črta

črta — prozaický umeleckopublicistický žáner menšieho rozsahu s jednoduchou fabulou a uvoľnenou kompozíciou. Témou črty môže byť skutočný alebo vymyslený príbeh, sujet je spravidla vybudovaný ako reťaz scén, výjavov zo života pozorovaných autorom (rozprávačom). Niekedy prerastá do satiry alebo do karikatúry.

Vznikala koncom 18. a začiatkom 19. stor., keď v súvislosti s rozmachom žurnalistiky nastávalo zbližovanie umeleckej literatúry a publicistiky. Za jej predchodcov sa považujú niektoré diela Louisa-Sébastiena Merciera (*1740, †1814), Restifa de la Bretonne, ale najmä Victora-Josepha Étienna de Jouy (*1764, †1846). Pestovali ju H. de Balzac, A. de Musset, G. Sandová a i. Je typickým žánrom ruskej literatúry a publicistiky, kde ju produkovali predstavitelia naturálnej školy, napr. N. A. Nekrasov. Ovplyvnila však aj začiatočnú tvorbu I. A. Gončarova, I. S. Turgeneva a F. M. Dostojevského, veľký význam zohrala v spojení s národníctvom (G. I. Uspenskij, V. G. Korolenko, M. Gorkij a i.).

V slovenskej literatúre možno za črty považovať viaceré diela J. G. Tajovského (Do konca, Žliebky, Prvé hodinky a i.), Cestopisné črty M. Kukučína, ale aj dielo Prítomnosť a obrazy života tatranského J. M. Hurbana. V 20. stor. sa črta rozvíjala v najrozličnejších žánroch dokumentárnej prózy alebo v jej obmenách vo forme reportáže, fejtónu, eseje a pod. Podľa druhu tematizovaného javu sa rozdeľuje na portrétnu, problémovú, cestopisnú a i. Majstrami črty, reportáže, fejtónu a eseje v slovenskej literatúre boli J. Alexy, D. Tatarka, V. Mináč, P. Karvaš, L. Mňačko, R. Fabry, A. Matuška a i.