Galliovci z Bibieny

Galliovci z Bibieny, aj Galli da Bibiena, Galliovci — rodina talianskych barokových maliarov, architektov, scénografov a divadelných inžinierov (→ barok). Jej členovia sa špecializovali na iluzionistickú perspektívnu maľbu fiktívnych architektúr (→ iluzionizmus), ktorú konštruovali technikou kvadratúry.

Najvýznamnejší členovia: Alessandro, 1687 Parma – pred 1769 — syn Ferdinanda. Pôsobil v Nemecku. Podľa jeho plánov bol postavený jezuitský kostol (1733 – 60) a budova opery (1733, nezachovaná) v Mannheime, prestaval aj krídlo tamojšieho zámku (nezachované);

Antonio Luigi, 16. 1. 1700 Parma – 1774 Miláno alebo Mantova — maliar, dekoratér a architekt; syn Ferdinanda. Učil sa u svojho otca a u strýka v Ríme. V rokoch 1721 – 40 pôsobil vo Viedni, kde vytvoril fresky presbytéria a hlavný oltár v Kostole sv. Petra (1730 – 32) a podieľal sa najmä na návrhoch divadelných scén a dekorácií (od 1727 bol oficiálne vymenovaný za divadelného inžiniera). Pôsobil aj na Slovensku, pracoval pre ostrihomského arcibiskupa a uhorského prímasa Imricha Esterháziho. V roku 1739 vytvoril fresky v kupole Kaplnky Trnavskej Panny Márie pri Kostole sv. Mikuláša v Trnave, 1740 v kaplnke kaštieľa v Kráľovej pri Senci. V Bratislave vytvoril fresky v kaplnke v letnom arcibiskupskom paláci a iluzívnu freskovú maľbu na klenbe presbytéria a kupole Kostola Sv. Trojice, 1744 – 45, pravdepodobne podľa jeho návrhu vznikol okolo 1747 aj nový hlavný oltár). Po návrate do Talianska sa uplatnil ako architekt (prestavba divadla v Palazzo Publico v Siene, 1751 – 53, nezachované; Teatro Comunale v Bologni, 1756 – 63, Teatro Scientifico v Mantove, 1769, nezachované a iné), maliar (dekoratívne fresky pre kostoly a paláce) a scénograf;

Ferdinando, 18. 8. 1657 Bologna – 3. 1. 1743 tamže — maliar a architekt divadiel a divadelný dekoratér, otec Alessandra, Antonia a Giuseppeho. Žiak Carla Cignaniho (Carlo Cignani, *1628, †1719). Navrhoval architektúru, divadelné scény i dekorácie aj efemérne architektúry a výzdobu slávností a pohrebov. Pôsobil na vojvodských dvoroch v Parme a Piacenze, od 1708 v službách veľkovojvodu Karla Rakúskeho (neskorší cisár Karol VI.), 1712 – 16 vo Viedni. V roku 1716 sa vrátil do Bologne, navrhol divadlo v Mantove (1731) a pravdepodobne sa podieľal aj na freskách v kupole kostola San Andrea (od 1732). V inovatívnej publikácii L’architettura civile preparata su la geometria, e ridotta alle prospettive (1711) opísal princípy konštruovania divadelných scén s diagonálnou perspektívou;

Giuseppe, 5. 1. 1696 Parma – 1756 Berlín — syn Ferdinanda, najvýznamnejší člen. Spočiatku pracoval ako asistent svojho otca vo Viedni, od 1718 navrhoval výzdobu cisárskych slávností (okrem Viedne napr. aj v Mníchove a Prahe, kde 1729 navrhol triumfálny oblúk pri príležitosti svätorečenia Jána Nepomuckého), operných predstavení i pohrebov. V 40. rokoch 18. storočia sa podieľal na dekoratívnej výzdobe opery vo Viedni (nezachované), od 1747 pôsobil v Drážďanoch (navrhol napr. divadlo v Zwingri, 1750, nezachované). So synom Carlom (*1728, †1787) vytvorili výzdobu barokovej kniežacej opery v Bayreuthe (1744 – 48). Od 1751 navrhoval operné scénografie pre pruského kráľa Fridricha II. (od 1754 žil v Berlíne). Publikované boli súbory jeho rytín (Architetture e prospettive, 1740).