Haber, Fritz

Haber, Fritz, 9. 12. 1868 Vroclav – 29. 1. 1934 Bazilej — nemecký chemik. V rokoch 1894 – 1911 pôsobil na Technickej vysokej škole v Karlsruhe, v roku 1906 sa stal profesorom fyzikálnej chémie. V rokoch 1911 – 33 riadil novozaložený Inštitút fyzikálnej chémie a elektrochémie cisára Wilhelma v Berlíne-Dahleme (dnes Inštitút F. Habera Spoločnosti Maxa Plancka). Po nástupe fašizmu sa pre svoj židovský pôvod stal neprijateľným, v roku 1933 abdikoval z funkcie a opustil Nemecko; krátko pred smrťou pôsobil na Cambridgeskej univerzite.

Celý život sa usiloval o zabezpečenie úzkeho vzťahu medzi vedeckým výskumom a priemyslom. Spočiatku sa zaoberal tepelným rozkladom a spaľovaním uhľovodíkov, neskôr (v Berlíne-Dahleme) prevažne elektrochémiou. Študoval elektrolýzu solí. Pri štúdiu elektrochemickej redukcie nitrobenzénu dokázal, že štruktúra produktov závisí od potenciálu katódy a redukcia nitrobenzénu prebieha v niekoľkých stupňoch. Výsledky jeho štúdia redoxnej rovnováhy chinón-hydrochinón na katóde v závislosti od jej potenciálu neskôr využil dánsky chemik Einar Christian Saxtorph Biilmann (*1873, †1946) pri konštruovaní chinhydrónovej elektródy. V roku 1908 skonštruoval so Zigmuntom Klemensiewiczom (*1886, †1963) sklenú elektródu.

Haber je autorom učebnice Teoretické základy technickej elektrochémie (Grundriss der technischen Elektrochemie auf theoretischer Grundlage, 1898). Zaoberal sa aj termodynamikou reakcií plynov. V knihe Termodynamika reakcií technických plynov (Thermodynamik technischer Gasreaktionen,1905; anglicky 1908) prvýkrát opísal prípravu malého množstva amoniaku z dusíka a vodíka pri 1 000 °C katalyzovanú železom. Metódu ďalej rozpracoval a s Carlom Boschom vyvinul postup syntézy amoniaku v priemyselnom meradle (→ Haberova-Boschova metóda), ktorým nahradil nedostatok liadku počas 1. svetovej vojny a umožnil tak zvýšiť produkciu hnojív a kyseliny dusičnej potrebnej na výrobu výbušnín. Pracoval na vývoji bojových chemických látok (fosgén, chlór) a 22. 4. 1915 sám dohliadal na ich prvé použitie v histórii (chlór vypúšťaný z tlakových nádob) pri belgickom meste Ieper (francúzsky Ypres, nemecky Ypern). Po vojne (1920 – 26) sa neúspešne pokúšal kvantitatívne získavať zlato extrakciou z morskej vody, a tým pomôcť splácať obrovské reparácie Nemecka. Je laureátom Nobelovej ceny za chémiu (1918; ohlásená 1919, prevzatá 1920) za syntézu amoniaku z prvkov.