Havanská zmluva o medzinárodnom súkromnom práve z 1928

Havanská zmluva o medzinárodnom súkromnom práve z 1928, aj Havanský dohovor o medzinárodnom súkromnom práve z 1928 — dohovor prijatý na VI. kongrese amerických štátov, ktorý sa konal v Havane na Kube 16. 1. – 20. 2. 1928. Bol k nemu pripojený Kódex medzinárodného súkromného práva (špan. Código de derecho internacional privado) označovaný ako Bustamanteho kódex (Código de Bustamante), nazvaný podľa jeho tvorcu, prezidenta kongresu, významného kubánskeho právnika a právneho vedca zaoberajúceho sa najmä medzinárodným právom, politika a sudcu medzinárodného súdneho tribunálu Antonia Sáncheza de Bustamante y Sirvén (*1865, †1951). Havanskú zmluvu podpísalo na konferencii v Havane 20 štátov, bez výhrad prijalo šesť a s výhradami ďalších deväť štátov Latinskej Ameriky (Brazília, Bolívia, Kostarika, Kuba, Dominikánska republika, Salvádor, Čile, Ekvádor, Guatemala, Haiti, Honduras, Nikaragua, Panama, Peru, Venezuela). Z faktu, že sa k nej nepripojili USA a Kanada a viacerí signatári ju prijali s výhradou, vyplýva, že sa oslabila jej účinnosť, ktorá nastala už 25. 11. 1928. Bustamanteho kódex sa člení na štyri časti s nasledujúcimi názvami: 1. Medzinárodné civilné právo, 2. Medzinárodné obchodné právo, 3. Medzinárodné trestné právo, 4. Medzinárodné právo procesné. V časti o medzinárodnom trestnom práve vychádzal z medzinárodnej jurisdikcie vzťahujúcej sa na určité trestné činy v zmysle medzinárodného práva vrátane obchodu s otrokmi a so ženami, pirátstva a i. Jeho ustanoveniami sa inšpirovalo mnoho krajín, ktoré ich prevzali do svojich úprav medzinárodného súkromného práva.