dalmatínsky pes

dalmatínsky pes, dalmatín, dalmatínec — spoločenské plemeno psa. Má ťažko zistiteľný pôvod, správy o jeho predchodcoch zo všetkých kontinentov si odporujú. Predpokladá sa, že vznikol v Spojenom kráľovstve krížením pointra s niektorými ďalšími plemenami, pravdepodobne však nepochádza z Dalmácie, čo by naznačoval jeho názov. Je to veľmi staré, vývojom ustálené plemeno (nálezy kresieb v hrobke hornoegyptského panovníka Antefa II. z 11. dynastie vládnucej asi 2137 – 1994 pred n. l. v Tárife v západnom Vasete), ktoré sa počas storočí ani v sfarbení, ani v stavbe tela podstatne nezmenilo. Stavba tela svedčí s najväčšou pravdepodobnosťou o jeho príslušnosti ku skupine stavačov. V 17. stor. tvoril dalmatínsky pes pápežský sprievod, v 18. stor. sprevádzal kočiare ťahané koňmi. Nie každý bodkovaný pes je dalmatínsky pes. Štandard dnešného plemena vychádza z typu psa, ktorého prešľachtili anglickí chovatelia koncom 18. a 19. storočia. Zachováva si plemenné znaky. Dalmatínsky pes má konštantné telesné znaky, výkyvy v štandarde sa vyskytujú iba v sfarbení. Základná farba krátkej a lesklej srsti je biela so sýtočiernymi alebo s hnedými bodkami, ktoré nesmú splývať. Musia byť okrúhle a pravidelne rozdelené, ich veľkosť je v priemere 2 – 3 cm, na hlave, chvoste a končatinách musia byť menšie. Z chovu sa vyraďujú jedince s tmavým fľakom v okolí oka (monokel), trojfarebné alebo s modrým okom či s predhryzom. Šteňatá sa rodia čistobiele, tmavé fľaky sa na srsti objavujú neskôr. Dalmatínsky pes je silný a svalnatý, má veľmi symetrickú stavbu tela. Povahou je živý, veľmi priateľský a vôbec nie agresívny, obľubuje najmä spoločnosť detí. Vyhľadávaný je nielen pre svoju krásu a výnimočnosť, ale aj pre inteligenciu a oddanosť pánovi. Využíval sa i na vodenie nevidiacich, ako pomocník požiarnikov alebo v armáde.