heliocentrická sústava

Text hesla

heliocentrická sústava — svetová sústava, v ktorej je stredom planetárnej sústavy (prípadne i celého vesmíru) Slnko; sústava, ktorej začiatok leží v strede Slnka.

Prvú predstavu o heliocentrickom usporiadaní (heliocentrizmus) našej planetárnej sústavy vytvoril v 3. stor. pred n. l. Aristarchos zo Samu (→ Aristarchova sústava), upadla však do zabudnutia. Heliocentrický model navrhol v 5. stor. n. l. aj indický astronóm Árjabhata v diele Árjabhatija (499), jeho práce však neboli preložené do latinčiny, a tak zostali pre Európu neznáme. Určujúcim názorom na usporiadanie planét a Slnka zostal až do 16., resp. 17. stor. geocentrizmus (→ geocentrická sústava) vypracovaný v 2. stor. n. l. K. Ptolemaiom.

Prvú ucelenú heliocentrickú sústavu, v ktorej planéty obiehali okolo Slnka, a nie okolo Zeme, sformuloval M. Kopernik (→ Kopernikova heliocentrická sústava). K rozvoju heliocentrickej teórie významne prispeli a potvrdili ju aj výskumy G. Galileiho, jej zástanca a propagátor G. Bruno dospel k názoru, že Slnko nie je stredom vesmíru, ale len jednou z hviezd. Matematicky ju dokázali a rozvinuli J. Kepler a I. Newton, pričom J. Kepler dokázal, že planéty sa nepohybujú po kruhových, ale eliptických dráhach a Slnko leží v ich spoločnom ohnisku. V 18. – 20. stor. sa postupne ujasnilo, že Slnko nie je presne stredom obežnej dráhy planét. Planéty obiehajú okolo spoločného ťažiska (barycentra) slnečnej sústavy. Moderné používanie termínov geocentrický a heliocentrický slúži len na určenie začiatku a orientácie tej-ktorej vzťažnej sústavy.

Zverejnené vo februári 2008.

Heliocentrická sústava [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2023-01-31]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/heliocentricka-sustava