depositum

depositum [-zi-; lat.] — v rímskom súkromnom práve reálny kontrakt (→ contractus), na základe ktorého deponent (ukladateľ) odovzdal depozitárovi (uschovávateľovi) nezastupiteľnú, ale hnuteľnú vec určenú individuálnymi znakmi, aby ju bezodplatne opatroval pre deponenta a po skončení úschovy ju (t. j. tú istú vec) deponentovi vrátil. Depositum vytváralo dvojstranný záväzkový vzťah (→ obligatio) založený na dobromyseľnosti (→ bona fides), v ktorom bol depozitár povinný opatrovať uschovanú vec. Zodpovedal za dolus a culpa lata (→ culpa), a ak uschovanú vec svojvoľne (bez súhlasu deponenta) užíval, aj za krádež úžitku (furtum usus). Deponentovi patrila vo vzťahu k depozitárovi žaloba z úschovy na vrátenie uschovanej veci a na náhradu škody (actio depositi directa), naopak, depozitár mohol proti deponentovi na náhradu nákladov vynaložených na uschovanú vec, príp. na náhradu škody spôsobenej uschovanou vecou využiť kontrárnu žalobu z úschovy (actio depositi contraria). Z hľadiska vecného práva sa depozitár považoval len za detentora uschovanej veci bez práva na ochranu pred tretími, naopak deponent sa považoval naďalej za držiteľa uschovanej veci (→ possessio);

v súčasnom práve úschova.