francúzsky jazyk
francúzsky jazyk, francúzština — jazyk zaraďujúci sa v rámci indoeurópskej jazykovej rodiny do západnej skupiny románskej (neolatinskej) vetvy. Zapisuje sa latinkou, pričom sa hojne využívajú diakritické znamienka, zložky a ligatúry. Vyvinul sa z hovorovej podoby latinčiny cisárskeho obdobia označovanej ako sermo vulgaris alebo lingua romana rustica. Rozšíril sa počas rímskej kolonizácie na území Galie (v južných krajoch 125 – 120 pred n. l., v severných krajoch 58 – 51 pred n. l.). Podoba častice áno (oïl alebo oc) sa stala kritériom na rozlišovanie dvoch skupín dialektov: severný – langues d’oïl (anglo-normandský, pikardský, lotrinský, tourainský, champagneský, burgundský dialekt, dialekt v oblasti Poitou-Charentes, valónsky dialekt), južný – langues d’oc s okcitánskou (gaskončina, auvernčina, limousinčina; → okcitánsky jazyk), provensalskou (languedočtina a provensalčina; → provensalský jazyk) a frankoprovensalskou podskupinou (dialekty v regiónoch Dauphiné, juh Franche-Comté, Lyon, Savojsko, švajčiarske kantóny Valais a Vaud, severozápadná časť Piemontu).
Bezprostredným predchodcom dnešného francúzskeho jazyka bol severný dialekt frančina (francien), ktorým sa hovorilo v hospodársky a politicky najvplyvnejšej oblasti Île-de-France. Prechodným útvarom medzi hovorovou latinčinou a starou francúzštinou (9. stor. – 1. polovica 14. stor.) bol galorománsky jazyk (300 – 850), ktorý v 6. stor. definitívne vytlačil jazyk autochtónneho obyvateľstva Galie (okrem Bretónska). Jadro slovnej zásoby najstaršej vrstvy francúzštiny, ktoré sa uchovalo v modifikovanej podobe aj v modernej francúzštine, tvorilo asi 50 keltských, 400 germánskych a 12-tis. románskych slov. Prvé stopy francúzštiny predliterárneho obdobia poskytujú glosáre z 8. stor. (Reichenauské glosy, Kasselské glosy, Appendix Probi), ktoré predstavovali jazykové komentáre k latinským predlohám (gramatiky, biblické texty) pre čitateľov ovládajúcich už len hovorovú latinčinu. Proces jej kontaminácie v gramatickej a lexikálnej rovine dosiahol taký stupeň, že koncil v Tours (813) odporučil duchovným kázať v ľudovom jazyku. Definitívne oddelenie galorománčiny a latinčiny nastalo v 10. stor. Za prvý súvislý text napísaný v tomto jazyku sa považujú Štrasburské prísahy (Les Serments de Strasbourg) z roku 842. Tento dátum je východiskom pre periodizáciu francúzštiny podľa rozhodujúcich jazykových a kultúrno-politických dištinktívnych znakov.
Stará francúzština (842 – 1350) predstavuje kvalitatívne nový jazykový systém (vznik dvojpádovej deklinácie v dôsledku zániku pádových koncoviek, analytický spôsob tvorenia gramatických tvarov). Napriek svojej rozkolísanosti si získala medzinárodnú prestíž: Florenťan Brunetto Latini napísal po francúzsky svoju Klenotnicu ľudského poznania (Trésor des connaissances humaines), v severných dialektoch (anglo-normandčina, pikardčina) vznikala hrdinská epika (gesta) a kroniky (Geoffroi de Villehardouin, Jean de Joinville).
Stredná francúzština (1350 – 1610) predstavuje archaickú podobu modernej francúzštiny. Aj napriek úpadku estetickej úrovne literatúry sa stabilizoval gramatický systém a významová štruktúra slov (v morfológii severných dialektov sa v mužskom aj ženskom rode presadil západorománsky model množného čísla s koncovkou -s). V roku 1549 uverejnil Joachim Du Bellay svoju Obranu a oslavu francúzskeho jazyka (Défense et illustration de la langue françoyse), v ktorej dokazuje jej prednosti v porovnaní s latinčinou a taliančinou.
Vývoj modernej francúzštiny (od roku 1610 do súčasnosti) zahŕňa niekoľko významných medzníkov. V roku 1539 kráľ František I. vydal vo Villers-Cotteręts dekrét o povinnom používaní francúzskeho jazyka v štátnej správe a súdnictve, na základe čoho sa dialekt francien stal štátnym jazykom a začal sa šíriť do všetkých provincií. Používal sa ako vyučovací jazyk aj v Collège de France. Prvý významný pokus o kodifikáciu francúzskeho jazyka urobil François de Malherbe, ktorý otvoril cestu k francúzskemu klasicizmu. V jazykovej oblasti bojoval proti prehnanému preberaniu latinizmov, grécizmov a italizmov, zasadzoval sa za očistu jazyka od provincializmov a precióznych (vyumelkovaných) slov. Na jeho iniciatívu nadviazalo v 17. a 18. stor. organizované úsilie o kodifikáciu francúzskeho jazyka, k čomu prispelo založenie Francúzskej akadémie (1635) ako inštitúcie dohliadajúcej na jazykovú kodifikáciu a unifikáciu, ako aj vydávanie lexikografických a gramatických diel. V roku 1647 vydal Claude Favre de Vaugelas fundamentálne dielo Poznámky o francúzskom jazyku (Remarques sur la langue françoyse), v ktorom vyložil zásady správneho jazykového prejavu odvodeného od jazykového úzu kráľovského dvora. Ako prvý použil výraz bon usage – spisovná norma, za ktorej kritériá považoval jednoduchosť, jasnosť a jednotu. Veľkú medzinárodnú prestíž si francúzsky jazyk získal po jeho vyhlásení za diplomatický jazyk po kongrese v Nijmegene (1678). Na základe rozhodnutia Konventu z 21. októbra 1793 sa francúzsky jazyk stal povinným vyučovacím jazykom v školách. Základy modernej francúzskej slovníkovej tvorby položil Robert I. Estienne (→ Estienovci), autor prvého slovníka zmiešaného typu (encyklopedicko-jazykový) Dictionarium seu Linguae latinae Thesaurus (1531), na ktorý nadväzuje prvý textovo doložený súpis francúzskej lexiky na bilingválnej báze Francúzsko-latinský slovník alebo o používaní francúzskych slov a ich prekladaní do latinčiny (Dictionnaire français-latin, autrement dit les motz françoys avec la manière d’user d’iceux, tournez en latin, 1539 – 41). Následne vznikli prvé francúzsko-inojazyčné slovníky: francúzsko-flámsky (1562), francúzsko-španielsky (1565), francúzsko-anglický (1567), francúzsko-taliansky (1584). Pre poznanie ľudového jazyka tohto obdobia je dôležité dielo Antoina Oudina Zvláštnosti francúzštiny (Curiositez françoyses pour servir de supplément aux dictionnaires, 1640). Prvý moderný výkladový slovník francúzštiny predstavuje Slovník Francúzskej akadémie (Dictionnaire de l’Académie françoyse, 1639, 1694, 1762, 1798, moderná verzia 1992) metodicky nadväzujúci na teóriu spisovného jazyka C. F. de Vaugelasa. Heslár rozdelený na jazykovú (2 diely) a encyklopedickú časť (2 diely) obsahoval 30-tis. hesiel s definíciami, výkladmi a príkladmi. V rokoch 1839 – 42 vyšiel Doplnok s heslárom rozšíreným o 100-tis. nových slov (obsahuje o. i. technicizmy, regionalizmy a nespisovné slová). V rokoch 1751 – 72 vyšla 35-zväzková Encyklopédia alebo Racionálny slovník vied, umení a remesiel (Encyclopédie ou Dictionnaire raisonné des sciences, des arts et des métiers). Pre poznanie francúzštiny 17. a 18. stor. je dosiaľ neprekonaným dielom Slovník francúzskeho jazyka (Dictionnaire de la langue française, 4 zväzky, 1863 – 73, Dodatok z 1877) Émila Littrého. V 20. stor. pokračovali v tejto tradícii: Paul Robert: Abecedný a analogický slovník francúzskeho jazyka (Dictionnaire alphabétique et analogique de la langue française, 6 zväzkov, 1953 – 64, Dodatok z 1971), Veľký slovník francúzskeho jazyka Larousse (Grand Larousse de la langue française, 7 zväzkov, 1971 – 78), Klenotnica francúzskeho jazyka (Trésor de la langue française, 16 zväzkov, redakcia Paul Imbs, 1971 – 94), ktorá obsahuje slovnú zásobu obdobia 1789 – 1960. V kategórii stredných slovníkov sú najznámejšie edície Príručné slovníky edície Robert (Usuels du Robert), Lexis (Larousse), Hachette a Bordas.
V 19. stor. sa francúzsky jazyk rozhodujúcim spôsobom začal približovať k dnešnej podobe. Prispelo k tomu zjednodušenie syntaxe, zjednotenie pravopisu i obohatenie slovnej zásoby. Francúzština sa stala obľúbeným jazykom na panovníckych dvoroch, vo vede, v technike, umení, športe a obchode, stala sa základným atribútom a zjednocujúcim prvkom frankofónneho sveta. Pojmy moderná a súčasná francúzština nie sú preto dokonalé synonymá.
V rámci románskych jazykov sa francúzština najviac odchýlila od latinčiny vo zvukovej a v morfologickej rovine. Príčinou bolo oslabovanie a zánik hlások v dôsledku pohyblivého prízvuku, premena kvantity na kvalitu (latinské dlhé samohlásky sa zmenili na zatvorené, krátke na otvorené), diftongizácia samohlások, zmena záverových spoluhlások na aspirované medzi dvoma samohláskami a vznik nosových samohlások. Moderný francúzsky jazyk má 12 ústnych a 4 nosové samohlásky a 19 spoluhlások. Dynamický prízvuk je stabilne na poslednej slabike, v prúde reči označuje rytmickú skupinu slov. Hiát sa odstraňuje viazaním slov (liaison) alebo elíziou (la amour > l’amour). Hláskoslovné zmeny spôsobili, že francúzske slová sa odlišujú nielen od východiskových latinských slov, ale aj od ich románskych náprotivkov (latinsky vita > španielsky vida > taliansky vita > francúzsky vie; latinsky securum > španielsky seguro > taliansky sicuro > francúzsky sűr). Vo francúzskom jazyku zanikla flexia pomocou prípon a bola nahradená predložkami pri podstatnom mene a zámenami pri slovesách. Gramatické kategórie (rod, číslo, určitosť) pri podstatných menách sa vyjadrujú pomocou člena. Francúzsky jazyk má v porovnaní s inými jazykmi bohatú kategóriu času, a to 9 časov v indikatíve a 4 v subjunktíve, ktoré vyjadrujú jednak absolútne situovanie deja na časovej osi (minulosť, prítomnosť, budúcnosť), jednak relatívne situovanie dejov navzájom (na osi zavŕšenosť – priebehovosť). V mennej aj v slovesnej flexii sa francúzsky jazyk javí ako typicky analytický jazyk. Z latinčiny prevzal aj časovú súslednosť: zložený minulý čas, imperfektum, pluskvamperfektum, prítomný a minulý podmieňovací spôsob vyjadrujú závislosť deja vedľajšej vety jednak od momentu prehovoru, jednak od riadiaceho deja. Typickým znakom francúzskeho jazyka v lexikálnej rovine je veľký počet dubliet (asi 3 000 slov a slovných koreňov), ktoré odzrkadľujú dve chronologicky a tvarovo odlišné vrstvy francúzskej lexiky vzhľadom na východiskový latinský fond, a to pôvodnú (do 9. stor.) a prevzatú (od 9. stor. doteraz), napr. nager – naviguer, laudatif – louer.
V súčasnosti sa francúzsky jazyk používa ako úradný jazyk v úplne alebo čiastočne frankofónnych krajinách. V Európe je úradným jazykom vo Francúzsku, v Monaku, jedným z úradných jazykov v Belgicku (popri holandčine a nemčine), vo Švajčiarsku (popri nemčine, taliančine a rétorománčine), v Luxembursku (popri luxemburčine a nemčine), Taliansku (v provincii Valle d’Aosta) a na Normanských ostrovoch Guernsey a Jersey (popri angličtine, guernseyčine a jerseyčine, jeho používanie je však v praxi značne zredukované). V Amerike je jedným z úradných jazykov v Kanade (v rámci federácie od roku 1969 spolu s anglickým jazykom; v provincii Quebec ním hovorí asi 6 mil. obyvateľov, ide však o odlišný variant jazyka v porovnaní s metropolitnou francúzštinou, tzv. franglais), v USA (v Louisiane, popri anglickom jazyku), vo Francúzskej Guyane, vo francúzskom zámorskom území Saint-Pierre-et-Miquelon, na Haiti (popri haitskej kreolskej francúzštine), Malých Antilách (Guadeloupe, Martinik, Saint-Barthélemy a severná časť ostrova Saint-Martin). V Afrike je úradným jazykom v štátoch, ktoré vznikli najmä rozpadom Francúzskeho spoločenstva po roku 1958 (Guinea, Kamerun, Čad, Kongo, Stredoafrická republika, Niger, Togo, Konžská demokratická republika, Rwanda, Burundi, Gabon, Benin, Pobrežie Slonoviny, Senegal, Džibutsko, Rovníková Guinea; do roku 1956 ním bol aj v Maroku a Tunisku, do roku 1962 v Alžírsku, do roku 1991 v Mauritánii a do roku 2023 v Mali a Burkine Faso), hoci pre mnohých obyvateľov je iba druhým jazykom popri dominantnom domácom jazyku. V oblasti Indického oceána sa francúzsky jazyk používa na ostrovoch Madagaskar (popri malgaštine úradný jazyk), Komory (popri komorčine a arabčine úradný jazyk), Réunion, Maurícius, Seychely (popri seychelčine a angličtine úradný jazyk), v oblasti Tichého oceána na Vanuatu (pôvodne Nové Hebridy; popri bislame a angličtine), v Novej Kaledónii, na ostrovoch Wallis a Futuna a vo Francúzskej Polynézii (Ostrovy Spoločnosti, Tubuai, Markézy, Tuamotu, Gambierove ostrovy). Kontamináciou metropolitnej francúzštiny, ktorou hovorili kolonizátori v 17. stor., s domorodými jazykmi vznikla vo francúzskych zámorských departementoch a územiach kreolská francúzština, ktorá sa najviac používa na ostrovoch Veľké a Malé Antily. Stupeň jej diferenciácie od metropolitnej francúzštiny nie je rovnaký. Existuje viacero kreolských variantov francúzštiny: guyanský, guadeloupský, haitský, martinický, melanézsky, réunionský, louisianský). Francúzština je jedným z úradných jazykov OSN, ako aj jedným z 24 oficiálnych jazykov Európskej únie.
Používanie francúzskeho jazyka v úradnom styku vo Francúzsku upravuje v súčasnosti tzv. jazykový zákon (1975), ktorého poslaním je ochraňovať čistotu francúzskeho jazyka (nahrádzanie anglicizmov v bežnom a odbornom jazyku), zabezpečiť jeho prioritné postavenie v štátnej a vo verejnej sfére a napomáhať jeho šírenie vo svete. Túto úlohu zabezpečujú viaceré horizontálne a vertikálne prepojené inštitúcie: Francúzska akadémia ako najvyššia autorita s poradnou právomocou, Ústredná rada pre frankofóniu (zriadená v roku 1984; monitoruje stav jazykovej kultúry vo frankofónnych krajinách, navrhuje opatrenia v oblasti jazykovej politiky), Generálny komisariát pre francúzsky jazyk (zriadený v roku 1984; koordinuje prácu terminologických komisií), medzirezortné terminologické komisie (spolu s Francúzskym ústavom pre normalizáciu navrhujú nové pomenovania), Najvyššia rada pre francúzsky jazyk (19 – 23 členov) a Štátny jazykový ústav (riešia otázky jazykovej stratégie v podmienkach kultúrnej globalizácie), Generálna delegatúra pre francúzsky jazyk (zriadená 1989; podlieha Najvyššej rade pre francúzsky jazyk, má koordinačnú a organizačnú funkciu v oblasti plánovania a riadenia jazykovej politiky). Od prvého Dekrétu z Villers-Cotteręts (1539) bolo doteraz prijatých vyše 100 zákonov, dekrétov, vyhlášok a nariadení o používaní francúzskeho jazyka v úradnom styku a aj vďaka nim francúzsky jazyk čelí narastajúcemu tlaku anglického jazyka vo všetkých oblastiach komunikácie.