didaktická literatúra

Text hesla

didaktická literatúra — druh poučnej a výchovnej literatúry. Jej cieľom je priamo sprostredkovať morálne, náboženské, výchovné, svetonázorové, praktické a iné ponaučenia, čo je nadradené umeleckej funkcii. K základným žánrom didaktickej literatúry patria bájka, parabola, alegória, gnóma, maxima, spor, podobenstvo a i. Na didaktické účely sa využívali básnické, prozaické i dramatické útvary umeleckej literatúry.

Didaktická literatúra je jednou z najstarších pamiatok starovekých kultúr, napr. zbierka bájok indického pôvodu Pančatantra, starožidovská biblická Kniha prísloví, bájky pripisované Ezopovi a i. Jej rozkvet zodpovedal najmä stupňu vývoja starovekých kultúr, keď veda pestovaná spoločne s poéziou nebola ešte schopná oslobodiť sa od jej foriem (synkretizmus), napr. výklad eleatskej filozofie v básňach Xenofana z Kolofónu a Parmenida z Eley, viaceré kozmogónie a teogónie (napr. Hésiodova), náučné básne zahŕňajúce rôzne oblasti mytológie cez prírodné vedy, lekárstvo, gramatiku až po praktické rady o love, včelárstve a pod. Napriek tomu, že postupujúca diferenciácia vedy obmedzila oblasti didaktickej literatúry, tradícia náučných básní pretrvala až do neskorej rímskej doby (Lukrécius: De rerum natura; Vergílius: Georgica, a i.) a nadväzovali na ňu aj ojedinelé pokusy o výklad kresťanského náboženstva básnickou formou (Commodianus, asi 4. stor.). Stredoveká didaktická literatúra sa uplatňovala v alegórii, parabole, bájke, a najmä v žánroch tzv. veršovaného sporu a dramatických moralít. Začínajúc renesanciou a jej antikizujúcimi tendenciami sa obnovila tradícia náučných básní kultivovaných humanistami (M. Opitz), a najmä klasicistami (N. Boileau-Despréaux: L’Art poétique), hojne boli zastúpené bájky (J. de La Fontaine) a maximy i sentencie s vtipnou didaktickosťou (F. La Rochefoucauld). V klasicizme sa pestovali aj výchovné romány (Candide od Voltaira; v slovenskom kontexte má prvky výchovného románu najmä dielo René mláďenca príhodi a skúsenosťi od J. I. Bajzu). S nástupom romantizmu didaktická literatúra postupne zanikala, jej funkciu preberala tzv. tendenčná literatúra vyhýbajúca sa didaktickosti. V kontexte modernej literatúry sa pokúsil využiť tradičnú básnickú didaktickosť v niektorých hrách B. Brecht (tzv. Lehrstücke).

Na Slovensku bola didaktická literatúra reprezentovaná v stredoveku drobnými i rozsiahlejšími literárnymi žánrami prevažne cudzej proveniencie, v 15. stor. latinskými veršovanými kalendármi (cizioján mnícha Elifanta, 1432), lekárskymi radami (Bartolomej z Münsterbergu, 15. stor.), kozmológiami (Alain z Lille), právnymi ustanoveniami a i. V období humanizmu a renesancie sa latinská didaktická literatúra zaoberala ideálom panovníka a štátu (M. Rakovský) a didakticko-pedagogickými otázkami (V. Benedikt z Nedožier), v období baroka latinskými témami z fyziky (Ján Purgina, *1719, †1748) a slovenskými témami z medicíny (Ján Tonsoris, *1721/1724, †1781). V neskoršom období bola didaktická literatúra zriedkavá (Pavel Šramko, *1743, †1831; J. Ribay; Matej Markovič, *1707, †1762; J. Palkovič, B. Tablic, G. Fejérpataky-Belopotocký), v 19. stor. sa dostala na perifériu literatúry.

Text hesla

didaktická literatúra — druh poučnej a výchovnej literatúry. Jej cieľom je priamo sprostredkovať morálne, náboženské, výchovné, svetonázorové, praktické a iné ponaučenia, čo je nadradené umeleckej funkcii. K základným žánrom didaktickej literatúry patria bájka, parabola, alegória, gnóma, maxima, spor, podobenstvo a i. Na didaktické účely sa využívali básnické, prozaické i dramatické útvary umeleckej literatúry.

Didaktická literatúra je jednou z najstarších pamiatok starovekých kultúr, napr. zbierka bájok indického pôvodu Pančatantra, starožidovská biblická Kniha prísloví, bájky pripisované Ezopovi a i. Jej rozkvet zodpovedal najmä stupňu vývoja starovekých kultúr, keď veda pestovaná spoločne s poéziou nebola ešte schopná oslobodiť sa od jej foriem (synkretizmus), napr. výklad eleatskej filozofie v básňach Xenofana z Kolofónu a Parmenida z Eley, viaceré kozmogónie a teogónie (napr. Hésiodova), náučné básne zahŕňajúce rôzne oblasti mytológie cez prírodné vedy, lekárstvo, gramatiku až po praktické rady o love, včelárstve a pod. Napriek tomu, že postupujúca diferenciácia vedy obmedzila oblasti didaktickej literatúry, tradícia náučných básní pretrvala až do neskorej rímskej doby (Lukrécius: De rerum natura; Vergílius: Georgica, a i.) a nadväzovali na ňu aj ojedinelé pokusy o výklad kresťanského náboženstva básnickou formou (Commodianus, asi 4. stor.). Stredoveká didaktická literatúra sa uplatňovala v alegórii, parabole, bájke, a najmä v žánroch tzv. veršovaného sporu a dramatických moralít. Začínajúc renesanciou a jej antikizujúcimi tendenciami sa obnovila tradícia náučných básní kultivovaných humanistami (M. Opitz), a najmä klasicistami (N. Boileau-Despréaux: L’Art poétique), hojne boli zastúpené bájky (J. de La Fontaine) a maximy i sentencie s vtipnou didaktickosťou (F. La Rochefoucauld). V klasicizme sa pestovali aj výchovné romány (Candide od Voltaira; v slovenskom kontexte má prvky výchovného románu najmä dielo René mláďenca príhodi a skúsenosťi od J. I. Bajzu). S nástupom romantizmu didaktická literatúra postupne zanikala, jej funkciu preberala tzv. tendenčná literatúra vyhýbajúca sa didaktickosti. V kontexte modernej literatúry sa pokúsil využiť tradičnú básnickú didaktickosť v niektorých hrách B. Brecht (tzv. Lehrstücke).

Na Slovensku bola didaktická literatúra reprezentovaná v stredoveku drobnými i rozsiahlejšími literárnymi žánrami prevažne cudzej proveniencie, v 15. stor. latinskými veršovanými kalendármi (cizioján mnícha Elifanta, 1432), lekárskymi radami (Bartolomej z Münsterbergu, 15. stor.), kozmológiami (Alain z Lille), právnymi ustanoveniami a i. V období humanizmu a renesancie sa latinská didaktická literatúra zaoberala ideálom panovníka a štátu (M. Rakovský) a didakticko-pedagogickými otázkami (V. Benedikt z Nedožier), v období baroka latinskými témami z fyziky (Ján Purgina, *1719, †1748) a slovenskými témami z medicíny (Ján Tonsoris, *1721/1724, †1781). V neskoršom období bola didaktická literatúra zriedkavá (Pavel Šramko, *1743, †1831; J. Ribay; Matej Markovič, *1707, †1762; J. Palkovič, B. Tablic, G. Fejérpataky-Belopotocký), v 19. stor. sa dostala na perifériu literatúry.

Zverejnené v máji 2003.

citácia

Didaktická literatúra [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-02-28]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/didakticka-literatura