Hauptmann, Gerhart

Text hesla

Hauptmann, Gerhart (Johann Robert), 15. 11. 1862 Ober Salzbrunn, dnes Szczawno-Zdrój, Poľsko – 6. 6. 1946 Agnetendorf, dnes Jagniątków, mestská časť Jelenej Góry, Poľsko, pochovaný na ostrove Hiddensee — nemecký spisovateľ. R. 1880 študoval sochárstvo na škole umeleckého priemyslu vo Vroclave, od 1882 filozofiu, históriu a dejiny umenia na univerzite v Jene, 1883 – 84 umenie v Berlíne, 1884 – 85 navštevoval prednášky z histórie a herectva v Berlíne (bol tam v kontakte s naturalistickou skupinou spisovateľov Durch!). V berlínskom intelektuálnom prostredí ho ovplyvnili myšlienky teoretika nemeckého naturalizmu A. Holza. R. 1885 sa oženil s Marie Thienemannovou (Thienemann, *1860, †1914) a stal sa finančne nezávislým, 1889 sa zúčastnil na založení Freie Bühne. Od 1901 až do smrti žil v Agnetendorfe v Sliezsku, často sa však zdržiaval v Erknere pri Berlíne, v Drážďanoch a na ostrove Hiddensee. V celom jeho diele sa prelína estetické vnímanie a poetickosť so sociálnym cítením (súcit s utláčanými a bezmocnými) a skutočnosť so snom. Zo začiatku písal novely, napr. Karneval (Fasching, časopisecky 1887, knižne 1923) a Železničný strážnik Thiel (Bahnwärter Thiel, časopisecky 1888, knižne 1892; slov. 1978 vo výbere Atlantída a iné diela; sfilmovaná 1968, réžia Werner Völger, a 1982, réžia Hans-Joachim Kasprzik). Jeho prvá sociálna dráma Pred východom slnka (Vor Sonnenaufgang, vydaná i uvedená 1889; sfilmovaná 1979, réžia Oswald Döpke) otvorila cestu nemeckému naturalizmu. Zobrazil v nej morálny úpadok rodiny Krauseovcov, ktorá sa po náhlom zbohatnutí utápa vo vášňach a v alkoholizme. Hra vyvolala škandál svojimi drastickými a erotickými scénami. Témou hry Sviatok mieru (Das Friedensfest, vydaná i uvedená 1890; sfilmovaná napr. 1979, réžia Gerd Keil) je opäť rozvrat rodiny, hra Osamelí ľudia (Einsame Menschen, vydaná i uvedená 1891; sfilmovaná 1963, réžia Axel Ivers) je príbehom tragického osudu intelektuála. Sociálna dráma Tkáči (De Waber. (Die Weber.), vydaná 1892, uvedená súkromne 1893, uvedená verejne 1894; sfilmovaná napr. 1927, réžia Frederic Zelnik) nadväzuje na historické udalosti vzbury sliezskych tkáčov 1844. Pôvodne bola napísaná v sliezskom dialekte, neskôr v spisovnej nemčine. Obidve verzie boli zakázané, hrali sa na javisku združenia Freie Bühne v Lessingovom divadle v Berlíne. Do obdobia tvorby, v ktorom sa Hauptmann pokúšal inovovať naturalistický štýl, patria ostrá satira na pruskú byrokraciu Bobrový kožuch (Der Biberpelz, vydaná i uvedená 1893; slov. 1957; sfilmovaná napr. 1962, réžia John Olden), dráma Hankino nanebovstúpenie (Hanneles Himmelfahrt, vydaná i uvedená 1893; sfilmovaná napr. 1934, réžia T. von Harbou), v ktorej hrdinka, zneužívané dieťa bez matky, uniká z krutej reality do snov a fantázie, a rozprávková dráma Potopený zvon (Die versunkene Glocke, uvedená 1896, vydaná 1897) o stroskotaní umelca a o jeho márnom zápase s nadprirodzenými duchmi. Základná téma trpiaceho človeka spája tragédie Furman Henschel (Fuhrmann Henschel, vydaná i uvedená 1898; slov. 1962; sfilmovaná napr. 1956, réžia Josef von Báky), Michael Kramer (vydaná i uvedená 1900; sfilmovaná napr. 1965, réžia Peter Beauvais) a Rose Berndová (Rose Bernd, vydaná i uvedená 1903; sfilmovaná napr. 1957, réžia W. Staudte) odrážajúce Hauptmannove citové trápenie, keď sa zamiloval do 14-ročnej huslistky Margarete Marschalkovej (Marschalk, *1875, †1957), s ktorou sa 1904 oženil. Vášeň štyroch mužov k tanečnici zobrazil v symbolistickej hre A Pippa tancuje (Und Pippa tanzt!, vydaná i uvedená 1906; slov. 1978 vo výbere Atlantída a iné diela; sfilmovaná 1961, réžia Fritz Umgelter). Tragikomédia Potkani (Die Ratten, vydaná i uvedená, 1911; slov. 1960; sfilmovaná napr. 1955, réžia Robert Siodmak) je symbolom rozpadávajúceho sa cisárstva a jeho spoločenskej štruktúry. V 20. a 30. rokoch 20. stor. sa opäť vrátil k téme úpadku morálky a rozkladu rodinných vzťahov (hry Dorothea Angermannová, Dorothea Angermann, vydaná i uvedená 1926; sfilmovaná 1959, réžia Robert Siodmak; Pred západom slnka, Vor Sonnenuntergang, vydaná i uvedená, 1932; slov. 1943; sfilmovaná napr. 1937, réžia Veit Harlan, a 1956, réžia Gottfried Reinhardt). Po nástupe fašizmu v Nemecku sa utiahol do ústrania a pracoval na dramatickej tetralógii z gréckych dejín Ifigénia v Delfách (Iphigenie in Delphi, vydaná i uvedená 1941), Ifigénia v Aulide (Iphigenie in Aulis, uvedená 1943, vydaná 1944), Smrť Agamemnóna (Agamemnons Tod, uvedená 1947, vydaná 1948) a Elektra (uvedená 1947, vydaná 1948). V jeho prozaických prácach sa ešte väčšmi prejavili tendencie novoromantizmu, symbolizmu a impresionizmu. K najvýznamnejším románom patrí Blázon v Kristu Emanuel Quint (Der Narr in Christo Emanuel Quint, 1910), ktorý je vyvrcholením jeho celoživotného záujmu o postavu Ježiša Krista. V románe zobrazil osudy novovekého mesiáša usilujúceho sa o uplatnenie kresťanských ideálov lásky, pokory a chudoby v modernom svete. Dojmy z Ameriky zachytil v románe Atlantída (Atlantis, 1912; slov. 1933; sfilmovaný 1913, réžia August Blom), lásku mladého kňaza k pastierke v novele Kacír zo Soany (Der Ketzer von Soana, 1918; slov. 1957). R. 1937 napísal svoje pamäti Dobrodružstvo mojej mladosti (Das Abenteuer meiner Jugend, 2 zväzky). Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1912) a Goetheho ceny mesta Frankfurt nad Mohanom (1932).

Text hesla

Hauptmann, Gerhart (Johann Robert), 15. 11. 1862 Ober Salzbrunn, dnes Szczawno-Zdrój, Poľsko – 6. 6. 1946 Agnetendorf, dnes Jagniątków, mestská časť Jelenej Góry, Poľsko, pochovaný na ostrove Hiddensee — nemecký spisovateľ. R. 1880 študoval sochárstvo na škole umeleckého priemyslu vo Vroclave, od 1882 filozofiu, históriu a dejiny umenia na univerzite v Jene, 1883 – 84 umenie v Berlíne, 1884 – 85 navštevoval prednášky z histórie a herectva v Berlíne (bol tam v kontakte s naturalistickou skupinou spisovateľov Durch!). V berlínskom intelektuálnom prostredí ho ovplyvnili myšlienky teoretika nemeckého naturalizmu A. Holza. R. 1885 sa oženil s Marie Thienemannovou (Thienemann, *1860, †1914) a stal sa finančne nezávislým, 1889 sa zúčastnil na založení Freie Bühne. Od 1901 až do smrti žil v Agnetendorfe v Sliezsku, často sa však zdržiaval v Erknere pri Berlíne, v Drážďanoch a na ostrove Hiddensee. V celom jeho diele sa prelína estetické vnímanie a poetickosť so sociálnym cítením (súcit s utláčanými a bezmocnými) a skutočnosť so snom. Zo začiatku písal novely, napr. Karneval (Fasching, časopisecky 1887, knižne 1923) a Železničný strážnik Thiel (Bahnwärter Thiel, časopisecky 1888, knižne 1892; slov. 1978 vo výbere Atlantída a iné diela; sfilmovaná 1968, réžia Werner Völger, a 1982, réžia Hans-Joachim Kasprzik). Jeho prvá sociálna dráma Pred východom slnka (Vor Sonnenaufgang, vydaná i uvedená 1889; sfilmovaná 1979, réžia Oswald Döpke) otvorila cestu nemeckému naturalizmu. Zobrazil v nej morálny úpadok rodiny Krauseovcov, ktorá sa po náhlom zbohatnutí utápa vo vášňach a v alkoholizme. Hra vyvolala škandál svojimi drastickými a erotickými scénami. Témou hry Sviatok mieru (Das Friedensfest, vydaná i uvedená 1890; sfilmovaná napr. 1979, réžia Gerd Keil) je opäť rozvrat rodiny, hra Osamelí ľudia (Einsame Menschen, vydaná i uvedená 1891; sfilmovaná 1963, réžia Axel Ivers) je príbehom tragického osudu intelektuála. Sociálna dráma Tkáči (De Waber. (Die Weber.), vydaná 1892, uvedená súkromne 1893, uvedená verejne 1894; sfilmovaná napr. 1927, réžia Frederic Zelnik) nadväzuje na historické udalosti vzbury sliezskych tkáčov 1844. Pôvodne bola napísaná v sliezskom dialekte, neskôr v spisovnej nemčine. Obidve verzie boli zakázané, hrali sa na javisku združenia Freie Bühne v Lessingovom divadle v Berlíne. Do obdobia tvorby, v ktorom sa Hauptmann pokúšal inovovať naturalistický štýl, patria ostrá satira na pruskú byrokraciu Bobrový kožuch (Der Biberpelz, vydaná i uvedená 1893; slov. 1957; sfilmovaná napr. 1962, réžia John Olden), dráma Hankino nanebovstúpenie (Hanneles Himmelfahrt, vydaná i uvedená 1893; sfilmovaná napr. 1934, réžia T. von Harbou), v ktorej hrdinka, zneužívané dieťa bez matky, uniká z krutej reality do snov a fantázie, a rozprávková dráma Potopený zvon (Die versunkene Glocke, uvedená 1896, vydaná 1897) o stroskotaní umelca a o jeho márnom zápase s nadprirodzenými duchmi. Základná téma trpiaceho človeka spája tragédie Furman Henschel (Fuhrmann Henschel, vydaná i uvedená 1898; slov. 1962; sfilmovaná napr. 1956, réžia Josef von Báky), Michael Kramer (vydaná i uvedená 1900; sfilmovaná napr. 1965, réžia Peter Beauvais) a Rose Berndová (Rose Bernd, vydaná i uvedená 1903; sfilmovaná napr. 1957, réžia W. Staudte) odrážajúce Hauptmannove citové trápenie, keď sa zamiloval do 14-ročnej huslistky Margarete Marschalkovej (Marschalk, *1875, †1957), s ktorou sa 1904 oženil. Vášeň štyroch mužov k tanečnici zobrazil v symbolistickej hre A Pippa tancuje (Und Pippa tanzt!, vydaná i uvedená 1906; slov. 1978 vo výbere Atlantída a iné diela; sfilmovaná 1961, réžia Fritz Umgelter). Tragikomédia Potkani (Die Ratten, vydaná i uvedená, 1911; slov. 1960; sfilmovaná napr. 1955, réžia Robert Siodmak) je symbolom rozpadávajúceho sa cisárstva a jeho spoločenskej štruktúry. V 20. a 30. rokoch 20. stor. sa opäť vrátil k téme úpadku morálky a rozkladu rodinných vzťahov (hry Dorothea Angermannová, Dorothea Angermann, vydaná i uvedená 1926; sfilmovaná 1959, réžia Robert Siodmak; Pred západom slnka, Vor Sonnenuntergang, vydaná i uvedená, 1932; slov. 1943; sfilmovaná napr. 1937, réžia Veit Harlan, a 1956, réžia Gottfried Reinhardt). Po nástupe fašizmu v Nemecku sa utiahol do ústrania a pracoval na dramatickej tetralógii z gréckych dejín Ifigénia v Delfách (Iphigenie in Delphi, vydaná i uvedená 1941), Ifigénia v Aulide (Iphigenie in Aulis, uvedená 1943, vydaná 1944), Smrť Agamemnóna (Agamemnons Tod, uvedená 1947, vydaná 1948) a Elektra (uvedená 1947, vydaná 1948). V jeho prozaických prácach sa ešte väčšmi prejavili tendencie novoromantizmu, symbolizmu a impresionizmu. K najvýznamnejším románom patrí Blázon v Kristu Emanuel Quint (Der Narr in Christo Emanuel Quint, 1910), ktorý je vyvrcholením jeho celoživotného záujmu o postavu Ježiša Krista. V románe zobrazil osudy novovekého mesiáša usilujúceho sa o uplatnenie kresťanských ideálov lásky, pokory a chudoby v modernom svete. Dojmy z Ameriky zachytil v románe Atlantída (Atlantis, 1912; slov. 1933; sfilmovaný 1913, réžia August Blom), lásku mladého kňaza k pastierke v novele Kacír zo Soany (Der Ketzer von Soana, 1918; slov. 1957). R. 1937 napísal svoje pamäti Dobrodružstvo mojej mladosti (Das Abenteuer meiner Jugend, 2 zväzky). Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1912) a Goetheho ceny mesta Frankfurt nad Mohanom (1932).

Zverejnené vo februári 2008.

citácia

Hauptmann, Gerhart [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-01-20]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/hauptmann-gerhart