Hagia Sofia

Hagia Sofia, novogr. Ajia Sofia, Agia Sofia, tur. Ayasofya, Chrám Božej Múdrosti, aj Chrám Svätej Múdrosti — pôvodne kresťanský chrám v Konštantínopole (dnes Istanbul v Turecku), najvýznamnejšia a najveľkolepejšia pamiatka byzantskej architektúry (→ byzantské výtvarné umenie a architektúra) a do 16. stor. najväčší kresťanský kostol na svete. Súčasná stavba bola vybudovaná 532 – 37 v období vlády Justiniána I. Veľkého a aj napriek viacerým zmenám a opravám si do súčasnosti zachovala svoju podobu zo 6. stor. Od svojho posvätenia v roku 360 do dobytia Konštantínopola roku 1453 slúžila ako kresťanský chrám (grécka ortodoxná patriarchálna bazilika, 1204 – 61 rímskokatolícka katedrála Latinského cisárstva; aj korunovačný chrám byzantských cisárov; dôležitú úlohu v dejinách Byzancie zohrala ako miesto konania významných štátnych aktov i cirkevných koncilov), 1453 – 1931 imperiálna mešita, 1931 sekularizovaná (podľa niektorých zdrojov 1934), 1935 – 2020 múzeum, od júla 2020 mešita. R. 1985 bola spolu s ďalšími pamiatkami v Istanbule zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Hagia Sofia prešla zložitým stavebnohistorickým vývojom. Krátko po založení Konštantínopola v roku 330 sa na mieste bývalej akropoly Byzantia v blízkosti Veľkého paláca začala výstavba komplexu patriarchálnej baziliky, ktorá sa mala zároveň stať ústredným ríšskym a cisárskym chrámom, a paláca patriarchov (nezachoval sa). Rozľahlá päťloďová bazilika s galériami a s átriom (pre svoje monumentálne rozmery nazývaná Veľký kostol; gr. Megalé Ekklésia, resp. Megali Ekklisia; názov Hagia Sofia sa v literárnych prameňoch objavil až okolo 430; historikmi architektúry býva táto bazilika označovaná aj ako 1. Hagia Sofia) bola posvätená v roku 360 v období vlády Constantia II. R. 404 poškodená pri požiari (na severnej strane dnešného chrámu sa z nej dodnes zachovala rotunda klenotnice nazývaná skeuofylakion) a následne prestavaná cisárom Theodosiom II. (posvätená 10. 10. 415; zachovali sa fragmenty pôvodnej bohatej sochárskej výzdoby). R. 532 úplne zničená počas povstania Nika! (Zvíťazíš!). Následne dal cisár Justinián I. Veľký na jej mieste vybudovať nový chrám v dovtedy nevídanej monumentalite. Stavbu navrhli a viedli inžinieri (v súdobých prameňoch nazývaní méchanopoioi; boli to skôr učenci, ktorí sa teoreticky zaoberali statikou, kinetikou a matematikou) a geometri Anthemios z Tráll a Isidóros z Miléta (pravdepodobne vychádzali z diel Héróna z Alexandrie, čím nadviazali na antickú architektúru), pracovali na nej tisíce robotníkov z celej ríše. Hagia Sofia bola posvätená 27. 12. 537 (výzdoba nebola kompletná) a cisár ju pravdepodobne koncipoval ako pamätník svojej vlády a víťazstva v povstaní Nika!. Priebeh a podobu stavby opísal vo svojom diele Prokopios z Caesarey.

Hagia Sofia je dokladom významného tvorivého obdobia v dejinách byzantskej architektúry a zároveň vrcholným majstrovským dielom staviteľstva a statiky. Chrám má obdĺžnikový pôdorys (šírka 71 m, dĺžka 77 m). Architektonická dispozícia predstavuje spojenie centrály a pozdĺžneho typu trojloďového kostola, resp. sa dá hovoriť o dvojplášťovej stavbe (obrovský otvorený centrálny priestor, ktorý je hlavnou loďou, je zaklenutý kupolou, polkupolami a konchami a na južnej a severnej strane je doplnený bočnými loďami s galériami a na západnej strane nartexom s esonartexom). Štvorcový stred dispozície tvoria 4 mohutné piliere v hornej časti spojené klenbovými oblúkmi. Na vrcholy klenbových oblúkov a na 4 pendatívy v rohoch pilierov dosadá kupola so 40 rebrami. Kupola je v exteriéri vystužená 40 krátkymi piliermi, ktoré rámujú malé okná. Na východnej a západnej strane centrálnej kupoly je priestor hlavnej lode otvorený a zaklenutý obrovskou polkupolou, ktorá je na diagonálnych osiach doplnená nikami zaklenutými konchami. Na východnej strane sa nachádza presbytérium zaklenuté polkupolou, na západnej strane nartex s galériou na podlaží. Na severnej a južnej strane sa hlavná loď arkádami otvára do priestorov bočných lodí, na ktorých prvom podlaží sa nachádzajú rozsiahle galérie otvorené do lode arkádami (časť južnej bočnej lode a galérie určené pre cisára a jeho dvor bola uzatvorená).

Hagia Sofia, pôvodne obstavaná palácmi (nový palác patriarchov bol postavený 565 – 77, nezachoval sa), dlhé stáročia výrazne dominovala nad celým mestom. V exteriéri sa jednotlivé architektonické hmoty navršujú na seba a vrcholia v centrálnej kupole (tento dojem je v súčasnosti potlačený pristavanými minaretmi a mauzóleami sultánov). Do chrámu sa vstupovalo cez átrium (nezachovalo sa), ktoré piatimi bránami viedlo do úzkeho a dlhého esonartexu, v ktorom sa pôvodne nachádzalo 5 brán – vstupov do nartexu, ktorý viedol do chrámu (hlavným vstupom určeným pre cisára bola cisárska brána). Interiér bol pôvodne bohato vyzdobený farebnými mramorovými obkladmi a intarziami (z veľkej časti sa zachovali), mozaikami a prepychovými predmetmi zo zlata (lampy) a striebra (synthronon v hlavnej apside a prepážka oddeľujúca presbytérium od lode). Vysokú umeleckú úroveň má architektonická plastika, najmä hlavice stĺpov a pilastrov zdobené štylizovaným akantom a iniciálami cisára Justiniána I. Veľkého a jeho manželky. Pôvodná mozaiková výzdoba sa zachovala fragmentárne a svedčí o tom, že nešlo o figurálne výjavy (rastlinná a geometrická ornamentika, purpurové kríže na zlatom pozadí). Pôvodnú kupolu zdobila zlatá mozaika, okná boli vyplnené farebnými sklami. Tlmené svetlo postupne stúpalo od najtmavších miest k zóne okien v hlavnej lodi. Interiér bol okrem toho doplnený množstvom relikvií a zázračných ikon (1204 ho vyrabovali križiaci), postupne od 9. stor. boli pridávané aj figurálne mozaiky (najmä v južnej galérii, napr. monumentálne Deésis pravdepodobne z 1261, ktoré patrí k najvýznamnejším zachovaným byzantským mozaikám).

V období Byzantskej ríše bola Hagia Sofia okrem iného i dejiskom korunovácií a významných štátnych a cirkevných udalostí. Do hlavnej lode mohli vstúpiť iba kňazi vedení patriarchom a v obmedzenej miere cisár s dvoranmi (pre veriacich boli určené miesta v bočnej lodi a na galériách; muži boli oddelení od žien). Symbolická interpretácia poníma Hagiu Sofiu ako miesto, kde sa stretávajú patriarcha, ktorý odráža duchovné aspekty Boha, a cisár, ktorý odráža jeho svetskú moc a spravodlivosť. Toto spojenie dvoch častí pod veľkou kupolou Hagie Sofie bolo kľúčovým z hľadiska zachovania a obnovenia kresťanskej ríše. Svetské i duchovné hierarchie boli v chráme preniknuté svetlom, ktoré vyžarovalo zo stredu raja (symbolizovala ho hlavná kupola), sídla samotného Boha (symbolicky vyjadrené farebným svetlom, ktoré vyžarovalo z kupoly). Stavba bola symbolicky ponímaná ako obraz celého vesmíru, jednotlivé časti symbolizujú raj, zem, apoštolov, prorokov, mučeníkov i Boha.

Hagia Sofia bola viackrát opravovaná. Pôvodná kupola, ktorá mala pomerne nízky profil, sa zrútila pri zemetrasení v roku 558, novú, vystuženú rebrami a s vyšším profilom, postavil Isidóros ml. (synovec Isidóra z Miléta), posvätená bola roku 563 (zdobila ju mozaika s obrovským krížom na zlatom pozadí), po zemetrasení v roku 989 ju rekonštruoval arménsky architekt Trdat (994), 1346 sa pri zemetrasení zrútila jej časť, v neskoršom období bola posilnená opornými piliermi (v 16. stor. ju opravoval Sinan). Po dobytí Konštantínopola dal sultán Mehmed II. Fatih chrám premeniť na mešitu, boli odstránené kresťanské relikvie a oltáre, mozaiková výzdoba bola začiatkom 17. stor. prekrytá omietkami alebo zničená. V 16. stor. boli pristavané 4 minarety (dva v období vlády Selima II., dva v období vlády Murada III.), v 16. stor. a začiatkom 17. stor. vznikli v jej tesnej blízkosti mauzóleá sultánov (mauzóleum Selima II., ktoré navrhol Sinan; mauzóleum Murada III., mauzóleum Mehmeda III.), v 1. polovici 17. stor. bolo baptistérium premenené na mauzóleum a 1739 boli časti južnej bočnej lode prestavané na knižnicu. Celá stavba bola 1847 – 49 reštaurovaná pod vedením Gaspara Trajana Fossatiho (*1809, †1893). Ten okrem iného odkryl časti mozaikovej výzdoby a vybudoval sultánovu lóžu v bočnej lodi. V tomto období vzniklo aj 8 monumentálnych terčov zdobených islamskou kaligrafiou, ktoré vytvoril kaligraf Mustafa Izzat, autor kaligrafie citátu z Koránu vo vrchole kupoly.