Barčík, Andrej

Text hesla

Barčík, Andrej, 20. 11. 1928 Žilina-Závodie – 6. 6. 2004 Žilina — slovenský maliar a grafik, významný predstaviteľ neskorej moderny. V rokoch 1948  – 50 študoval na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave (dnes Slovenská technická univerzita) u J. Mudrocha a 1950 –  51 na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (u Ľ. Fullu). V roku 1957 spoluzaložil Skupinu M. Galandu.

Venoval sa koláži, asambláži, maľbe, kresbe a grafike. Vo svojich dielach kombinoval rôzne techniky (napr. papierová koláž s odtlačkami, maliarskymi štruktúrami a papierovými predmetmi, najmä hracími kartami). Sústredil na niekoľko základných tém: zátišie, figúra a krajina. Jeho tvorbu charakterizuje hľadanie spôsobu, ako uchopiť vybrané námety prostredníctvom tvaru a krivky. Bol majstrom redukcie reality do maximálne jednoduchého pevného a sebavedomého tvaru. Tvary sú často redukované až do podoby znaku. Priestor je len naznačený, dominuje plošnosť, princíp radenia tvarov na ploche. Ústrednú úlohu vo výraze jeho diel má kompozícia tvarov. Charakterizuje ju oscilovanie medzi tendenciou k prísnej symetrii a tendenciou k jej narušovaniu. Diela sú precíznymi spojeniami rozmanitých tvarov s cieľom uchopiť atmosféru alebo emóciu zvoleného výjavu. Farebná škála je výrazne redukovaná, v kresbe a grafike často zostáva v čiernobielej farebnosti. Jeho tvorba prináša niekoľko základných motívov, ktorých pôsobenie je v každom diele jedinečné, pretože sú vyjadrením prítomného okamihu – jeho atmosféry. Motívy a výjavy pôsobia napriek jednoduchosti až metafyzicky, scény vyjadrujú znepokojivú pominuteľnosť.

V 50. rokoch 20. stor. sa venoval krajinárskym námetom (slovenské dedinské prostredie i motívy zo zahraničných ciest). Znázorňoval reálne miesta bez opisnosti, strohým výtvarným jazykom (kolorovaný linorez a drevorez) vyjadroval predovšetkým atmosféru. V druhej polovici 50. rokov 20. stor. sa v jeho tvorbe objavili pre neho typické zátišia komponované z jednoduchých predmetov každodennej potreby (fľaša, pohár, hrnček, kanvica, petrolejová lampa). Tieto motívy už zostali prítomné v téme zátiší počas celej jeho tvorby. Rozmanité variácie zátiší vyjadrujú premenlivosť v každodennom živote – v závislosti od konkrétnych okolností sa mení atmosféra, nálada. Zmena farebnosti, hra svetla a tieňa ovplyvňujú pôsobenie statického výjavu. Autor redukoval tieto predmety kubistickým spôsobom, raz menej, inokedy radikálne do hranatých tvarov. Niekedy je tvar uchopený len výraznými líniami, prípadne čistými farebnými plochami (aj v závislosti od použitej techniky). Výrazný je kontrast svetla a tieňa, ktorým definoval tvary predmetov. V 50. rokoch 20. stor. sa v jeho tvorbe objavila aj téma ženského aktu (najčastejšie ako torzo či poprsie). Tvar aj objem tela pritom definoval výhradne čistou subtílnou líniou. Od začiatku 60. rokov 20. stor. sa v jeho dielach objavil motív figúry v nedefinovanej krajine. Táto symbolická (totemická) postava predstavuje v krajine znepokojivý a tajomný prvok. Neskôr túto funkciu prebrali rôzne symbolické predmety či znaky (rukavica, tyč, terč, karta), ktoré často kombinoval v jednej kompozícii (Krajina s červeným terčom, 1966; Krajina s rukavicou, 1985). Stojaca figúra je prísne statická, často takmer symetrická, dynamika je v ploche dosahovaná použitím rôznych štruktúr, farebných odtieňov či akcentom kontrastnej farby (Stojaca figúra, 1962; Figúra, 1963). V druhej polovici 60. rokov 20. stor. do Barčíkových koláží vstúpil predmet (hracia karta). Jeho množením – radením do symetrického uzavretého útvaru navodzuje osudovú atmosféru či tajomno (Terč na žltej osi I., 1968). V 70. rokoch sa opäť intenzívnejšie venoval grafike a kresbe a vrátil sa k jednoduchým výjavom (zátišie, figúra, akt). Využíval aj techniku linorezu, v ktorej zriedkavo niektoré motívy akcentoval farbou.

Text hesla

Barčík, Andrej, 20. 11. 1928 Žilina-Závodie – 6. 6. 2004 Žilina — slovenský maliar a grafik, významný predstaviteľ neskorej moderny. V rokoch 1948  – 50 študoval na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave (dnes Slovenská technická univerzita) u J. Mudrocha a 1950 –  51 na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (u Ľ. Fullu). V roku 1957 spoluzaložil Skupinu M. Galandu.

Venoval sa koláži, asambláži, maľbe, kresbe a grafike. Vo svojich dielach kombinoval rôzne techniky (napr. papierová koláž s odtlačkami, maliarskymi štruktúrami a papierovými predmetmi, najmä hracími kartami). Sústredil na niekoľko základných tém: zátišie, figúra a krajina. Jeho tvorbu charakterizuje hľadanie spôsobu, ako uchopiť vybrané námety prostredníctvom tvaru a krivky. Bol majstrom redukcie reality do maximálne jednoduchého pevného a sebavedomého tvaru. Tvary sú často redukované až do podoby znaku. Priestor je len naznačený, dominuje plošnosť, princíp radenia tvarov na ploche. Ústrednú úlohu vo výraze jeho diel má kompozícia tvarov. Charakterizuje ju oscilovanie medzi tendenciou k prísnej symetrii a tendenciou k jej narušovaniu. Diela sú precíznymi spojeniami rozmanitých tvarov s cieľom uchopiť atmosféru alebo emóciu zvoleného výjavu. Farebná škála je výrazne redukovaná, v kresbe a grafike často zostáva v čiernobielej farebnosti. Jeho tvorba prináša niekoľko základných motívov, ktorých pôsobenie je v každom diele jedinečné, pretože sú vyjadrením prítomného okamihu – jeho atmosféry. Motívy a výjavy pôsobia napriek jednoduchosti až metafyzicky, scény vyjadrujú znepokojivú pominuteľnosť.

V 50. rokoch 20. stor. sa venoval krajinárskym námetom (slovenské dedinské prostredie i motívy zo zahraničných ciest). Znázorňoval reálne miesta bez opisnosti, strohým výtvarným jazykom (kolorovaný linorez a drevorez) vyjadroval predovšetkým atmosféru. V druhej polovici 50. rokov 20. stor. sa v jeho tvorbe objavili pre neho typické zátišia komponované z jednoduchých predmetov každodennej potreby (fľaša, pohár, hrnček, kanvica, petrolejová lampa). Tieto motívy už zostali prítomné v téme zátiší počas celej jeho tvorby. Rozmanité variácie zátiší vyjadrujú premenlivosť v každodennom živote – v závislosti od konkrétnych okolností sa mení atmosféra, nálada. Zmena farebnosti, hra svetla a tieňa ovplyvňujú pôsobenie statického výjavu. Autor redukoval tieto predmety kubistickým spôsobom, raz menej, inokedy radikálne do hranatých tvarov. Niekedy je tvar uchopený len výraznými líniami, prípadne čistými farebnými plochami (aj v závislosti od použitej techniky). Výrazný je kontrast svetla a tieňa, ktorým definoval tvary predmetov. V 50. rokoch 20. stor. sa v jeho tvorbe objavila aj téma ženského aktu (najčastejšie ako torzo či poprsie). Tvar aj objem tela pritom definoval výhradne čistou subtílnou líniou. Od začiatku 60. rokov 20. stor. sa v jeho dielach objavil motív figúry v nedefinovanej krajine. Táto symbolická (totemická) postava predstavuje v krajine znepokojivý a tajomný prvok. Neskôr túto funkciu prebrali rôzne symbolické predmety či znaky (rukavica, tyč, terč, karta), ktoré často kombinoval v jednej kompozícii (Krajina s červeným terčom, 1966; Krajina s rukavicou, 1985). Stojaca figúra je prísne statická, často takmer symetrická, dynamika je v ploche dosahovaná použitím rôznych štruktúr, farebných odtieňov či akcentom kontrastnej farby (Stojaca figúra, 1962; Figúra, 1963). V druhej polovici 60. rokov 20. stor. do Barčíkových koláží vstúpil predmet (hracia karta). Jeho množením – radením do symetrického uzavretého útvaru navodzuje osudovú atmosféru či tajomno (Terč na žltej osi I., 1968). V 70. rokoch sa opäť intenzívnejšie venoval grafike a kresbe a vrátil sa k jednoduchým výjavom (zátišie, figúra, akt). Využíval aj techniku linorezu, v ktorej zriedkavo niektoré motívy akcentoval farbou.

Zverejnené v auguste 1999. Aktualizované 11. novembra 2020.

citácia

Jankovičová, S. Barčík, Andrej [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-01-23]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/barcik-andrej