chinoizéria

chinoizéria [šinua-; fr.] — vo výtvarnom umení a umeleckých remeslách prírodné, figurálne alebo ornamentálne motívy podľa čínskych vzorov používané na výzdobu interiérov a umeleckých predmetov v Európe v 17. a 18. stor. a neskôr aj v 2. štvrtine 19. stor. Ich uplatnenie bolo podmienené importom z Orientu a je kultúrnym dôsledkom koloniálnych výbojov európskych námorných mocností. Ako módny artikel vyšších spoločenských vrstiev chinoizérie prenikali od polovice 17. stor. najprv do francúzskeho, anglického, holandského a nemeckého umeleckého remesla a ich prostredníctvom do celej európskej umeleckej tvorby. Zvlášť výrazne sa prejavili v tvarovaní a vo výzdobe porcelánu a fajansy (napr. práce J. G. Höroldta v Meissene), na textíliách, nábytku (kabinetné skrine s lakovanými maľbami, súpravy či komplexne riešené interiéry), na hodinových skrinkách alebo v dekoratívnom maliarstve. Pôvodné kopírovanie a imitovanie sa postupne zmenilo na voľné obmieňanie čínskych vzorov v európskom duchu (motívy fantastických krajín, exotickej flóry a fauny). Romantizujúce poňatie z obdobia okolo 1750 postupne vystriedala snaha o realistickejšie zobrazenie motívov. Oživenie záujmu o chinoizériu nastalo okolo polovice 19. stor., v období druhého rokoka a potom opäť v secesii. V drobnej záhradnej architektúre móda chinoizérie pretrvala až do 19. stor. Obľúbené boli pagodovité stavby v tzv. čínskom štýle, pavilóny a besiedky často v eklektickom spojení rôznych architektonických prvkov umiestňované do anglických záhrad pri zámkoch a palácoch. Jednou z najznámejších stavieb v štýle chinoizérie je pagoda, ktorú 1761 – 62 postavil W. Chambers v Kráľovských botanických záhradách (Kew Gardens) v Londýne a ktorej kópie boli neskôr postavené v Mníchove v parku Anglická záhrada a v Amboise. Umelecké predmety vyrobené v Európe podľa japonských vzorov sa nazývajú japonérie.