fašizmus

Text hesla

fašizmus — politická ideológia, ktorej základom je revolučný nacionalizmus a ktorá sa vyznačuje predstavami o prichádzajúcej kríze a rozklade národa, o dekadencii a národnom potupení. Snaží sa pritom (spravidla násilím) o dosiahnutie utopického národného znovuzrodenia prostredníctvom očisty národa od nepriateľov, údajne zodpovedných za úpadok, a o následné vytvorenie nového politického, hospodárskeho, kultúrneho a spoločenského poriadku a nového človeka.

Stúpenci fašizmu sú presvedčení, že žijú v úpadkovom období, v degenerovanej spoločnosti rútiacej sa do záhuby. Tento vnímaný úpadok (a s ním spojená dekadencia, korupcia, rodinkárstvo, ekonomická kríza a pod.) už podľa nich dosiahol vrchol a národ (resp. civilizácia) je na pokraji kolapsu. Svoju „životnú úlohu,“ „miesto v dejinách“ či „poslanie“ vidia v dejinotvornom boji za zvrátenie tohto úpadku, za „znovuzrodenie“ konkrétneho národa, príp. etnika. To sa spravidla deje násilím, najčastejšie fyzickým, ktoré je ospravedlňované nutnosťou odstrániť dehumanizovaného nepriateľa. Fašizmus je revolučná forma nacionalizmu, ktorá si dáva za cieľ zmobilizovať všetky „zdravé“ zložky spoločnosti snažiace sa postaviť na odpor domnelej dekadencii a dosiahnuť tak regeneráciu politickej, spoločenskej i etickej kultúry.

V teoretickej rovine sa fašistickým ideológom nepodarilo vypracovať komplexnú a koherentnú víziu budúceho fašistického štátu a zvyčajne sa uspokojili s vágnymi predstavami nového impéria riadeného stranou a neomylným vodcom. V ekonomickej oblasti sa fašistickí ideológovia neúspešne pokúšali teoreticky rozpracovať koncept „tretej cesty“ medzi socializmom a kapitalizmom. V praxi potom fašistické režimy skĺzli k rôznym hybridným modelom, príp. k štátom riadenému kapitalizmu a pragmatickému riadeniu hospodárstva. Žiadna špecificky fašistická forma organizácie hospodárstva neexistuje a viacerí odborníci tvrdia, že rozhodnutia fašistických vodcov v ekonomickej oblasti nemali ani žiadny logický hospodársky rámec.

Definícia pojmu fašizmus

Snaha o definovanie termínu „fašizmus“ spôsobuje dodnes mnoho kontroverzií a zmätkov a bola jednou z najdiskutovanejších tém v historiografii 20. stor. V snahe o definíciu pojmu fašizmus totiž možno uplatniť široké pole rôznych prístupov, interpretácií a konceptualizácií, ktoré sa často navzájom vylučujú. Navyše každá variácia fašizmu má svoju vlastnú, špecifickú národnú podobu. Nejednoznačnosť konceptu fašizmu zároveň vychádza z faktu, že fašizmus nikdy nemal vypracovanú komplexnú ideológiu či sofistikovaný korpus ideí a nemal ani „vzorový režim“. Pokusy o definíciu fašizmu navyše problematizuje rozdiel medzi fašizmom ako hnutím a fašizmom ako režimom. Fašistické hnutia, ich rétorika a ciele, sa v mnohom výrazne odlišujú od toho, čo fašizmus hlása po získaní moci vo forme režimu. Fašizmus vo forme hnutia je v zásade omnoho radikálnejší a revolučnejší než fašistický režim. Toto napätie medzi ideálmi hnutia a realitou vládnutia nedokázali fašistické režimy riešiť inak než represiou, násilím, propagandou, mohutnými pokusmi o sociálne inžinierstvo a vojnou.

Historiografia poskytuje nepreberné množstvo rôznych definícií. Jednou z najvýznamnejších definícií, ktoré ovplyvnili a dodnes ovplyvňujú nie zanedbateľný počet bádateľov, je marxistická definícia fašizmu. Tá bola prijatá na zjazde Kominterny (→ Komunistická internacionála) v roku 1935. Členovia komisie na čele s Georgiom Dimitrovom sa vtedy zhodli, že fašizmus je „teroristická diktatúra najreakčnejších, najšovinistickejších a najimperialistickejších elementov finančného kapitálu, a to v ich najvypuklejšej podobe“. S vlastnou definíciou, stále voľne sledujúcou Dimitrovovu líniu, prišli i ďalší marxistickí intelektuáli a historici ako Walter Benjamin, Lev Trocký, György Lukács alebo neskôr Nicos Poulantzas, György Vajda, David Renton či David Woodley.

Okrem marxistickej teórie vznikol ešte pred druhou svetovou vojnou aj ďalší významný prúd, ktorý ovplyvnil bádateľov na dlhé desaťročia: teória totalitarizmu. Ústrednou myšlienkou tejto teórie je, že fašizmus a nacizmus nevytvárali samostatnú politologickú kategóriu, ale sú len jednou z manifestácií širšieho fenoménu totalitarizmu. Podstata totalitarizmu spočívala v kvalitatívne novej snahe o ovládnutie všetkých sfér života jednotlivca. Najprecíznejšie tento prístup opísali Carl J. Friedrich a Zbigniew Brzezinski, neskôr na ich prácu rozsiahlo nadviazala Hannah Arendtová. V 60. rokoch 20. stor. bol však tento prístup spochybnený ako spolitizovaný. Teória totalitarizmu navyše nedokázala vysvetliť dynamiku režimov a príliš sa sústreďovala na represívny aparát štátov.

V 60. rokoch vznikla širšia debata o fašizme, čo potvrdili priekopnícke práce Ernsta Nolteho (ovplyvnili mienku najmä v Európe) a Eugena Webera (presadili sa predovšetkým v USA). Konštituovalo sa niekoľko prúdov a viacerí autori postulovali svoje vlastné interpretácie. Medzi najvplyvnejšie patria práce Seymoura Martina Lipsteta, A. Jamesa Gregora, Georgea Mosseho, neskôr Renza De Feliceho, Waltera Laquera, Juana Linza, Wolfganga Wippermanna, Gilberta Allardyceho či Karla D. Brachera. Medzi priekopníkov teoretického výskumu komparatívneho fašizmu patrí aj Stanley G. Payne, Zeev Sternhell, Emilio Gentile, Michael Mann, David D. Roberts, Sven Reichardt, Geoff Eley, Roger Eatwell, Aristotle Kallis či Constantin Iordachi.

V 90. rokoch 20. stor. sa v sociálnych a humanitných vedách presadila tendencia označovať za fašistické tie ideológie, ktoré spájajú revolučnú, aktivistickú politiku s mýtom záchrany a obnovy rasy či národa. I keď na definícii fašizmu neexistuje jednoznačná a univerzálna zhoda, istý konsenzus medzi historikmi existuje. Najvýraznejší vplyv na vývoj štúdia fašizmu a následné vytvorenie konsenzu mala práca britského politológa a historika Rogera Griffina. Fašizmus definoval ako druh modernej politiky, ktorej ašpiráciou je vytvorenie totálnej revolúcie v politickej a spoločenskej kultúre určitého národného alebo etnického spoločenstva. Zatiaľ čo je fašizmus v špecifickej ideológii rôznych svojich podôb extrémne heterogénny, v spoločenskej podpore, vo forme organizácie, ktorú prijíma ako antisystémové hnutie, ako aj v type politického systému či režimu svoju vnútornú kohéziu i citovú hnaciu silu čerpá zo svojho mýtického jadra, podľa ktorého vnímané obdobie dekadencie a degenerácie skôr či neskôr pominie a uvoľní tak priestor na obdobie znovuzrodenia a regenerácie v novom svetovom, post-liberálnom poriadku.

V podobnom duchu definuje fašizmus i ďalší vplyvný historik Stanley Payne, ktorý tvrdí, že fašizmus je forma revolučného ultranacionalizmu, ktorá sa usiluje o národné znovuzrodenie, vyrastá z princípov vitalistickej filozofie, extrémneho elitizmu, masovej mobilizácie a Führerprincípu a ktorá pozitívne hodnotí násilie ako cieľ a zároveň ako prostriedok a má tendencie vyzdvihovať vojnu a/alebo vojenské cnosti.

Robert O. Paxton sa vo svojich prácach od Griffinovej definície síce dištancoval, ale napriek tomu ho výrazne ovplyvnila. Paxton definuje fašizmus ako spôsob politického konania vyznačujúceho sa na jednej strane obsesívnymi predstavami o rozklade spoločenstva a národnej potupe a na strane druhej kompenzačnými kultmi zjednotenia, sily i čistoty, v ktorých politická strana opúšťa demokratické slobody a s použitím „spásonosného násilia“, bez akýchkoľvek etnických alebo zákonných obmedzení, sa usiluje o vnútornú očistu a vonkajšiu expanziu.

Etymológia slova

Slovo fašizmus má pôvod v talianskom slove fascio, resp. v latinskom fasces, ktoré sa prekladá ako zväzok. Fasces boli pôvodne zväzky prútov obtočené červeným remeňom, obopínajúce sekeru, ktoré v období starovekého Ríma symbolizovali rímsku moc a rímske právo – rímskeho úradníka (magistratus) oprávňovali uložiť telesný trest (reprezentovaný prútmi), príp. trest smrti (reprezentovaný sekerou). Ich používanie pritom podliehalo pomerne prísnemu protokolu – pred vyšším úradníkom ich niesli vždy tzv. apparitores, teda nižší úradníci, nazývaní liktori (preto sa zväzkom niekedy hovorilo i fasces lictoriae), spravidla prepustení otroci, ktorí slúžili rímskemu štátu.

Fasces pôvodne pochádzajú pravdepodobne z čias Etruskov (približne 8. stor. pred n. l.), u ktorých boli jedným zo symbolov kráľovskej moci. V 19. storočí tento symbol začalo používať viacero talianskych skupín (o. i. revoluční demokrati na Sicílii v 70. rokoch, v rokoch 1889 – 1894 Liga sicílskych pracujúcich) pod názvom fascio ako znázornenie sily v jednote. Neskôr sa výrazom fasci označovali revolučné politické zoskupenia po celom Taliansku, z ktorých jedno viedol sám Mussolini.

Fasces nakoniec prevzalo i mnoho ďalších fašistických hnutí, napr. Britská únia fašistov alebo československá Národní obec fašistická. Všeobecne predstavujú jeden z najpoužívanejších symbolov západnej civilizácie: francúzski architekti hojne používali faisceaux romains ako dekoratívny prvok, dva veľké symboly fasces na oboch stranách americkej vlajky sa nachádzajú v Snemovni reprezentantov Spojených štátov, sú i na žezle pražskej Právnickej fakulty Karlovej univerzity a pod. Vzhľadom na svoje početné zastúpenie v jednotlivých spoločnostiach sa vyhli stigmatizovaniu spojenému s väčšinou fašistickej symboliky a v prenesenom význame sa používajú dodnes.

Charakteristické znaky

Typickými znakmi fašizmu sú autoritárstvo, radikálny nacionalizmus, militarizmus, snaha o dosiahnutie totalitnej vlády, sociálny darvinizmus, rasizmus, xenofóbia, populizmus a kult mladosti a sily. Fašizmus odmieta liberálne hodnoty, individualizmus, materializmus i marxizmus. V hospodárskej oblasti sa zvyčajne snaží o dosiahnutie regulovanej a integrovanej národnej ekonomickej štruktúry nazývanej korporatívny, stavovský, národno-socialistický či národno-syndikalistický štát. Jeho cieľom je aj expanzia a vytvorenie impéria, príp. radikálna zmena v postavení národa voči ostatným národom.

V praxi fašizmus pôsobí na ľudské emócie, dáva dôraz na politický štýl, estetiku, symboliku a mysticizmus, čo viedlo niektorých bádateľov k označeniu fašizmu za politické náboženstvo (Emilio Gentile, Roger Griffin) či náhradné náboženstvo (Tomáš Zálešák). Fašizmus ako revolučné hnutie sa usiluje o likvidáciu doterajšieho systému a o vytvorenie systému založeného na fašistických princípoch, a to spravidla prostriedkami masovej mobilizácie spoločnosti pod vládou jednej, hierarchicky organizovanej totalitnej štátostrany na čele s vodcom a nastolením režimu bez demokratickej plurality.

Pre fašistické hnutia sú príznačné aj masové stranícke organizácie a dôraz na prehnanú maskulinitu a mužskú dominanciu.

Ideové zdroje

Konkrétne národné podoby fašizmu čerpajú svoju inšpiráciu najmä z národných dejín a z vlastného kultúrneho prostredia, sú však zároveň aj súčasťou väčších, celoeurópskych intelektuálnych a kultúrnych trendov. Hoci sa fašizmus vo forme politického hnutia objavil až po roku 1918, jeho ideové korene siahajú hlboko do 19. storočia. Pre vznik fašizmu sa stali kľúčovými – bez toho, aby o tom vôbec vedeli – dve osobnosti 19. storočia, Charles Darwin a Friedrich Nietzsche. Darwin sám tvrdil, že jeho teória sa nedá aplikovať na akúkoľvek konkrétnu teóriu spoločenského zriadenia alebo poriadku, napriek tomu však mnohí jeho myšlienky evolúcie a „prežitia najzdatnejšieho“ začali aplikovať na spoločnosti a národy súperiace o prežitie v nehostinnom svete a prišli s konceptom „sociálneho darvinizmu“. Zo „sociálneho darvinizmu“ (a Schopenhauerovej metafyziky vôle) vychádzal aj Friedrich Nietzsche. Vo svojej filozofii postupne smeroval k vytvoreniu koncepcie nadčloveka (Übermensch), ktorého úlohou má byť zničenie všetkého klamárskeho, chorobného, životu nepriateľského. Najvyššou hodnotou pre Nietzscheho je život, ktorý sa realizuje od vôle k životu až po vôľu k moci. Mnohé z Darwinových a Nietzscheho myšlienok prevzali fašistickí ideológovia v značne zjednodušenej a zvulgarizovanej podobe.

Medzi ďalších intelektuálov, spisovateľov, filozofov, historikov či politických teoretikov 19. stor., ktorí mali významný vplyv na formovanie fašistickej ideológie (vo väčšine prípadov bez toho, aby to bolo ich zámerom) patril aj Maurice Barrès, Charles Maurras, Hippolyte Taine, Heinrich von Treitschke, Henri Bergson, Enrico Corradini, Filippo Tommaso Marinetti, Theodor Fritsch, Paul Anton de Lagarde, Julius Langbehn, Jörg Lanz von Liebenfels, Joseph de Maistre, Richard Wagner, Édouard Drumont alebo Georges Sorel, taktiež teoretici rasizmu ako Joseph-Arthur de Gobineau, Houston Steward Chamberlain, Friedrich Blumenbach, Georges Vacher de Lapouge, Ernst Haeckel, Jules Soury, Francis Galton, Alfred Ploetz, Wilhelm Schallmayer či Fritz Lenz. Vznikajúcu fašistickú ideológiu ovplyvnili i práce sociológov a psychológov ako Gustave Le Bon, Ferdinand Tönnies, Émile Durkheim, Georg Simmel, Vilfredo Pareto, George Bernard Shaw, Georg von Schönerer či Karl Lueger. V ekonomickej oblasti mali významný vplyv na formovanie konceptu fašistického korporativizmu pápežské encykliky Rerum novarum Leva XIII. (1891) a Quadragesimo anno Pia XI. (1931), ale aj práce ekonómov a filozofov ako Adam Heinrich Müller, Othmar Spann, Arthur Joseph Penty, Alfred Richard Orage, Georges Douglas Howard Cole, Frédéric Le Play, René de La Tour du Pin, Albert de Mun, Karl von Vogelsang, Talian Giuseppe Toniolo či Alcaste De Ambris a ďalší.

Mnohých fašistov zároveň ovplyvnilo dielo Oswalda Spenglera Zánik západu, podľa ktorého bola Európa a západná civilizácia ako celok na ceste k sebazničeniu v dôsledku nekontrolovaného rozvoja nových technológií. Riešenia pre túto krízu podľa Spenglera neexistovali a úpadok bolo možné nanajvýš spomaliť. Pre fašistov boli dôležité aj Spenglerova obhajoba imperializmu, jeho očakávanie vodcu („kult Cézarov“), identifikované ako sprievodné javy úpadku kultúr. Na rozdiel od Spenglera však fašisti tvrdili, že sú vyvolenou elitou, ktorá úpadok Západu dokáže zastaviť.

Ideovo je fašizmus voľnou syntézou mnohých smerov, myšlienok, ideológií, ideí, koncepcií a pseudovedeckých teórií. Rôzne myšlienky a idey však fašistickí ideológovia preberali ľubovoľne a účelovo selektívne, sú často reinterpretované až dezinterpretované.

Historické príklady

Fašizmus sa ako politické hnutie prvýkrát presadil v medzivojnovom Taliansku vedenom Benitom Mussolinim. Neskôr sa rozvinul do svojej najradikálnejšej podoby v Nemecku pod vedením Adolfa Hitlera, kde bol označovaný za národný socializmus (nacizmus). Taliansky fašizmus a nemecký národný socializmus sú jediné dva historické príklady fašistických hnutí, ktoré sa k moci dostali demokratickou cestou.

V Taliansku založil v marci 1919 Mussolini hnutie Fasci italiani di combattimento, ktoré sa neskôr transformovalo na Národnú fašistickú stranu (Partito Nazionale Fascista, PNF). Tá sa v dôsledku hlbokej politickej krízy dostala v roku 1922 k moci a postupne vybudovala prvú fašistickú diktatúru na svete. Taliansky fašizmus má svoje korene v talianskom nacionalizme. Fašisti v Taliansku sa považovali za dedičov odkazu starovekého Ríma a ich cieľom bolo získanie životného priestoru (spazio vitale), vytvorenie nového impéria, ktoré sa malo rozprestierať najmä v priestore okolo Stredozemného mora. Mussolini viedol PNF do roku 1943, keď bol Veľkou fašistickou radou odvolaný. Okrem Mussoliniho medzi hlavných ideológov talianskeho fašizmu patrí Giovani Gentile a Alfredo Rocco (→ taliansky fašizmus).

Vodca nacistov Adolf Hitler sa prvýkrát pokúsil získať moc neúspešným pučom v Mníchove v roku 1923, po ktorom sa na istý čas dostal do väzenia. Po hospodárskej kríze na začiatku 30. rokov a následnej destabilizácii Weimarskej republiky sa v januári 1933 dostal Hitler k moci a rýchlo vybudoval diktátorský režim, omnoho radikálnejší než Mussoliniho režim v Taliansku. Nacizmus je forma fašizmu, ktorej významnou súčasťou je aj vyhrotený antisemitizmus, rasizmus, eugenika, pseudovedecké teórie o rasovej hierarchii a pokroku prostredníctvom konfliktu medzi rasami, pričom vyspelejšia rasa má zlikvidovať nižšie rasy. Jeho korene sú v nemeckom nacionalizme, pangermanizme a etnonacionalizme rôznych völkisch hnutí. Nemcov nacisti identifikovali ako árijcov alebo nordickú panskú rasu. Snažili sa o zlikvidovanie sociálnych rozdielov a vytvorenie homogénnej ľudovej komunity založenej na rasovej čistote (Volksgemeinschaft), ako aj o dobytie životného priestoru (Lebensraum) v strednej a vo východnej Európe pre túto národnú pospolitosť. Praktickými dôsledkami nacistickej ideológie sa stal holokaust, rasovo motivované vraždenie. Nacistická vláda skončila v Nemecku až vojenskou porážkou režimu v roku 1945. Medzi kľúčových ideológov nacizmu patril Alfred Rosenberg, Carl Schmitt, Walther Darré a ďalší, čiastočne i Adolf Hitler a Heinrich Himmler (→ nemecký fašizmus).

Okrem krátkodobo existujúcich bábkových a s nacistami kolaborujúcich režimov, ako bolo ustašovské Chorvátsko (1941 – 1945), Quislingova vláda (Nasjonale regjering) v Nórsku (1942 – 1945) a vláda národnej jednoty (Szálasiho vláda) v Maďarsku (1944 – 1945), žiadne ďalšie fašistické režimy nevznikli. Vo viacerých krajinách však existovali nacionalistické diktatúry alebo autoritatívne režimy s výrazne fašistickými rysmi alebo podporované fašistami. Do tejto kategórie patrila napríklad ľudácka Slovenská republika (1939 – 1945), frankistické Španielsko (1939 – 1975), Salazarovo „Estado Nuovo“ v Portugalsku (1933 – 1974), Dollfussovo a Schuschniggovo Rakúsko (1933 – 1938), Metaxasovo Grécko (1936 – 1941) či imperiálne Japonsko v medzivojnovom období a počas 2. svetovej vojny. V ďalších krajinách existovali menšie fašistické hnutia, ktoré sa však nedostali k moci. Medzi ne patrí napr. Britská únia fašistov v Spojenom kráľovstve, Národní obec fašistická a slovenská Rodobrana v Československu, Železná garda v Rumunsku, Strieborná légia Ameriky (známa aj ako Strieborné košele) v USA či brazílske hnutie integralismo.

Hoci boli všetky fašistické režimy počas 2. svetovej vojny vojensky porazené, fašizmus a fašistická ideológia ani po roku 1945 celkom nezmizli (→ neofašizmus).

Text hesla

fašizmus — politická ideológia, ktorej základom je revolučný nacionalizmus a ktorá sa vyznačuje predstavami o prichádzajúcej kríze a rozklade národa, o dekadencii a národnom potupení. Snaží sa pritom (spravidla násilím) o dosiahnutie utopického národného znovuzrodenia prostredníctvom očisty národa od nepriateľov, údajne zodpovedných za úpadok, a o následné vytvorenie nového politického, hospodárskeho, kultúrneho a spoločenského poriadku a nového človeka.

Stúpenci fašizmu sú presvedčení, že žijú v úpadkovom období, v degenerovanej spoločnosti rútiacej sa do záhuby. Tento vnímaný úpadok (a s ním spojená dekadencia, korupcia, rodinkárstvo, ekonomická kríza a pod.) už podľa nich dosiahol vrchol a národ (resp. civilizácia) je na pokraji kolapsu. Svoju „životnú úlohu,“ „miesto v dejinách“ či „poslanie“ vidia v dejinotvornom boji za zvrátenie tohto úpadku, za „znovuzrodenie“ konkrétneho národa, príp. etnika. To sa spravidla deje násilím, najčastejšie fyzickým, ktoré je ospravedlňované nutnosťou odstrániť dehumanizovaného nepriateľa. Fašizmus je revolučná forma nacionalizmu, ktorá si dáva za cieľ zmobilizovať všetky „zdravé“ zložky spoločnosti snažiace sa postaviť na odpor domnelej dekadencii a dosiahnuť tak regeneráciu politickej, spoločenskej i etickej kultúry.

V teoretickej rovine sa fašistickým ideológom nepodarilo vypracovať komplexnú a koherentnú víziu budúceho fašistického štátu a zvyčajne sa uspokojili s vágnymi predstavami nového impéria riadeného stranou a neomylným vodcom. V ekonomickej oblasti sa fašistickí ideológovia neúspešne pokúšali teoreticky rozpracovať koncept „tretej cesty“ medzi socializmom a kapitalizmom. V praxi potom fašistické režimy skĺzli k rôznym hybridným modelom, príp. k štátom riadenému kapitalizmu a pragmatickému riadeniu hospodárstva. Žiadna špecificky fašistická forma organizácie hospodárstva neexistuje a viacerí odborníci tvrdia, že rozhodnutia fašistických vodcov v ekonomickej oblasti nemali ani žiadny logický hospodársky rámec.

Definícia pojmu fašizmus

Snaha o definovanie termínu „fašizmus“ spôsobuje dodnes mnoho kontroverzií a zmätkov a bola jednou z najdiskutovanejších tém v historiografii 20. stor. V snahe o definíciu pojmu fašizmus totiž možno uplatniť široké pole rôznych prístupov, interpretácií a konceptualizácií, ktoré sa často navzájom vylučujú. Navyše každá variácia fašizmu má svoju vlastnú, špecifickú národnú podobu. Nejednoznačnosť konceptu fašizmu zároveň vychádza z faktu, že fašizmus nikdy nemal vypracovanú komplexnú ideológiu či sofistikovaný korpus ideí a nemal ani „vzorový režim“. Pokusy o definíciu fašizmu navyše problematizuje rozdiel medzi fašizmom ako hnutím a fašizmom ako režimom. Fašistické hnutia, ich rétorika a ciele, sa v mnohom výrazne odlišujú od toho, čo fašizmus hlása po získaní moci vo forme režimu. Fašizmus vo forme hnutia je v zásade omnoho radikálnejší a revolučnejší než fašistický režim. Toto napätie medzi ideálmi hnutia a realitou vládnutia nedokázali fašistické režimy riešiť inak než represiou, násilím, propagandou, mohutnými pokusmi o sociálne inžinierstvo a vojnou.

Historiografia poskytuje nepreberné množstvo rôznych definícií. Jednou z najvýznamnejších definícií, ktoré ovplyvnili a dodnes ovplyvňujú nie zanedbateľný počet bádateľov, je marxistická definícia fašizmu. Tá bola prijatá na zjazde Kominterny (→ Komunistická internacionála) v roku 1935. Členovia komisie na čele s Georgiom Dimitrovom sa vtedy zhodli, že fašizmus je „teroristická diktatúra najreakčnejších, najšovinistickejších a najimperialistickejších elementov finančného kapitálu, a to v ich najvypuklejšej podobe“. S vlastnou definíciou, stále voľne sledujúcou Dimitrovovu líniu, prišli i ďalší marxistickí intelektuáli a historici ako Walter Benjamin, Lev Trocký, György Lukács alebo neskôr Nicos Poulantzas, György Vajda, David Renton či David Woodley.

Okrem marxistickej teórie vznikol ešte pred druhou svetovou vojnou aj ďalší významný prúd, ktorý ovplyvnil bádateľov na dlhé desaťročia: teória totalitarizmu. Ústrednou myšlienkou tejto teórie je, že fašizmus a nacizmus nevytvárali samostatnú politologickú kategóriu, ale sú len jednou z manifestácií širšieho fenoménu totalitarizmu. Podstata totalitarizmu spočívala v kvalitatívne novej snahe o ovládnutie všetkých sfér života jednotlivca. Najprecíznejšie tento prístup opísali Carl J. Friedrich a Zbigniew Brzezinski, neskôr na ich prácu rozsiahlo nadviazala Hannah Arendtová. V 60. rokoch 20. stor. bol však tento prístup spochybnený ako spolitizovaný. Teória totalitarizmu navyše nedokázala vysvetliť dynamiku režimov a príliš sa sústreďovala na represívny aparát štátov.

V 60. rokoch vznikla širšia debata o fašizme, čo potvrdili priekopnícke práce Ernsta Nolteho (ovplyvnili mienku najmä v Európe) a Eugena Webera (presadili sa predovšetkým v USA). Konštituovalo sa niekoľko prúdov a viacerí autori postulovali svoje vlastné interpretácie. Medzi najvplyvnejšie patria práce Seymoura Martina Lipsteta, A. Jamesa Gregora, Georgea Mosseho, neskôr Renza De Feliceho, Waltera Laquera, Juana Linza, Wolfganga Wippermanna, Gilberta Allardyceho či Karla D. Brachera. Medzi priekopníkov teoretického výskumu komparatívneho fašizmu patrí aj Stanley G. Payne, Zeev Sternhell, Emilio Gentile, Michael Mann, David D. Roberts, Sven Reichardt, Geoff Eley, Roger Eatwell, Aristotle Kallis či Constantin Iordachi.

V 90. rokoch 20. stor. sa v sociálnych a humanitných vedách presadila tendencia označovať za fašistické tie ideológie, ktoré spájajú revolučnú, aktivistickú politiku s mýtom záchrany a obnovy rasy či národa. I keď na definícii fašizmu neexistuje jednoznačná a univerzálna zhoda, istý konsenzus medzi historikmi existuje. Najvýraznejší vplyv na vývoj štúdia fašizmu a následné vytvorenie konsenzu mala práca britského politológa a historika Rogera Griffina. Fašizmus definoval ako druh modernej politiky, ktorej ašpiráciou je vytvorenie totálnej revolúcie v politickej a spoločenskej kultúre určitého národného alebo etnického spoločenstva. Zatiaľ čo je fašizmus v špecifickej ideológii rôznych svojich podôb extrémne heterogénny, v spoločenskej podpore, vo forme organizácie, ktorú prijíma ako antisystémové hnutie, ako aj v type politického systému či režimu svoju vnútornú kohéziu i citovú hnaciu silu čerpá zo svojho mýtického jadra, podľa ktorého vnímané obdobie dekadencie a degenerácie skôr či neskôr pominie a uvoľní tak priestor na obdobie znovuzrodenia a regenerácie v novom svetovom, post-liberálnom poriadku.

V podobnom duchu definuje fašizmus i ďalší vplyvný historik Stanley Payne, ktorý tvrdí, že fašizmus je forma revolučného ultranacionalizmu, ktorá sa usiluje o národné znovuzrodenie, vyrastá z princípov vitalistickej filozofie, extrémneho elitizmu, masovej mobilizácie a Führerprincípu a ktorá pozitívne hodnotí násilie ako cieľ a zároveň ako prostriedok a má tendencie vyzdvihovať vojnu a/alebo vojenské cnosti.

Robert O. Paxton sa vo svojich prácach od Griffinovej definície síce dištancoval, ale napriek tomu ho výrazne ovplyvnila. Paxton definuje fašizmus ako spôsob politického konania vyznačujúceho sa na jednej strane obsesívnymi predstavami o rozklade spoločenstva a národnej potupe a na strane druhej kompenzačnými kultmi zjednotenia, sily i čistoty, v ktorých politická strana opúšťa demokratické slobody a s použitím „spásonosného násilia“, bez akýchkoľvek etnických alebo zákonných obmedzení, sa usiluje o vnútornú očistu a vonkajšiu expanziu.

Etymológia slova

Slovo fašizmus má pôvod v talianskom slove fascio, resp. v latinskom fasces, ktoré sa prekladá ako zväzok. Fasces boli pôvodne zväzky prútov obtočené červeným remeňom, obopínajúce sekeru, ktoré v období starovekého Ríma symbolizovali rímsku moc a rímske právo – rímskeho úradníka (magistratus) oprávňovali uložiť telesný trest (reprezentovaný prútmi), príp. trest smrti (reprezentovaný sekerou). Ich používanie pritom podliehalo pomerne prísnemu protokolu – pred vyšším úradníkom ich niesli vždy tzv. apparitores, teda nižší úradníci, nazývaní liktori (preto sa zväzkom niekedy hovorilo i fasces lictoriae), spravidla prepustení otroci, ktorí slúžili rímskemu štátu.

Fasces pôvodne pochádzajú pravdepodobne z čias Etruskov (približne 8. stor. pred n. l.), u ktorých boli jedným zo symbolov kráľovskej moci. V 19. storočí tento symbol začalo používať viacero talianskych skupín (o. i. revoluční demokrati na Sicílii v 70. rokoch, v rokoch 1889 – 1894 Liga sicílskych pracujúcich) pod názvom fascio ako znázornenie sily v jednote. Neskôr sa výrazom fasci označovali revolučné politické zoskupenia po celom Taliansku, z ktorých jedno viedol sám Mussolini.

Fasces nakoniec prevzalo i mnoho ďalších fašistických hnutí, napr. Britská únia fašistov alebo československá Národní obec fašistická. Všeobecne predstavujú jeden z najpoužívanejších symbolov západnej civilizácie: francúzski architekti hojne používali faisceaux romains ako dekoratívny prvok, dva veľké symboly fasces na oboch stranách americkej vlajky sa nachádzajú v Snemovni reprezentantov Spojených štátov, sú i na žezle pražskej Právnickej fakulty Karlovej univerzity a pod. Vzhľadom na svoje početné zastúpenie v jednotlivých spoločnostiach sa vyhli stigmatizovaniu spojenému s väčšinou fašistickej symboliky a v prenesenom význame sa používajú dodnes.

Charakteristické znaky

Typickými znakmi fašizmu sú autoritárstvo, radikálny nacionalizmus, militarizmus, snaha o dosiahnutie totalitnej vlády, sociálny darvinizmus, rasizmus, xenofóbia, populizmus a kult mladosti a sily. Fašizmus odmieta liberálne hodnoty, individualizmus, materializmus i marxizmus. V hospodárskej oblasti sa zvyčajne snaží o dosiahnutie regulovanej a integrovanej národnej ekonomickej štruktúry nazývanej korporatívny, stavovský, národno-socialistický či národno-syndikalistický štát. Jeho cieľom je aj expanzia a vytvorenie impéria, príp. radikálna zmena v postavení národa voči ostatným národom.

V praxi fašizmus pôsobí na ľudské emócie, dáva dôraz na politický štýl, estetiku, symboliku a mysticizmus, čo viedlo niektorých bádateľov k označeniu fašizmu za politické náboženstvo (Emilio Gentile, Roger Griffin) či náhradné náboženstvo (Tomáš Zálešák). Fašizmus ako revolučné hnutie sa usiluje o likvidáciu doterajšieho systému a o vytvorenie systému založeného na fašistických princípoch, a to spravidla prostriedkami masovej mobilizácie spoločnosti pod vládou jednej, hierarchicky organizovanej totalitnej štátostrany na čele s vodcom a nastolením režimu bez demokratickej plurality.

Pre fašistické hnutia sú príznačné aj masové stranícke organizácie a dôraz na prehnanú maskulinitu a mužskú dominanciu.

Ideové zdroje

Konkrétne národné podoby fašizmu čerpajú svoju inšpiráciu najmä z národných dejín a z vlastného kultúrneho prostredia, sú však zároveň aj súčasťou väčších, celoeurópskych intelektuálnych a kultúrnych trendov. Hoci sa fašizmus vo forme politického hnutia objavil až po roku 1918, jeho ideové korene siahajú hlboko do 19. storočia. Pre vznik fašizmu sa stali kľúčovými – bez toho, aby o tom vôbec vedeli – dve osobnosti 19. storočia, Charles Darwin a Friedrich Nietzsche. Darwin sám tvrdil, že jeho teória sa nedá aplikovať na akúkoľvek konkrétnu teóriu spoločenského zriadenia alebo poriadku, napriek tomu však mnohí jeho myšlienky evolúcie a „prežitia najzdatnejšieho“ začali aplikovať na spoločnosti a národy súperiace o prežitie v nehostinnom svete a prišli s konceptom „sociálneho darvinizmu“. Zo „sociálneho darvinizmu“ (a Schopenhauerovej metafyziky vôle) vychádzal aj Friedrich Nietzsche. Vo svojej filozofii postupne smeroval k vytvoreniu koncepcie nadčloveka (Übermensch), ktorého úlohou má byť zničenie všetkého klamárskeho, chorobného, životu nepriateľského. Najvyššou hodnotou pre Nietzscheho je život, ktorý sa realizuje od vôle k životu až po vôľu k moci. Mnohé z Darwinových a Nietzscheho myšlienok prevzali fašistickí ideológovia v značne zjednodušenej a zvulgarizovanej podobe.

Medzi ďalších intelektuálov, spisovateľov, filozofov, historikov či politických teoretikov 19. stor., ktorí mali významný vplyv na formovanie fašistickej ideológie (vo väčšine prípadov bez toho, aby to bolo ich zámerom) patril aj Maurice Barrès, Charles Maurras, Hippolyte Taine, Heinrich von Treitschke, Henri Bergson, Enrico Corradini, Filippo Tommaso Marinetti, Theodor Fritsch, Paul Anton de Lagarde, Julius Langbehn, Jörg Lanz von Liebenfels, Joseph de Maistre, Richard Wagner, Édouard Drumont alebo Georges Sorel, taktiež teoretici rasizmu ako Joseph-Arthur de Gobineau, Houston Steward Chamberlain, Friedrich Blumenbach, Georges Vacher de Lapouge, Ernst Haeckel, Jules Soury, Francis Galton, Alfred Ploetz, Wilhelm Schallmayer či Fritz Lenz. Vznikajúcu fašistickú ideológiu ovplyvnili i práce sociológov a psychológov ako Gustave Le Bon, Ferdinand Tönnies, Émile Durkheim, Georg Simmel, Vilfredo Pareto, George Bernard Shaw, Georg von Schönerer či Karl Lueger. V ekonomickej oblasti mali významný vplyv na formovanie konceptu fašistického korporativizmu pápežské encykliky Rerum novarum Leva XIII. (1891) a Quadragesimo anno Pia XI. (1931), ale aj práce ekonómov a filozofov ako Adam Heinrich Müller, Othmar Spann, Arthur Joseph Penty, Alfred Richard Orage, Georges Douglas Howard Cole, Frédéric Le Play, René de La Tour du Pin, Albert de Mun, Karl von Vogelsang, Talian Giuseppe Toniolo či Alcaste De Ambris a ďalší.

Mnohých fašistov zároveň ovplyvnilo dielo Oswalda Spenglera Zánik západu, podľa ktorého bola Európa a západná civilizácia ako celok na ceste k sebazničeniu v dôsledku nekontrolovaného rozvoja nových technológií. Riešenia pre túto krízu podľa Spenglera neexistovali a úpadok bolo možné nanajvýš spomaliť. Pre fašistov boli dôležité aj Spenglerova obhajoba imperializmu, jeho očakávanie vodcu („kult Cézarov“), identifikované ako sprievodné javy úpadku kultúr. Na rozdiel od Spenglera však fašisti tvrdili, že sú vyvolenou elitou, ktorá úpadok Západu dokáže zastaviť.

Ideovo je fašizmus voľnou syntézou mnohých smerov, myšlienok, ideológií, ideí, koncepcií a pseudovedeckých teórií. Rôzne myšlienky a idey však fašistickí ideológovia preberali ľubovoľne a účelovo selektívne, sú často reinterpretované až dezinterpretované.

Historické príklady

Fašizmus sa ako politické hnutie prvýkrát presadil v medzivojnovom Taliansku vedenom Benitom Mussolinim. Neskôr sa rozvinul do svojej najradikálnejšej podoby v Nemecku pod vedením Adolfa Hitlera, kde bol označovaný za národný socializmus (nacizmus). Taliansky fašizmus a nemecký národný socializmus sú jediné dva historické príklady fašistických hnutí, ktoré sa k moci dostali demokratickou cestou.

V Taliansku založil v marci 1919 Mussolini hnutie Fasci italiani di combattimento, ktoré sa neskôr transformovalo na Národnú fašistickú stranu (Partito Nazionale Fascista, PNF). Tá sa v dôsledku hlbokej politickej krízy dostala v roku 1922 k moci a postupne vybudovala prvú fašistickú diktatúru na svete. Taliansky fašizmus má svoje korene v talianskom nacionalizme. Fašisti v Taliansku sa považovali za dedičov odkazu starovekého Ríma a ich cieľom bolo získanie životného priestoru (spazio vitale), vytvorenie nového impéria, ktoré sa malo rozprestierať najmä v priestore okolo Stredozemného mora. Mussolini viedol PNF do roku 1943, keď bol Veľkou fašistickou radou odvolaný. Okrem Mussoliniho medzi hlavných ideológov talianskeho fašizmu patrí Giovani Gentile a Alfredo Rocco (→ taliansky fašizmus).

Vodca nacistov Adolf Hitler sa prvýkrát pokúsil získať moc neúspešným pučom v Mníchove v roku 1923, po ktorom sa na istý čas dostal do väzenia. Po hospodárskej kríze na začiatku 30. rokov a následnej destabilizácii Weimarskej republiky sa v januári 1933 dostal Hitler k moci a rýchlo vybudoval diktátorský režim, omnoho radikálnejší než Mussoliniho režim v Taliansku. Nacizmus je forma fašizmu, ktorej významnou súčasťou je aj vyhrotený antisemitizmus, rasizmus, eugenika, pseudovedecké teórie o rasovej hierarchii a pokroku prostredníctvom konfliktu medzi rasami, pričom vyspelejšia rasa má zlikvidovať nižšie rasy. Jeho korene sú v nemeckom nacionalizme, pangermanizme a etnonacionalizme rôznych völkisch hnutí. Nemcov nacisti identifikovali ako árijcov alebo nordickú panskú rasu. Snažili sa o zlikvidovanie sociálnych rozdielov a vytvorenie homogénnej ľudovej komunity založenej na rasovej čistote (Volksgemeinschaft), ako aj o dobytie životného priestoru (Lebensraum) v strednej a vo východnej Európe pre túto národnú pospolitosť. Praktickými dôsledkami nacistickej ideológie sa stal holokaust, rasovo motivované vraždenie. Nacistická vláda skončila v Nemecku až vojenskou porážkou režimu v roku 1945. Medzi kľúčových ideológov nacizmu patril Alfred Rosenberg, Carl Schmitt, Walther Darré a ďalší, čiastočne i Adolf Hitler a Heinrich Himmler (→ nemecký fašizmus).

Okrem krátkodobo existujúcich bábkových a s nacistami kolaborujúcich režimov, ako bolo ustašovské Chorvátsko (1941 – 1945), Quislingova vláda (Nasjonale regjering) v Nórsku (1942 – 1945) a vláda národnej jednoty (Szálasiho vláda) v Maďarsku (1944 – 1945), žiadne ďalšie fašistické režimy nevznikli. Vo viacerých krajinách však existovali nacionalistické diktatúry alebo autoritatívne režimy s výrazne fašistickými rysmi alebo podporované fašistami. Do tejto kategórie patrila napríklad ľudácka Slovenská republika (1939 – 1945), frankistické Španielsko (1939 – 1975), Salazarovo „Estado Nuovo“ v Portugalsku (1933 – 1974), Dollfussovo a Schuschniggovo Rakúsko (1933 – 1938), Metaxasovo Grécko (1936 – 1941) či imperiálne Japonsko v medzivojnovom období a počas 2. svetovej vojny. V ďalších krajinách existovali menšie fašistické hnutia, ktoré sa však nedostali k moci. Medzi ne patrí napr. Britská únia fašistov v Spojenom kráľovstve, Národní obec fašistická a slovenská Rodobrana v Československu, Železná garda v Rumunsku, Strieborná légia Ameriky (známa aj ako Strieborné košele) v USA či brazílske hnutie integralismo.

Hoci boli všetky fašistické režimy počas 2. svetovej vojny vojensky porazené, fašizmus a fašistická ideológia ani po roku 1945 celkom nezmizli (→ neofašizmus).

Zverejnené 5. novembra 2020.

citácia

Drábik, J. Fašizmus [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-09-25]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/fasizmus