Handke, Peter

Text hesla

Handke, Peter, 6. 12. 1942 Griffen — rakúsky spisovateľ. R. 1961 začal študovať právo v Grazi, kde sa pripojil k avantgardnej skupine Forum Stadtpark. Po prvých výrazných literárnych úspechoch (román Sršne, Die Hornissen, 1966; divadelná hra Osočovanie publika, Publikumsbeschimpfung, vydaná i uvedená 1966; sfilmovaná 1966, réžia Claus Peymann) štúdium prerušil. Pre Handkeho rané diela je charakteristická kritika jazyka a teórie poznania, zdôrazňuje problém determinovanosti subjektu jazykom a spoločenskými podmienkami, vedome narába so skostnatenými schémami v literatúre a bežnej komunikácii (jazyk spôsobuje disonanciu medzi svetom a subjektom, výsledkom je strata orientácie, poriadku a súvislostí). Táto literárna poetika sa výrazne prejavuje v románe Podomový obchodník (Der Hausierer, 1967), v ktorom využíva kompozičné prvky kriminálneho románu. V divadelnej hre Gašpar (Kaspar, vydaná i uvedená 1968; sfilmovaná napr. 1974, réžia Vladimir Gerić) indivíduum vystupuje v područí jazykových schém, znakových a komunikačných systémov, kde zaniká a odovzdáva sa do úplnej závislosti od spoločenského poriadku. Spoločenská podmienenosť spôsobov ľudského vnímania predstavuje tematické ťažisko románu Strach brankára z jedenástky (Die Angst des Tormanns beim Elfmeter, 1970; sfilmovaný 1972, réžia W. Wenders). Prvky vývinového románu sú príznačné pre román Krátky list na dlhú rozlúčku (Der kurze Brief zum langen Abschied, 1972; slov. 1975). V 70. rokoch 20. stor. sa v Handkeho tvorbe objavil nový prvok – hľadanie možnosti bezprostredného vnímania, čo je v náznakoch prítomné v autobiografickej poviedke Nešťastie bez želaní (Wunschloses Unglück, 1972; slov. 1982). Od 70. rokov 20. stor. je u Handkeho badateľná tendencia nadväzovať na tradíciu vytvárania harmónie sveta a bytia, v čom pokračoval aj v 80. a 90. rokoch 20. stor. Jeho texty sú protirečivé, mýtické, napr. poviedka Hodina pravého pocitu (Die Stunde der wahren Empfindung, 1975), Ľaváčka (Die linkshändige Frau, 1976; slov. 1982; sfilmovaná 1978, réžia P. Handke), ale najmä poviedka Pomalý návrat domov (Langsame Heimkehr, 1979). Koncom 70. rokov začal skúmať nové formy jazyka, čoho sprievodnými znakmi sú zmena deštrukcie na konštrukciu, príklon ku klasickým vzorom epickej reči, dlhé monológy, absencia dialógu, dlhé opisné sekvencie, nekonečné sledovanie živej i neživej prírody, reflexie, subjektívne vnemy a zážitky, poetický, všetko objímajúci pohľad a napokon viera v úplný a dokonalý preklad vnímaných predmetov a javov médiom písma, pričom ideál rozprávania sa odráža v rozprávačovi ako v suverénnom prekladateľovi nemého sveta zmyslových podráždení. Najvýraznejšie sa tieto znaky prejavujú v poviedke Poučenie svätej Viktórie (Die Lehre der Sainte-Victoire, 1980) a v románe Opakovanie (Die Wiederholung, 1986). Autor divadelných hier Sebaobviňovanie (Selbstbezichtigung, vydaná i uvedená 1966), Jazda na koni cez Bodamské jazero (Der Ritt über den Bodensee, vydaná i uvedená 1971), Nerozumní vymierajú (Die Unvernünftigen sterben aus, vydaná 1973, uvedená 1974), Cez dediny (Über die Dörfer, vydaná 1981, uvedená 1982), Hra o pýtaní sa alebo Cesta do Sonórnej krajiny (Das Spiel vom Fragen oder Die Reise zum sonoren Land, vydaná 1989, uvedená 1990), Prečo kuchyňa? (Warum eine Küche?, uvedená 2002, vydaná 2003), Stopy zblúdilých (Spuren der Verirrten, vydaná 2006, uvedená 2007) a Stále búrka (Immer noch Sturm, vydaná 2010, uvedená 2011), kriminálnej poviedky Číňan bolesti (Der Chinese des Schmerzes, 1983), politicky kontroverzného cestopisu o občianskej vojne v bývalej Juhoslávii Zimné cestovanie k riekam Dunaj, Sáva, Morava a Drina alebo Spravodlivosť pre Srbsko (Eine winterliche Reise zu den Flüssen Donau, Save, Morawa und Drina oder Gerechtigkeit für Serbien, 1996), cestopisu Letný dodatok k zimnému cestovaniu (Sommerlicher Nachtrag zu einer winterlichen Reise, 1996), románu Za tmavej noci som vyšiel zo svojho tichého domu (In einer dunklen Nacht ging ich aus meinem stillen Haus, 1997; slov. 1998), novely Don Juan (vo vlastnom podaní) (Don Juan (erzählt von ihm selbst), 2004), rozhlasových hier (vyšli pod názvom Vietor a more. Štyri rozhlasové hry, Wind und Meer. Vier Hörspiele, 1970) a filmových scenárov, napr. Kronika súčasných udalostí (Chronik der laufenden Ereignisse, 1971, aj réžia). Nositeľ viacerých ocenení, napr. Ceny Georga Büchnera (1973; cenu vrátil 1999), Veľkej rakúskej štátnej ceny za literatúru (1987) a Ceny Franza Kafku (2009). Nobelova cena za literatúru (2019).

Zverejnené vo februári 2008.

Handke, Peter [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2024-06-12 ]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/handke-peter