flámske výtvarné umenie a architektúra

flámske výtvarné umenie a architektúra — v najširšom význame výtvarné umenie a architektúra na území Flámska. Od raného stredoveku do roku 1830 sa zahŕňa do kontextu nizozemského výtvarného umenia a architektúry, od roku 1830 (od vzniku samostatného Belgicka) do kontextu belgickej architektúry a belgického výtvarného umenia.

V užšom význame tzv. flámska škola, ktorá vznikla koncom 16. a začiatkom 17. stor. vo Flámsku po rozštiepení nizozemského umenia na dve odlišné vetvy: flámsku a holandskú školu. Flámska škola predstavuje nový sloh s protireformačnými a barokovými rysmi (slobodne interpretovaný a asimilovaný vplyv talianskeho baroka) spojený s domácou tradíciou. Hlavným umeleckým centrom boli Antverpy s dominantnou postavou P. P. Rubensa, najvýznamnejšieho umelca tej doby. V architektúre nastalo oživenie stavebnej aktivity stimulované jezuitmi, ktorí priniesli vplyv rímskeho baroka, a Rubensa, ktorý vytvoril súbor rytín zobrazujúcich architektúru (Pallazi di Genova, 1622) a navrhol stavbu vlastného paláca v Antverpách (1622 – 35). Vznikla osobitá forma barokovej architektúry charakteristická vertikalitou, bosovanými pilastrami a vysokými štítmi odvodenými z domácej tradície. Stavby kostolov boli pôdorysne odvodené od kostola Il Gesù v Ríme. K najvýznamnejším architektom patrili Wenzel Coebergher (*1561, †1634), autor augustiniánskeho kostola v Antverpách (1615 – 18), Peter Huyssens (*1577, †1637), hlavný stavebný majster jezuitov a autor jezuitského kostola v Antverpách (Kostol sv. Karola Boromejského, 1615 – 21) i kostolov v Namure a Bruggách, a Willem Hesius (*1601, †1690), autor Kostola sv. Michala v Leuvene (1650 – 66). V profánnej architektúre sa barok uplatňoval v bohatej výzdobe fasád patricijských domov (Grande-Place v Bruseli, po 1695). Koncom 18. stor. sa prejavil vplyv francúzskeho klasicizmu.

Medzinárodnú prestíž získalo flámske maliarstvo 17. stor., ktoré je charakteristické syntézou vplyvu Carravagia, talianskeho barokového umenia a zaalpského umenia. Hlavnými umeleckými centrami boli Antverpy a Brusel. Najvýznamnejším predstaviteľom flámskeho maliarstva 17. stor. bol P. P. Rubens, ktorého dielo, a najmä jeho ikonografia (obrazy s náboženskou a mytologickou tématikou, ako aj portréty), bohatstvo kompozičných vzorcov (napr. alegória a žáner), uvoľnený rukopis, farebnosť i robustnosť tvarov ovplyvnili maliarstvo, architektúru, sochárstvo, úžitkové umenie a výrobu tapisérií. Z flámskych umelcov možno za jeho najvýznamnejších nasledovníkov považovať A. van Dycka, majstra oficiálneho portrétu, a J. Jordaensa, maliara náboženských výjavov, portrétov a scén so syntetickým, niekedy vulgárne realistickým štýlom. Maliarstvo sa postupne rozvrstvovalo a maliari sa začali špecializovať na určité témy. Maľbu historických tém a bitiek, ktorá mala dokumentačný charakter, reprezentujú diela Theodora van Thulden (*1606, †1669), Caspara de Crayer (*1584, †1669), Sebastiana Vrancxa (*1573, †1647), Adama van der Meulen (*1632, †1690) a Johanna Boeckhorsta (*1605, †1668). Najvýznamnejšími portrétistami boli A. van Dyck, Cornelis de Vos (*1584, †1651), Jacob van Oost (*1601, †1671), Justus Sustermans (*1597, †1681) a Erazmus Quellin ml. (*1607, †1678). Populárna bola krajinomaľba, ktorá stratila svoj dekoratívny charakter a stala sa prostriedkom vyjadrenia emócií (Joos de Momper, *1564, †1636; P. Brill; Jacques d’Arthois, *1613, †1686; Cornelis Huysmans, *1648, †1727; Jan Wildens, *1586, †1653), a maľba marín ovplyvnená holandským maliarstvom (Andries van Eertvelt, *1590, †1652). Najvýznamnejšími predstaviteľmi žánrového maliarstva boli A. Brouwer a D. Teniers ml. Žánrové maliarstvo sa delilo na sedliacky a spoločenský žáner. Maľba zátiší má vo flámskom výtvarnom umení veľmi dlhú tradíciu, samostatným maliarskym druhom sa však stala až v 17. stor. Maliari zátiší sa špecializovali na maľbu poľovníckych trofejí a na výjavy z poľovačiek, ako aj na maľbu zvierat, ovocia i prestretých stolov s jedlom. Jej predstaviteľmi boli F. Snyders, J. Fyt a Pieter Boel (*1622, †1674). Osobitý typ zátišia predstavovala botanicky presná maľba kvetov (J. Brueghel st., J. Brueghel ml., R. Savery). Záujem o štúdium perspektívy sa prejavil v maľbe architektúry (Hendrick van Steenwijck st., *1550, †1603; Pieter Neefs st., *okolo 1578, †okolo 1661). Hlavnými centrami sochárstva boli Antverpy a Brusel; sochári sa sústreďovali na bohatú výzdobu interiérov kostolov a náhrobkov v dekoratívnom štýle. Najvýznamnejším predstaviteľom flámskeho sochárstva bol F. Duquesnoy, ktorý pôsobil v Ríme, a ďalší príslušníci jeho rodiny (otec Hieronymus Duquesnoy st., *1570, †1641, a brat Hieronymus Duquesnoy ml., *1602, †1654) činní v Bruseli. Významnými sochármi boli A. Quellin a Artus Quellin ml. (*1625, †1700), Pieter Verbrugghen st. (*1615, †1686) a jeho syn Hendrik Frans Verbrugghen (*1655, †1724), autor kazateľnice v Kostole sv. Michaela a Guduly v Bruseli (1695 – 1699), ako aj sochár a architekt Lucas Faydherbe (*1617, †1697), autor slonovinových miniatúr. V 17. stor. prekvitala výroba tapisérií s mytologickými a náboženskými témami, ktoré sa vyvážali do celej Európy. Najznámejšie dielne sa nachádzali v Bruseli. Pracovali podľa kartónov a predlôh maliarov (P. P. Rubens, J. Jordaens, D. Teniers); ornamentom preplnené bordúry sa postupne odľahčovali a prevládli celoplošné figurálne výjavy s mytologickou tématikou.