Beckov

Beckov — obec v okrese Nové Mesto nad Váhom v Trenčianskom kraji v severnom výbežku Podunajskej nížiny pozdĺž Váhu, 190 m n. m.; 1 349 obyvateľov (2015).

Prvýkrát je písomne doložená v roku 1208 ako Blundix, 1264 castrum Blundus, 1352 zmienka o miestnej fare, 1388 ako Galaucz sive Beczkow, 1385 Bolunduz, 1431 Beczkow, 1773 Beczko, Beczkó, 1786 Beczko, 1808 Beczkó, Beckow, 1863 Becko, 1873 – 1913 Beckó, 1920 Beckov.

Obec Beckov vznikla na starobylej považskej ceste spojením podhradskej osady a stredovekého mestečka. Podhradská osada sa vyvinula pri tamojšom slovanskom hradisku (na jeho mieste vznikol v 13. stor. kamenný hrad) v období raného stredoveku (doložená je od 10. stor.). Pravdepodobne už v tomto období sa tam nachádzal kostol postavený na mieste dnešného farského Kostola sv. Štefana kráľa. Hrad bol centrom rozsiahleho panstva, okrem viacerých dedín k nemu patrilo i Nové Mesto nad Váhom. V roku 1392 založil Štibor I. zo Štiboríc pri hrade a v tesnej blízkosti poddanskej osady mestečko Beckov, ktoré dal opevniť kamennou hradbou spojenou s opevnením hradu (podhradská osada ostala mimo týchto kamenných hradieb). Výsady získalo mestečko od Žigmunda Luxemburského. V roku 1520 dostalo mestečko právo výročného trhu (jarmoku). V 17. stor. tu pôsobili cechy súkenníkov a čižmárov, neskôr i mlynárov. Od roku 1689 tam bol františkánsky kláštor. V roku 1598 bolo v Beckove 218 domov, v roku 1828 mal 215 domov a 1 670 obyvateľov. Obyvatelia boli roľníci, vinohradníci, ovocinári a pastieri.

Archeologické nálezy dokumentujú osídlenie z obdobia gravettienskej kultúry, eneolitu, lužickej kultúry, laténskej a rímskej doby a sídliská z 9. – 13. stor.

Najvýznamnejšou pamiatkou a dominantou obce je zrúcanina hradu Beckov, ktorý bol vybudovaný na mohutnom vápencovom brale nad obcou nad inundačným územím rieky Váh. Na jeho mieste existovalo osídlenie od praveku. Archeologický výskum tam doložil intenzívne osídlenie z prelomu letopočtov i veľkomoravské osídlenie z 2. polovice 9. stor. Veľkomoravské hradisko, ktoré tam v tomto období existovalo, historici stotožnili s hradom, ktorý sa spomína v Anonymovej kronike zo začiatku 13. stor. ako hrad Bludinec (latinsky Blundus, Blundix, maďarsky Bolondóc). Toto hradisko nezaniklo a nestratilo svoj význam ani v čase formovania uhorského štátu. Vďaka svojej výhodnej polohe sa pravdepodobne stalo sídlom pohraničnej župy (pohraničného komitátu).

Začiatkom 13. stor. (alebo koncom 12. stor.) vznikol na mieste hradiska po rozsiahlych terénnych úpravách kamenný kráľovský hrad. Vrcholová plocha brala bola obkolesená hradbou nepravidelného pôdorysu s bránou na južnej strane (neskoršie jadro hradu alebo horný hrad) a s palácom lichobežníkového pôdorysu na severnej strane a s druhým obytným objektom na juhozápade. Na konci 13. stor. bola v hornom hrade pri vstupe vybudovaná útočisková veža pravouhlého pôdorysu (bergfried) a vzniklo hradbou opevnené predhradie. Začiatkom 14. stor., keď bol hrad krátko majetkom Matúša Čáka Trenčianskeho, bolo posilnené opevnenie a v predhradí vznikli hospodárske budovy.

V roku 1388 kráľ Žigmund Luxemburský daroval hrad Štiborovi I. zo Štiboríc, ktorému slúžil ako hlavné sídlo jeho rozsiahleho panstva a ktorý ho postupne (v 1. tretine 15. stor.) prestaval na prepychovú neskorogotickú šľachtickú rezidenciu. Prestavba vysokej umeleckej úrovne (zachované kamenárske prvky okien a portálov, pozostatky bohatej maliarskej výzdoby interiérov) výrazne pozmenila celý hrad. V severnej časti horného hradu bol okolo uzatvoreného centrálneho nádvoria vybudovaný samostatný viackrídlový palác s kaplnkou s polygonálnym presbytériom v jeho východnom krídle. Obranu horného hradu posilnili vybudovaním nových bášt. Na hradby predhradia napojili nový hradbový okruh, ktorý ohradil rozsiahle západné predpolie hradu, čím vymedzili plochu vhodnú na založenie nového poddanského mestečka (mestečko Beckov).

Po smrti Štibora II. zo Štiboríc v roku 1434 sa hrad stal od roku 1437 majetkom Bánfiovcov, ktorí počas 16. stor. uskutočnili renesančnú prestavbu. Nadstavali a oblúčkovou atikou zjednotili paláce v hornom hrade, dobudovali hospodárske objekty vo východnej časti horného hradu a vybudovali novú polygonálnu delovú baštu, ktorá sa opierala o východnú stenu hradného brala. Výstavbou barbakánu zdokonalili obranu vstupnej brány.

V roku 1599 hrad odolal útoku Turkov (vypálili však mestečko pod hradom). Od konca 16. stor., po vymretí Bánfiovcov, mal hrad viacerých vlastníkov (napr. Medňanskovci, Pongrácovci). V roku 1729 vyhorel a nebol obnovený; konzerovaný a reštaurovaný bol až v priebehu 2. polovice 20. stor.; dnes sa tam nachádza múzeum.

Iné pamiatky: zvyšky kamennej hradby (14. – 15. stor.), pôvodne gotický rímskokatolícky farský Kostol sv. Štefana kráľa (1. polovica 15. stor., barokovo prestavaný v 17. stor.), barokový kláštor františkánov s rímskokatolíckym Kostolom sv. Jozefa z rokov 1690 – 1692, evanjelický kostol z roku 1792 (prestavaný 1945), tri neskororenesančné kúrie zo 17. stor., klasicistický kaštieľ z 2. polovice 18. stor., židovský cintorín z 18. stor., trojičný stĺp z 1. polovice 19. stor. V renesančnej kúrii Ambrovec (aj Ambrovská kúria, 17. stor.) múzeum (expozícia Trenčianskeho múzea sprístupnená v roku 1988) uschováva materiály dokumentujúce dejiny hradu, mestečka Beckova a významných rodákov, ako aj expozíciu tradičných remesiel a historického nábytku.

V katastri obce sa nachádzajú prírodné rezervácie Beckovcké Skalice (vyhlásená 2003, rozloha 29,6 ha; zriadená na ochranu zvyškov antropogénnych pasienkov a riedkeho lesa v oblasti Beckovskej brány) a Sychrov (vyhlásená 1984, rozloha 0,48 ha; zriadená na ochranu suchomilného a teplomilného trávnatého spoločenstva s bohatou populáciou hlaváčika jarného).

Beckov je rodiskom J. Ambru, D. Sinapia-Horčičku, J. M. Hurbana, A. a L. Medňanskovcov a D. Štúra.