Ferdinandy, Alina

Text hesla

Ferdinandy, Alina, 11. 8. 1926 Košice – 17. 9. 1974 Bratislava — slovenská sochárka, šperkárka a kritička výtvarného umenia. Vyrastala v Košiciach a v Bardejove, v prostredí s dôrazom na pozdvihnutie kultúry a slovenského národného povedomia. Po presťahovaní sa do Bratislavy študovala zároveň na Prírodovedeckej a Pedagogickej fakulte Slovenskej univerzity (dnes UK, absolvovala 1949) a na oddelení kreslenia a maľovania SVŠT (dnes STU, absolvovala 1949) u J. Mudrocha a J. Kostku. Následne študovala monumentálne sochárstvo na VŠVU (1949 – 53) u F. Štefunka, pričom patrila k prvým absolventom vôbec (v tom období navyše bolo priekopnícke, že išlo o ženu). Zároveň navštevovala prednášky a semináre z dejín umenia na Filozofickej fakulte UK. Pôsobila v Československom rozhlase, na Povereníctve kultúry, prednášala na Strednej škole umeleckého priemyslu (dnes Škola umeleckého priemyslu Jozefa Vydru) a Fakulte architektúry SVŠT. Pracovala vo vydavateľstve Tvar a od roku 1959 pôsobila ako samostatná výtvarníčka v Bratislave. V 2. polovici 40. a v 50. rokoch 20. stor. uverejňovala v dennej tlači i odborných periodikách glosy a recenzie o súdobom výtvarnom umení a umelcoch (sporadicky aj preklady), monograficky spracovala tvorbu G. Angyala (Tvar, 1950).

Od 50. rokov 20. stor. sa orientovala na realistickú sochársku tvorbu. Vytvorila viaceré portréty osobností národnej minulosti i najnovšej histórie Slovenska (I. Ruttkay, 1952 – 56; R. Jašík, 1960; O. Borodáčová, 1962; V. Clemetis, 1965 a i.), figurálne kompozície (Spievanky, 1957) a zväčša nízke reliéfy (Zlievači, 1955). Vzhľadom na zdravotné problémy, ktoré sa u nej prejavovali od konca 40. rokov 20 stor., bola jej sochárska tvorba limitovaná. Od 60. rokov 20. stor. sa preto sústredila na komorné sochárstvo v kove, na tvorbu autorských šperkov, medailí a plakiet. Vo svojich najlepších dielach prehlbovala nefiguratívny prejav založený na miniatúrnom expresívnom štruktúrovaní povrchov. Používala tradičné zlatnícke techniky, napr. ryla formy zo sépiovej kosti a odlievala z nich do cínu (sépiová forma Zrodenie šperku, 60. roky 20. stor.). Reliéfne kompozície väčšieho formátu vytvárala spájaním viacerých častí do väčších celkov. Týmto spôsobom výnimočne vytvárala aj rozmernejšie diela v exteriéroch i interiéroch verejných stavieb, napr. Náhrobok I. Krasku v Lukovištiach (1965 – 66), Vstupná brána kaštieľa v Bratislave – Rusovciach (1967 – 68) či Reliéfna stena pre Výskumný ústav bioniky v Bratislave na Kramároch (1970 – 71). Jej najhodnotnejšie komorné diela sa vyznačujú monumentálnym pôsobením (vnútornou monumentalitou).

Spolu s A. Cepkom a E. Masarovičovou patrí k zakladateľom modernej šperkovej tvorby v slovenskom umení. Jedinečné sú jej šperky z cínu, zo striebra a z polodrahokamov, v ktorých od abstraktného a symbolického vyjadrenia dospela až k expresívnemu výrazu (Náhrdelník pre dievča roka, 1967; Prsteň, 1965).

Vynikla aj v medailérskej tvorbe. Štylizovala a abstrahovala konkrétne motívy na minimum (Božská komédia III., 1965; II. festival slovenskej rozhlasovej hry v Piešťanoch, 1971), pričom dospela k podobným abstraktným štruktúram ako vo voľnej tvorbe.

Text hesla

Ferdinandy, Alina, 11. 8. 1926 Košice – 17. 9. 1974 Bratislava — slovenská sochárka, šperkárka a kritička výtvarného umenia. Vyrastala v Košiciach a v Bardejove, v prostredí s dôrazom na pozdvihnutie kultúry a slovenského národného povedomia. Po presťahovaní sa do Bratislavy študovala zároveň na Prírodovedeckej a Pedagogickej fakulte Slovenskej univerzity (dnes UK, absolvovala 1949) a na oddelení kreslenia a maľovania SVŠT (dnes STU, absolvovala 1949) u J. Mudrocha a J. Kostku. Následne študovala monumentálne sochárstvo na VŠVU (1949 – 53) u F. Štefunka, pričom patrila k prvým absolventom vôbec (v tom období navyše bolo priekopnícke, že išlo o ženu). Zároveň navštevovala prednášky a semináre z dejín umenia na Filozofickej fakulte UK. Pôsobila v Československom rozhlase, na Povereníctve kultúry, prednášala na Strednej škole umeleckého priemyslu (dnes Škola umeleckého priemyslu Jozefa Vydru) a Fakulte architektúry SVŠT. Pracovala vo vydavateľstve Tvar a od roku 1959 pôsobila ako samostatná výtvarníčka v Bratislave. V 2. polovici 40. a v 50. rokoch 20. stor. uverejňovala v dennej tlači i odborných periodikách glosy a recenzie o súdobom výtvarnom umení a umelcoch (sporadicky aj preklady), monograficky spracovala tvorbu G. Angyala (Tvar, 1950).

Od 50. rokov 20. stor. sa orientovala na realistickú sochársku tvorbu. Vytvorila viaceré portréty osobností národnej minulosti i najnovšej histórie Slovenska (I. Ruttkay, 1952 – 56; R. Jašík, 1960; O. Borodáčová, 1962; V. Clemetis, 1965 a i.), figurálne kompozície (Spievanky, 1957) a zväčša nízke reliéfy (Zlievači, 1955). Vzhľadom na zdravotné problémy, ktoré sa u nej prejavovali od konca 40. rokov 20 stor., bola jej sochárska tvorba limitovaná. Od 60. rokov 20. stor. sa preto sústredila na komorné sochárstvo v kove, na tvorbu autorských šperkov, medailí a plakiet. Vo svojich najlepších dielach prehlbovala nefiguratívny prejav založený na miniatúrnom expresívnom štruktúrovaní povrchov. Používala tradičné zlatnícke techniky, napr. ryla formy zo sépiovej kosti a odlievala z nich do cínu (sépiová forma Zrodenie šperku, 60. roky 20. stor.). Reliéfne kompozície väčšieho formátu vytvárala spájaním viacerých častí do väčších celkov. Týmto spôsobom výnimočne vytvárala aj rozmernejšie diela v exteriéroch i interiéroch verejných stavieb, napr. Náhrobok I. Krasku v Lukovištiach (1965 – 66), Vstupná brána kaštieľa v Bratislave – Rusovciach (1967 – 68) či Reliéfna stena pre Výskumný ústav bioniky v Bratislave na Kramároch (1970 – 71). Jej najhodnotnejšie komorné diela sa vyznačujú monumentálnym pôsobením (vnútornou monumentalitou).

Spolu s A. Cepkom a E. Masarovičovou patrí k zakladateľom modernej šperkovej tvorby v slovenskom umení. Jedinečné sú jej šperky z cínu, zo striebra a z polodrahokamov, v ktorých od abstraktného a symbolického vyjadrenia dospela až k expresívnemu výrazu (Náhrdelník pre dievča roka, 1967; Prsteň, 1965).

Vynikla aj v medailérskej tvorbe. Štylizovala a abstrahovala konkrétne motívy na minimum (Božská komédia III., 1965; II. festival slovenskej rozhlasovej hry v Piešťanoch, 1971), pričom dospela k podobným abstraktným štruktúram ako vo voľnej tvorbe.

Zverejnené v júli 2005. Aktualizované 16. februára 2021.

citácia

Ferdinandy, Alina [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-06-20]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/ferdinandy-alina