Hassel, Odd

Hassel, Odd, 17. 5. 1897 Kristiania (dnes Oslo) – 11. 5. 1981 Oslo — nórsky chemik. Od roku 1922 pracoval na univerzite v Berlíne v laboratóriu K. Fajansa na senzibilizácii halogenidov striebra organickými farbivami, ktorá viedla k objavu adsorpčných indikátorov, a následne v Inštitúte cisára Wilhelma v Berlíne-Dahleme, v rokoch 1925 – 64 na univerzite v Osle, od roku 1934 prvý nórsky profesor fyzikálnej chémie. Počas okupácie Nórska fašistickým Nemeckom 1943 – 44 bol väznený. Zaoberal sa štúdiom molekulárnej štruktúry organických zlúčenín. Už v roku 1930 začal študovať molekulárnu štruktúru cyklohexánu a jeho derivátov a pomocou röntgenovej štruktúrnej analýzy zistil, že cyklohexán má v kryštalickom stave stoličkovú štruktúru. V roku 1942 na základe štúdia elektrónovej difrakcie molekúl v plynnej fáze a merania elektrických dipólových momentov zistil, že stoličková štruktúra je preferovaná aj v plynnom stave, pričom väzby C-H sa nachádzajú pod alebo nad rovinou cyklu (neskôr boli nazvané axiálne a ekvatoriálne väzby). Zovšeobecnenie výsledkov štúdia cyklohexánu a jeho halogénovaných derivátov viedlo k vzniku konformačnej analýzy a k určeniu konfigurácie a konformácie viacerých alicyklických organických zlúčenín. V 50. rokoch 20. stor. študoval štruktúru komplexov vznikajúcich reakciou elektronodonorových zlúčenín (étery, amíny a pod.) s elektronoakceptorovými zlúčeninami (halogény, alkylhalogenidy a pod.), čím otvoril novú oblasť chémie (→ komplexy s prenosom náboja). Autor diela Kryštalochémia (Kristallchemie, 1934). Držiteľ Nobelovej ceny za chémiu (1969, s D. H. R. Bartonom) za príspevok k rozvoju koncepcie konformácie a jej využitie v chémii.