa vrátil k antickým vzorom, sa herecké umenie realizovalo v patetickej deklamácii textu. Herectvo bolo vymedzené nemennými princípmi dobovej normatívnej estetiky, herci účinkovali v nádherných kostýmoch na scéne s bohatými dekoráciami. V renesancii i v klasicizme boli herci neraz súčasne aj autormi uvádzaných divadelných hier (W. Shakespeare, Molière). Nástupom romantizmu na prelome 18. a 19. storočia divadlo predstavovalo legendárnych hrdinov, čo si vyžadovalo romanticky oduševnený a emotívny prednes. V herectve dominovali nadaní jednotlivci, ktorí často určovali repertoár, obsadenie aj štýlové princípy. Až od konca 19. storočia s nástupom realizmu a naturalizmu sa začal v divadle uplatňovať režisér. Jeho pôsobením sa herectvo začalo prispôsobovať celkovej syntéze dramatického diela a sústreďovalo sa na pravdivosť prejavu. Herci sa pod vedením režiséra zaoberali nielen individuálnymi, ale najmä umeleckými otázkami hereckej kreácie. Vo všetkých obdobiach zostávalo herectvo prostriedkom na divadelné stvárnenie literárne fixovaného autorského diela.

V 20. storočí nebolo herectvo ako celok štýlovo jednoliate. Rôzne herecké školy a filozofické i sociologické umelecké trendy s rozličnou tradíciou spôsobili, že v jednotlivých národných kultúrach často koexistovali odlišné typy herectva. Jedným zo základných protikladov v 1. pol. 20. storočia bolo na jednej strane herectvo prežívania vychádzajúce z princípov K. S. Stanislavského, na druhej strane herectvo predstavovania. Vyvinulo sa herectvo biomechaniky V. E. Mejerchoľda a do protikladu k herectvu prežívania sa postavil tzv. odcudzovací efekt (Verfremdungseffekt) B. Brechta, ktorým sa malo dosiahnuť, aby divák nebol emocionálne ovplyvnený tým, čo vidí na scéne, ale aby si zachoval kritický a skúmavý postoj. Ďalším trendom v herectve 20. storočia bolo maximálne podriadenie tvorby réžii až po ponímanie herca ako tzv. nadbábky (Über-Marionette, podľa E. G. Craiga). Vzniklo herecké umenie silno ovplyvnené režisérom, zároveň však mimoriadne individualizované (tzv. chudobné divadlo J. Grotowského).

Text hesla

herectvo — umelecká tvorivá činnosť, pri ktorej herec stelesňuje určitú rolu ako umelecký obraz dramatickej osoby podľa literárnodramatickej predlohy. Patrí do sociokultúrnej oblasti a je podmieňovaná súhrou estetických, psychologických a socálnych faktorov, ktoré výsledne určujú jej podobu. Herectvo je aktuálne, živé umenie, preto bezprostredne reaguje na podnety zvonka. Počas historického vývinu divadla prešlo dlhým štýlovým vývinom, v ktorom sa vykryštalizovala jeho činoherná, hudobnodramatická, tanečná, pantomimická a bábkoherná forma, a od začiatku 20. storočia sa postupne vyčleňovalo filmové, rozhlasové a televízne herectvo. Špecifickým znakom divadelného herectva je tvorba za účasti divákov, bezprostredný kontakt herca s publikom a ich vzájomná interakcia. Významnú úlohu zohrávajú hercova schopnosť improvizácie a herecká spoluhra, t. j. kolektívne myslenie a konanie. Súčasťou hereckej tvorby je aj výtvarná (maska, kostým) a literárna zložka (repliky) a ovplyvňuje ju aj režijná zložka (→ režisér). Herec je súčasťou divadelnej inscenácie, hraného filmu, rozhlasovej hry a televíznej inscenácie. V rozhlasovej hre disponuje len svojím hlasom. V bábkovom divadle jeho vizuálnu podobu nahrádza bábka, ktorú animuje a prepožičiava jej svoj hlas (→ bábkoherec). Filmové a televízne herectvo je podmienené technickými zákonitosťami a technologickými podmienkami filmovej a televíznej tvorby a realizuje sa bez kontaktu herca s publikom.

Najstaršie formy herectva sa objavovali už v pravekých rituáloch. Tradičné herectvo Ázie si dodnes uchovalo staré podoby schematizovanej mimiky, gest a postojov, ktoré predstavujú svojrázny divadelný jazyk. V Európe bol vznik herectva podmienený vznikom antického divadla (→ grécke antické divadlo), najmä zrodom antickej drámy. Hralo sa v amfiteátroch, kde sa nahlas a zrozumiteľne deklamoval text, používali sa veľké gestá, herci sa pohybovali na koturnoch, mimiku tváre nahrádzala pevná maska. Herectvo v stredoveku bolo prispôsobené dimenziám rozsiahleho priestoru, na ktorom sa hrávali mystériá. Vo výstupoch účinkovali mnohí herci, neznázorňoval sa mimický či gestický detail, absentovala podrobná psychologická charakteristika postáv; súčasťou boli výpravné kostýmy a scéna; herecký prejav igricov (jokulátorov), ktorí v tom čase pôsobili aj na území Slovenska, bol individualizovanejší.

Rozvoj novodobého herectva a jeho profesionalizácia sa začali v renesancii. Na trhoch a karnevaloch sa vyvinula talianska renesančná commedia dell’arte so svojimi charakteristickými hereckými typmi (Pantalone, Dottore, Arlecchino, Capitano, Colombina a i.). Renesančné herectvo sa rozvíjalo v Anglicku, Španielsku a vo Francúzsku; herci v tvorbe postáv vychádzali z reality a vedeli stvárniť aj náročnejšie charakterové roly. V klasicizme, ktorý sa vrátil k antickým vzorom, sa herecké umenie realizovalo v patetickej deklamácii textu. Herectvo bolo vymedzené nemennými princípmi dobovej normatívnej estetiky, herci účinkovali v nádherných kostýmoch na scéne s bohatými dekoráciami. V renesancii i v klasicizme boli herci neraz súčasne aj autormi uvádzaných divadelných hier (W. Shakespeare, Molière). Nástupom romantizmu na prelome 18. a 19. storočia divadlo predstavovalo legendárnych hrdinov, čo si vyžadovalo romanticky oduševnený a emotívny prednes. V herectve dominovali nadaní jednotlivci, ktorí často určovali repertoár, obsadenie aj štýlové princípy. Až od konca 19. storočia s nástupom realizmu a naturalizmu sa začal v divadle uplatňovať režisér. Jeho pôsobením sa herectvo začalo prispôsobovať celkovej syntéze dramatického diela a sústreďovalo sa na pravdivosť prejavu. Herci sa pod vedením režiséra zaoberali nielen individuálnymi, ale najmä umeleckými otázkami hereckej kreácie. Vo všetkých obdobiach zostávalo herectvo prostriedkom na divadelné stvárnenie literárne fixovaného autorského diela.

V 20. storočí nebolo herectvo ako celok štýlovo jednoliate. Rôzne herecké školy a filozofické i sociologické umelecké trendy s rozličnou tradíciou spôsobili, že v jednotlivých národných kultúrach často koexistovali odlišné typy herectva. Jedným zo základných protikladov v 1. pol. 20. storočia bolo na jednej strane herectvo prežívania vychádzajúce z princípov K. S. Stanislavského, na druhej strane herectvo predstavovania. Vyvinulo sa herectvo biomechaniky V. E. Mejerchoľda a do protikladu k herectvu prežívania sa postavil tzv. odcudzovací efekt (Verfremdungseffekt) B. Brechta, ktorým sa malo dosiahnuť, aby divák nebol emocionálne ovplyvnený tým, čo vidí na scéne, ale aby si zachoval kritický a skúmavý postoj. Ďalším trendom v herectve 20. storočia bolo maximálne podriadenie tvorby réžii až po ponímanie herca ako tzv. nadbábky (Über-Marionette, podľa E. G. Craiga). Vzniklo herecké umenie silno ovplyvnené režisérom, zároveň však mimoriadne individualizované (tzv. chudobné divadlo J. Grotowského).

Zverejnené vo februári 2008.

citácia

Herectvo [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-12-15]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/herectvo