Čabradský Vrbovok

Čabradský Vrbovok — obec v okrese Krupina v Banskobystrickom kraji na Krupinskej planine, 325 m n. m.; 233 obyvateľov (2023). V katastri sa nachádza prírodná rezervácia Čabraď (vyhlásená 1967, rozloha 141,2 ha), zriadená na ochranu významných teplomilných rastlinných i živočíšnych druhov, najmä plazov.

Obec je cestou III. triedy spojená so susednými obcami Dolný Badín a Drienovo.

Obec je písomne doložená v roku 1135 ako Werbouch, 1262 Werbouk Inferior, 1285 Warabuk alia, 1342 Werbok, 1773 Csabrag-Várbok, 1786 Cschabrak-Warbok, 1808 Csabragh-Várbok, Hradecký Wrbowek, v rokoch 1863 – 77 Csábrágvárbók, 1873, 1882 – 1913 Csábrágvarbók, v roku 1920 Čabradský Vrbovok.

Obyvatelia sa pôvodne zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka a merinových oviec, v 19. stor. tam bola v prevádzke sklárska huta.

Archeologické nálezy: popolnicové pohrebisko lužickej kultúry z mladšej bronzovej doby.

Stavebné pamiatky: klasicistický evanjelický kostol (1924), kaplnka v podhradí (1813).

V chotári obce sa nachádzajú zrúcaniny hradu Čabraď. Na základe objavu zvyškov zaniknutého stredovekého hradu v polohe Pustý hrad (starší hrad Litava bol zbúraný v 1. tretine 14. stor.) v blízkosti Čabrade sa vznik hradu (pôvodne nazývaný Litava, mladší hrad Litava, súčasný Čabraď) kladie do začiatku 14. stor., keď ho ako centrum svojho panstva založili Pekriovci (1342 im bol skonfiškovaný). Do konca 15. stor. menil majiteľov, v roku 1415 sa spomína ako opustený. V polovici 15. stor. ho obsadili vojaci Jana Jiskru z Brandýsa, ktorí južne od hradu vybudovali opevnený vojenský tábor. V 2. polovici 15. stor. ho dobyl Matej Korvín (približne odvtedy sa nazýva Čabraď), od roku 1476 patril Horvátovcom. Od roku 1513 patril ostrihomskému arcibiskupovi Tomášovi Bakócovi, v polovici 16. stor. ho krátko ovládal Melchior Balaša, v 2. polovici 16. stor. patril Petrovi Pálfimu, od konca 16. stor. Ilešháziovcom, od roku 1619 alebo 1622 Koháriovcom. V 17. – 18. stor. sa stal korisťou protihabsburských povstalcov (Štefana Bočkaja, Gabriela Betlena, Juraja I. Rákociho a Františka II. Rákociho, Imricha Tököliho). V 1. polovici 18. stor. sa Koháriovci z hradu odsťahovali do Svätého Antona a v roku 1812 dal František Kohári nevyužívaný hrad podpáliť. Najstaršie jadro hradu tvorila obytná hranolová veža (donjon) opevnená hradbou. V polovici 15. stor. vzniklo opevnené predhradie a pristavané bašty. V 1. tretine 16. stor. boli zdokonaľované fortifikácie hradu a vo veži vznikla kaplnka. V 16. stor. bol rekonštruovaný a bolo posilnené opevnenie. Modernizáciu opevnenia v súvislosti s tureckým nebezpečenstvom realizovali v rokoch 1572 – 74 talianski stavitelia. V 17. – 18. stor. hrad barokovo upravili Koháriovci, ktorí dali doplniť jadro hradu o ďalšie obytné trakty.

Obec bola rodiskom bratov – dvojčiat advokáta a publicistu Michala Andreja Mudroňa a advokáta a politika Pavla Mudroňa (rodný dom z 19. stor. s pamätnou tabuľou).