Cluny

Cluny [klü-] — mesto vo vých. Francúzsku v regióne Burgundsko v departemente Saône-et-Loire; asi 5-tis. obyvateľov. Vzniklo pri benediktínskom Kláštore sv. Petra a Pavla, ktorý v období 10. – 12. stor. patril k najvýznamnejším centrám monasticizmu a vzdelanosti v Európe a v stredoveku bol aj významným pútnickým miestom.

Kláštor 909 (2. 9. 909; niekedy sa uvádza 11. 9. 910) založil akvitánsky vojvoda Viliam I. Pobožný (*875, †918; akvitánsky vojvoda od 893), ktorý mníchom daroval svoju karolovskú vilu Cluniacum. Prvým opátom bol Bernon z Cluny (*okolo 850, †927), ktorý reformoval benediktínske kláštory v Gigny a Baume-les-Messieurs. Jeho snahou bolo obnoviť prísne dodržiavanie regúl sv. Benedikta (dôraz na slúženie liturgie a modlitbu). Vojvoda v zakladacej listine garantoval mníchom slobodu voľby opáta (nezávislosť od svetskej moci) a ochranu pred cirkevnou i svetskou aristokraciou garantoval tým, že kláštor priamo podriadil pápežovi (931 to potvrdil pápež Ján XI.). Pod vedením opátov, ktorými boli svätý Odo z Cluny (opát 926 – 942), Aimard z Cluny (opát 942 – 54), svätý Mayeul z Cluny (opát 954 – 94), svätý Odilon z Cluny (opát 994 – 1048), svätý Hugo z Cluny (opát 1049 – 1109) a Peter Ctihodný (opát 1122 – 56), sa clunyjské reformy rozšírili vo viacerých krajinách a opátstvo sa stalo správnym centrom početných kláštorov riadiacich sa regulou sv. Benedikta (→ clunyjské hnutie). Cluny bolo predovšetkým preslávené ako miesto, kde sa konali modlitby za zosnulých. Počas vlády opáta svätého Odilona boli tieto modlitby systematicky vystupňované, čo zabezpečilo množstvo donácií (o. i. aj kláštorov za účelom reformovania) od bohatých patrónov, za ktorých duše sa mnísi modlili.

Najvýznamnejšou stavbou kláštora bol kláštorný Kostol sv. Petra a Pavla. Mnísi postupne vybudovali tri po sebe nasledujúce kostoly označované ako Cluny I., Cluny II. a Cluny III. (nezachovali sa). Stavba Cluny I. začala okolo 915 a vysvätená bola 927. Cluny II. bol budovaný od 948 a vysvätený 981. Bola to trojloďová bazilika s transeptom na stranách s kaplnkami, ukončená polkruhovou apsidou stupňovito lemovanou dvoma menšími apsidami. Pod chórom sa nachádzala krypta. Na západe kostola sa nachádzala dvojpodlažná predsieň (nartex) vybudovaná počas vlády svätého Odilona z Cluny, v ktorej bola Kaplnka svätého Michala určená na konanie modlitieb za zosnulých. Takáto predsieň sa stala charakteristickým prvkom novobudovaných kláštorných kostolov príslušiacich ku kláštoru Cluny. Počas vlády opáta svätého Odilona boli dobudované aj kláštorné budovy (nezachovali sa, známe sú z opisov, ich bohatá sochárska figurálna výzdoba popudila svätého Bernarda z Clairvaux). Počas vlády opáta svätého Huga bol kláštorný areál rozšírený o viaceré stavby , okrem iného dal prebudovať Kaplnku Panny Márie (vysvätil ju 1085 pápež Gregor VII.).

Výstavba kostola Cluny III., ktorý bol až do vybudovania Chrámu sv. Petra v Ríme najväčším kostolom kresťanského sveta, sa začala 1088 počas vlády opáta svätého Huga. Zámerom bolo o. i. vybudovať kostol, ktorý by poňal všetkých mníchov patriacich ku clunyjskému kláštoru. Stavbu a rozmery kostola inšpiroval sen vizionárskeho opáta Gunza z kláštora Baume-les-Messieurs, pri stavbe sa uplatnila číselná symbolika, podľa niektorých bádateľov bolo hlavným symbolom číslo 153, ktoré bolo považované za počet rýb pri zázračnom rybolove Ježiša Krista po jeho zmŕtvychvstaní. Podľa písomných prameňov sa na stavbe podieľal aj matematik Hezelo, ktorý bol kanonikom v Liège. Kostol bol 5-loďovou bazilikou s dvoma transeptmi. Vo východnej časti mal chórovú ochodzu s vencom piatich radiálnych kaplniek. Pred chórom bol postavený menší transept na východnej strane ukončený dvojicou apsíd. Druhý, väčší jednoloďový transept mal na východnej strane každého ramena dvojicu kaplniek ukončených apsidou. Nad krížením transeptu a lode bola oktagonálna veža nazývaná Clocher des Lampes. Chór a hlavný oltár posvätil 1095 pápež Urban II. Hlavná loď bola zaklenutá valenou klenbou, stena bola členená na tri zóny (arkáda, trifórium a bazilikálne okná; → bazilika). Loď bola dostavaná okolo 1113 alebo okolo 1120, celý kostol posvätil pápež Inocent II. 25. 10. 1130. Okolo polovice 12. stor. bol k západnej fasáde pristavaný nartex zaklenutý rebrovými klenbami, v 13. stor. boli k jeho západnej fasáde pristavané dve veže. Kostol bol 1809 z väčšej časti deštruovaný, chór bol zničený 1823. Z celej stavby sa do súčasnosti zachoval len južný transept s oktogonálnou vežou nazývanou Clocher de l’Eau Bénite. Z mnohých kláštorných budov, ktoré boli prestavované v 13. – 16. stor. a okolo 1750 boli nahradené budovami v klasicistickom štýle, sa zachovali len fragmenty (napr. sýpka z 13. stor., dnes múzeum, alebo viaceré rezidencie opátov v meste).