Bartusz, Juraj

Bartusz [-tus], Juraj, 23. 10. 1933 Kamenín, okr. Nové Zámky — slovenský sochár, maliar, grafik, manžel M. Bartuszovej. V rokoch 1954 – 1958 študoval na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Prahe u J. Wagnera a J. Kavana, v rokoch 1958 – 1961 na Akadémii výtvarných umení v Prahe u J. Pokornej a K. Hladíka. V rokoch 1992 – 2002 pedagogicky pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, v rokoch 1990 – 1999 tam viedol Ateliér slobodnej kreativity, v roku 1992 sa stal profesorom. V roku 1999 inicioval vznik Katedry výtvarných umení a intermédií na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach, kde aj pôsobil. V roku 1967 bol jedným z iniciátorov košických sympózií Východoslovenských železiarní (U. S. Steel Košice).

Bartuszova tvorba sa vyznačuje rozmanitosťou, mnohovrstevnatosťou a experimentovaním s materiálmi i formami vyjadrenia. Novátorská bola na Slovensku svojimi presahmi medzi jednotlivými médiami, ktoré sa v jeho dielach často prelínajú: socha, kresba, land-art, konceptuálne a akčné umenie, gestická maľba, kresba či fotografia ako záznam akcie, inštalácia, performancia, happening, svetelná show atď. Zameriaval sa na skúmanie vzťahu hmoty, priestoru a času, respektíve zmien hmoty v čase či na zachytenie plynutia času. V tvorbe uplatňoval antiestetizmus a minimal art (Kozmická brána, 1973).

Venoval sa monumentálnej aj komornej sochárskej tvorbe, v ktorej dlhodobo rozvíjal geometrickú abstrakciu. Ako materiál preferoval kov, v ranej tvorbe najmä lesklý plech. Vysokolesklé plochy mu umožnili vytváranie rôznych optických efektov ako odľahčenie hmoty či vizuálne vťahovanie priestoru do seba. Niektoré reliéfy boli kinetické alebo využívali zvukové efekty (Reflexný reliéf, 1967 – 68).

Na veľkorozmerné diela využíval najmä kov a kameň. V pomníkovej tvorbe opustil tradičnú kompozíciu figúry na podstavci a realistické zobrazenie figúry. Jeho inovatívnemu prejavu vo verejnom priestore pomohlo aj pôsobenie v Košiciach, kde nebola cenzúra taká silná ako napr. v Bratislave. Jeho Pomník obetiam vzbury v Krompachoch (1971) je jeden z prvých pamätníkov na Slovensku po roku 1948, v ktorom autor ignoroval opisnosť socialistického realizmu. Pomník padlým vojakom na cintoríne v Košiciach (1983) znázorňuje vojaka v zákope, priamo pod úrovňou terénu, čím aj u diváka navodzuje úzkosť. Pomník Júliusa Jakobyho (1977 – 80) je realistickou podobizňou, avšak so silným psychologickým ponorom do osobnosti zobrazovaného. Umiestnením postavy maliara do bezprostredného kontaktu s ľuďmi na ulici navyše evokuje ilúziu osobného stretnutia. Do verejného priestoru autor preniesol aj svoj dlhodobý záujem o tému vesmírnych objavov (Pocta Gagarinovi, 1975). Jednou z alternatívnych realizácií pre verejný priestor bola Pocta SNP v roku 1974, koncipovaná ako svetelná šou (spolupráca G. Kladek). Autor sa v ňom vyhol cenzúrnym zásahom voľbou vhodného motívu (päťcípa hviezda).

V komornej tvorbe sa zameriaval na zachytenie plynutia času prostredníctvom deštrukcie hmoty a záznamu autorského gesta v rôznych médiách, v ploche aj v priestore (Deštrukcia, 1983). Tematicky osciloval od abstrakcie k figúre, hlavy často abstrahoval do podoby znaku (Kozmická hlava, 1974), ale venoval sa aj portrétu (M. Varga, E. Bondy). Jeho časopriestorové plastiky sú abstrahované figúry tvorené z vrstiev, rozložené v priestore ako záznam plynutia času (Časopriestorová plastika, 1976 – 78). Niektoré z nich sú variabilné, t. j. je možné meniť podobu figúry otáčaním jednotlivých segmentov.

Od 60. rokov 20. stor. rozvíjal rôzne formy konceptuálneho umenia, od fotografických záznamov cez land-art až po textové diela. Venoval sa aj výtvarným akciám (→ akčné umenie; Prechádzka v ďateline, 1966, s J. Kornucikom), performancii (Konzumizmus, 1991; ABCD..., 1998), environmentu (Pretrvávanie, 1989), inštaláciám (Eko-sendvič, 1991) a intermediálnym aktivitám. Čas a hmotu skúmal aj v akčných dielach ako hod tehlou do tuhnúcej sadry či v niekoľkosekundových kresbách na papieri a v tuhnúcej sadre. Tieto diela sú záznamom akcie – gesto zanecháva stopu, ktorá evokuje minulý okamih (Hodená tehla do tuhnúcej sadry III., 1982 – 86). Bartusz graficky projektoval aj gigantické nerealizovateľné projekty: Slovenský záliv, Nové kontinenty, Umelé moria (všetko 1976 – 78). Ako jeden z prvých autorov na Slovensku využíval na svoju tvorbu počítač, na ktorom vytváral špecifické počítačové plastiky. V posledných desaťročiach sa venuje prevažne maľbe a kresbe, s minimalistickým obsahom.