Heine, Heinrich

Text hesla

Heine [haj-], (Christian Johann) Heinrich (do krstu 1825 Harry), 13. 12. 1797 Düsseldorf – 17. 2. 1856 Paríž — jeden z najvýznamnejších nemeckých básnikov a publicistov 19. stor. Pochádzal zo židovskej obchodníckej rodiny (korene má na Slovensku, v meste Hlohovec je pochovaná jeho stará matka Sara van Geldern, rod. Bocková, †2. 2. 1779). Od 1819 študoval právo na univerzite v Bonne (zároveň navštevoval prednášky A. W. Schlegla o literatúre), neskôr v Göttingene a Berlíne (tam navštevoval prednášky G. W. F. Hegla a zúčastňoval sa na kultúrnom živote sústredenom najmä v literárnych salónoch, 1823 mal ako básnik prvý veľký úspech v salóne Rahel Varnhagenovej (Varnhagen von Ense, *1771, †1833). Štúdium ukončil 1825 v Göttingene. V tom istom roku konvertoval zo židovskej viery na protestantskú a prijal meno Christian Johann Heinrich. Tento krok mu mal otvoriť prístup k európskej kultúre, už skoro ho však oľutoval. R. 1822 navštívil Poľsko, 1824 počas cesty po pohorí Harz J. W. Goetheho vo Weimare, 1827 Anglicko a 1828 Taliansko. Pre reakčné tendencie v nemeckej spoločnosti odišiel 1831 ako korešpondent augsburských novín Allgemeine Zeitung do Paríža. Tam sa začalo jeho nové životné a umelecké obdobie, dostal sa do kontaktu so Saint-Simonom, L. Börnem, A. Dumasom st. i s A. Humboldtom. R. 1834 spoznal mladú parížsku predavačku Eugénie Miratovú (Mirat, *1815, †1883), ktorú v básňach ospevoval ako Matildu (1841 sa s ňou zosobášil). R. 1835 nemecký spolkový snem zakázal Heineho tvorbu a tvorbu autorov skupiny Mladé Nemecko (Junges Deutschland), a tak sa Paríž stal Heineho trvalým exilom (okrem dvoch ciest do Nemecka 1843 a 1844 tam žil až do smrti). Od detstva trpel bolesťami hlavy, 1845 takmer oslepol, od 1848 bol pripútaný na lôžko a svoje verše bol nútený diktovať.

Vo svojom diele vychádzal z estetiky nemeckého romantizmu, zároveň ju však prekonal. Jeho tvorba oscilujúca medzi iróniou, výsmechom a zasnenou melanchóliou bola prijímaná rozporuplne – bol ospevovaný ako básnik lásky a majster nemeckého jazyka, ale zároveň prenasledovaný pre politické a literárne satiry. Jedným z najvýznamnejších a zároveň najpopulárnejších diel nemeckej poézie 19. stor. je Heineho básnická zbierka Kniha piesní (Buch der Lieder, 1827; len za Heineho života bola vydaná 13-krát), ktorá predstavuje súbor jeho lyriky z obdobia 1817 – 26 čiastočne vydanej už v zbierkach Básne (Gedichte, 1822), Tragédie a lyrické intermezzo (Tragödien, nebst einem lyrischen Intermezzo, 1823) a Obrazy z ciest (Reisebilder, 2 zv., 1826 – 27). Skladá sa z cyklov Mladé žiale (Junge Leiden, 1817 – 21), Lyrické intermezzo (Lyrisches Intermezzo, 1822 – 23), Návrat (Die Heimkehr, 1823 – 24), Z cesty po Harzi (Aus der Harzreise, 1824) a z dvojdielneho cyklu Severné more (Die Nordsee, 1825 – 26). Básne z cyklu Návrat sú napísané formou elegickej piesne, ústredným motívom je neopätovaná láska k sesterniciam Amalie (*1800, †1838) a Therese (*1807, †1880). V cykle sa nachádza aj jedna z najznámejších Heineho básní Ja neviem, čo sa so mnou robí (Ich weiß nicht, was soll es bedeuten) známa ako Lorelei (Die Lore-Ley). Je v nich už badateľná Heineho irónia, sebairónia a okázalý cynizmus. Cykly prírodnej reflexívnej lyriky Severné more sú napísané rytmicky uvoľneným veršom, v ktorom sa striedajú romantické opisy prírody s neúprosnou kritikou bezduchého univerzitného života v Nemecku a nemeckej aristokracie. V štyroch zväzkoch Obrazov z ciest (Reisebilder, 1826 – 27, 1830 – 31) Heine potvrdil svoje spoločenskokritické postoje v estetických intenciách cestopisného žánru. V obraze s názvom Idey. Kniha Le Grand (Ideen. Das Buch Le Grand, 1827) vyjadril obdiv nad Napoleonom I. Bonapartom a Francúzskou revolúciou, veľké pohoršenie vyvolal cyklus Kúpele v Lucce (Die Bäder von Lucca, 1830) či Mesto Lucca (Die Stadt Lucca, 1831), v ktorých pranieroval katolicizmus podieľajúci sa na absolutizme. Heine ako kritický vlastenec skoro spoznal tvár nemeckého nacionalizmu a jeho deštrukčné sily, ktoré boli v rozpore s demokratickými ideami Francúzskej revolúcie, čo vyjadril v pamflete K dejinám novšej krásnej literatúry v Nemecku (Zur Geschichte der neueren schönen Literatur in Deutschland, 1833; rozšírený 1836 pod názvom Romantická škola, Die Romantische Schule), v ktorom sa zároveň dištancoval od romantizmu.

Svoje prvé zážitky z Paríža vydal v knihe Francúzske pomery (Französische Zustände, časopisecky 1832, knižne 1833). Z jeho úsilia o sprostredkovanie vzťahov medzi nemeckou a francúzskou kultúrou vznikla filozofická rozprava K dejinám náboženstva a filozofie v Nemecku (Zur Geschichte der Religion und Philosophie in Deutschland, 1834 v 2. zv. zbierky Salón, Der Salon; slov. 1956). Ostrou satirou na nemeckú malomeštiacku obmedzenosť a tzv. tendenčnú literatúru skupiny Mladé Nemecko bol veršovaný epos Atta Troll. Sen noci svätojánskej (Atta Troll. Ein Sommernachtstraum, časopisecky 1843; knižne 1847; slov. 1956). Pod vplyvom aktuálnych dojmov zo svojej druhej cesty do Nemecka (1844), počas ktorej spoznal K. Marxa a F. Lassalla, vytvoril veršovaný epos Nemecko. Zimná rozprávka (Deutschland. Ein Wintermährchen, 1844; slov. 1956), ktorý je vtipnou satirou na vtedajšie pomery v Nemecku. Heine paroduje správanie filistrov, pruskú mentalitu a anachronistické prejavy viery v cisára a ponúka pozitívny výhľad do budúcnosti po naplnení spoločenko-politických ideálov Francúzskej revolúcie. V básni napísanej na spôsob starých nemeckých piesní Sliezski tkáči (Die schlesischen Weber, 1844; slov. 1951) reagoval na vzburu tkáčov (1844). Vyšla v časopise Vorwärts (Napred), ktorý vydával K. Marx, neskôr bola šírená vo forme letákov. Je koncipovaná ako lyrický cestopis, pranieruje v nej sociálnu nerovnosť, pruský militarizmus i nacionalizmus.

Neskorší vývin Heineho poézie smeroval k vyjadreniu neštylizovanej zmyslovosti so satirickými prvkami. R. 1851 vydal básnickú zbierku Romancero (Romanzero; slov. 1986), ktorej verše sú poznamenané Heineho krutým osudom i sklamaním z revolúcie 1848 a 1854 zbierku básní, memoárov, článkov o politike, umení a zo života ľudu Zmiešané spisy (Vermischte Schriften, 3 zv.) obsahujúcu o. i. diela Priznania (Geständnisse) a Lutécia (Lutezia). V slovenčine vyšli výbery z jeho poézie Básne (1951), Plameň a kvety (1956), Moje srdce je more (1963), Lorelei (1992), Piesne a vzdychy (2015) a výber z prózy Láska, hnev a nenávisť (1989). Heine vo svojej tvorbe spojil a tvorivo rozvinul ľudové, klasické a romantické tradície nemeckej literatúry, mnohé jeho básne boli zhudobnené (F. Schubert, R. Schumann, F. Liszt) alebo zľudoveli (Lorelei). Hoci v období nacizmu boli jeho knihy zakázané a spálené, báseň Lorelei sa nachádzala v školských učebniciach (s poznámkou autor neznámy). R. 1957 – 90 udeľovalo ministerstvo kultúry NDR Cenu Heinricha Heineho. Od 1972 udeľuje mesto Düsseldorf kultúrnu Cenu Heinricha Heineho (Heinrich-Heine-Preis), podľa Heineho je nazvaná aj univerzita v Düsseldorfe (Heinrich-Heine-Universität).

Text hesla

Heine [haj-], (Christian Johann) Heinrich (do krstu 1825 Harry), 13. 12. 1797 Düsseldorf – 17. 2. 1856 Paríž — jeden z najvýznamnejších nemeckých básnikov a publicistov 19. stor. Pochádzal zo židovskej obchodníckej rodiny (korene má na Slovensku, v meste Hlohovec je pochovaná jeho stará matka Sara van Geldern, rod. Bocková, †2. 2. 1779). Od 1819 študoval právo na univerzite v Bonne (zároveň navštevoval prednášky A. W. Schlegla o literatúre), neskôr v Göttingene a Berlíne (tam navštevoval prednášky G. W. F. Hegla a zúčastňoval sa na kultúrnom živote sústredenom najmä v literárnych salónoch, 1823 mal ako básnik prvý veľký úspech v salóne Rahel Varnhagenovej (Varnhagen von Ense, *1771, †1833). Štúdium ukončil 1825 v Göttingene. V tom istom roku konvertoval zo židovskej viery na protestantskú a prijal meno Christian Johann Heinrich. Tento krok mu mal otvoriť prístup k európskej kultúre, už skoro ho však oľutoval. R. 1822 navštívil Poľsko, 1824 počas cesty po pohorí Harz J. W. Goetheho vo Weimare, 1827 Anglicko a 1828 Taliansko. Pre reakčné tendencie v nemeckej spoločnosti odišiel 1831 ako korešpondent augsburských novín Allgemeine Zeitung do Paríža. Tam sa začalo jeho nové životné a umelecké obdobie, dostal sa do kontaktu so Saint-Simonom, L. Börnem, A. Dumasom st. i s A. Humboldtom. R. 1834 spoznal mladú parížsku predavačku Eugénie Miratovú (Mirat, *1815, †1883), ktorú v básňach ospevoval ako Matildu (1841 sa s ňou zosobášil). R. 1835 nemecký spolkový snem zakázal Heineho tvorbu a tvorbu autorov skupiny Mladé Nemecko (Junges Deutschland), a tak sa Paríž stal Heineho trvalým exilom (okrem dvoch ciest do Nemecka 1843 a 1844 tam žil až do smrti). Od detstva trpel bolesťami hlavy, 1845 takmer oslepol, od 1848 bol pripútaný na lôžko a svoje verše bol nútený diktovať.

Vo svojom diele vychádzal z estetiky nemeckého romantizmu, zároveň ju však prekonal. Jeho tvorba oscilujúca medzi iróniou, výsmechom a zasnenou melanchóliou bola prijímaná rozporuplne – bol ospevovaný ako básnik lásky a majster nemeckého jazyka, ale zároveň prenasledovaný pre politické a literárne satiry. Jedným z najvýznamnejších a zároveň najpopulárnejších diel nemeckej poézie 19. stor. je Heineho básnická zbierka Kniha piesní (Buch der Lieder, 1827; len za Heineho života bola vydaná 13-krát), ktorá predstavuje súbor jeho lyriky z obdobia 1817 – 26 čiastočne vydanej už v zbierkach Básne (Gedichte, 1822), Tragédie a lyrické intermezzo (Tragödien, nebst einem lyrischen Intermezzo, 1823) a Obrazy z ciest (Reisebilder, 2 zv., 1826 – 27). Skladá sa z cyklov Mladé žiale (Junge Leiden, 1817 – 21), Lyrické intermezzo (Lyrisches Intermezzo, 1822 – 23), Návrat (Die Heimkehr, 1823 – 24), Z cesty po Harzi (Aus der Harzreise, 1824) a z dvojdielneho cyklu Severné more (Die Nordsee, 1825 – 26). Básne z cyklu Návrat sú napísané formou elegickej piesne, ústredným motívom je neopätovaná láska k sesterniciam Amalie (*1800, †1838) a Therese (*1807, †1880). V cykle sa nachádza aj jedna z najznámejších Heineho básní Ja neviem, čo sa so mnou robí (Ich weiß nicht, was soll es bedeuten) známa ako Lorelei (Die Lore-Ley). Je v nich už badateľná Heineho irónia, sebairónia a okázalý cynizmus. Cykly prírodnej reflexívnej lyriky Severné more sú napísané rytmicky uvoľneným veršom, v ktorom sa striedajú romantické opisy prírody s neúprosnou kritikou bezduchého univerzitného života v Nemecku a nemeckej aristokracie. V štyroch zväzkoch Obrazov z ciest (Reisebilder, 1826 – 27, 1830 – 31) Heine potvrdil svoje spoločenskokritické postoje v estetických intenciách cestopisného žánru. V obraze s názvom Idey. Kniha Le Grand (Ideen. Das Buch Le Grand, 1827) vyjadril obdiv nad Napoleonom I. Bonapartom a Francúzskou revolúciou, veľké pohoršenie vyvolal cyklus Kúpele v Lucce (Die Bäder von Lucca, 1830) či Mesto Lucca (Die Stadt Lucca, 1831), v ktorých pranieroval katolicizmus podieľajúci sa na absolutizme. Heine ako kritický vlastenec skoro spoznal tvár nemeckého nacionalizmu a jeho deštrukčné sily, ktoré boli v rozpore s demokratickými ideami Francúzskej revolúcie, čo vyjadril v pamflete K dejinám novšej krásnej literatúry v Nemecku (Zur Geschichte der neueren schönen Literatur in Deutschland, 1833; rozšírený 1836 pod názvom Romantická škola, Die Romantische Schule), v ktorom sa zároveň dištancoval od romantizmu.

Svoje prvé zážitky z Paríža vydal v knihe Francúzske pomery (Französische Zustände, časopisecky 1832, knižne 1833). Z jeho úsilia o sprostredkovanie vzťahov medzi nemeckou a francúzskou kultúrou vznikla filozofická rozprava K dejinám náboženstva a filozofie v Nemecku (Zur Geschichte der Religion und Philosophie in Deutschland, 1834 v 2. zv. zbierky Salón, Der Salon; slov. 1956). Ostrou satirou na nemeckú malomeštiacku obmedzenosť a tzv. tendenčnú literatúru skupiny Mladé Nemecko bol veršovaný epos Atta Troll. Sen noci svätojánskej (Atta Troll. Ein Sommernachtstraum, časopisecky 1843; knižne 1847; slov. 1956). Pod vplyvom aktuálnych dojmov zo svojej druhej cesty do Nemecka (1844), počas ktorej spoznal K. Marxa a F. Lassalla, vytvoril veršovaný epos Nemecko. Zimná rozprávka (Deutschland. Ein Wintermährchen, 1844; slov. 1956), ktorý je vtipnou satirou na vtedajšie pomery v Nemecku. Heine paroduje správanie filistrov, pruskú mentalitu a anachronistické prejavy viery v cisára a ponúka pozitívny výhľad do budúcnosti po naplnení spoločenko-politických ideálov Francúzskej revolúcie. V básni napísanej na spôsob starých nemeckých piesní Sliezski tkáči (Die schlesischen Weber, 1844; slov. 1951) reagoval na vzburu tkáčov (1844). Vyšla v časopise Vorwärts (Napred), ktorý vydával K. Marx, neskôr bola šírená vo forme letákov. Je koncipovaná ako lyrický cestopis, pranieruje v nej sociálnu nerovnosť, pruský militarizmus i nacionalizmus.

Neskorší vývin Heineho poézie smeroval k vyjadreniu neštylizovanej zmyslovosti so satirickými prvkami. R. 1851 vydal básnickú zbierku Romancero (Romanzero; slov. 1986), ktorej verše sú poznamenané Heineho krutým osudom i sklamaním z revolúcie 1848 a 1854 zbierku básní, memoárov, článkov o politike, umení a zo života ľudu Zmiešané spisy (Vermischte Schriften, 3 zv.) obsahujúcu o. i. diela Priznania (Geständnisse) a Lutécia (Lutezia). V slovenčine vyšli výbery z jeho poézie Básne (1951), Plameň a kvety (1956), Moje srdce je more (1963), Lorelei (1992), Piesne a vzdychy (2015) a výber z prózy Láska, hnev a nenávisť (1989). Heine vo svojej tvorbe spojil a tvorivo rozvinul ľudové, klasické a romantické tradície nemeckej literatúry, mnohé jeho básne boli zhudobnené (F. Schubert, R. Schumann, F. Liszt) alebo zľudoveli (Lorelei). Hoci v období nacizmu boli jeho knihy zakázané a spálené, báseň Lorelei sa nachádzala v školských učebniciach (s poznámkou autor neznámy). R. 1957 – 90 udeľovalo ministerstvo kultúry NDR Cenu Heinricha Heineho. Od 1972 udeľuje mesto Düsseldorf kultúrnu Cenu Heinricha Heineho (Heinrich-Heine-Preis), podľa Heineho je nazvaná aj univerzita v Düsseldorfe (Heinrich-Heine-Universität).

Zverejnené vo februári 2008.

citácia

Heine, Heinrich [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2020-06-03]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/heine-heinrich