Banská Štiavnica

Text hesla

Banská Štiavnica — okresné mesto v Banskobystrickom kraji v Štiavnických vrchoch, 621 m n. m.; 10-tis. obyvateľov (2020); mestské časti: Banská Štiavnica, Počúvadlianske Jazero, Sitnianska, Štefultov, Banky. Vyhľadávané turistické stredisko. V katastrálnom území mesta sa nachádza prírodná rezervácia Kamenný jarok (vyhlásená 1993, rozloha 65,1 ha; zriadená na ochranu geologicky a geomorfologicky zaujímavého územia dokumentujúceho geologickú stavbu neovulkanitov na strednom Slovensku; jediný výskyt tisu v Štiavnických vrchoch, výskyt množstva orchideí), chránené areály, Banskoštiavnická botanická záhrada, Arborétum Kysihýbeľ (slúžilo poslucháčom akadémie na praktickú výučbu ako školské polesie už od 1835) a Michalské rašelinisko. Jednokoľajovou železničnou traťou Hronská Dúbrava – Banská Štiavnica (nazývaná tiež Traťou mládeže) je spojené s Pohroním, cestami I. triedy s Hronskou Breznicou a Hontianskymi Nemcami, cestou II. triedy s Levicami, cestami III. triedy s Vyhňami a so Žarnovicou.

Nachádzajú sa tu viaceré múzeá (→ Slovenské banské múzeum), galérie a Slovenský banský archív. V Banskej Štiavnici sa narodil E. Gwerk, J. Kollár, P. Kyrmezer, pôsobil tam J. Augusta, J. Botto, P. Dobšinský, R. Feistmantel, K. Haidinger, J. K. Hell, M. K. Hell, M. Hell, J. Hoffinger, S. Mikovíni, K. Mikszáth, N. Jacquin, J. Palárik, A. Radlinský, A. Ruprecht, A. Scopoli, N. Poda, B. Tablic, I. Tóth, D. Wilckens, A. Wehrle, K. Zipser a i., študoval tam A. Sládkovič, S. Petőfi a i.

Obec bola písomne doložená 1156 ako terra Banensium (falzum), 1217 Bana, 1255 Schebnyzbana, 1275 Bana, Schebnici(a), 1286 Zebnech-Bana vel argenti fodina, 1305 Schelmiczbana, 1352 Sebenych, 1447 Sempnicz, 1497 Schebnӱczia, 1510 Selmecz, 1713 Stawnicza, 1773 Schemniczium, Selmecz-Bánya, Schemnitz, Stawnicza, 1786 Schemnitz, Schemnitzium, Schelmetzbánya, Sstiawnicza, 1808 Schemnicium, Selymeczbánya, Schemnitz, Ssčawnica, Ssťáwnica, 1863 – 73 Selmecbánya, 1954 Banská Štiavnica.

Najstaršie osídlenie v širšej oblasti Banskej Štiavnice je doložené z neskorej kamennej doby. V 3. – 2. stor. pred n. l. osídlili región Kelti, ktorí do 1. stor. n. l. prevádzkovali banícku a hutnícku činnosť. Po tejto etape sa už dôkazy o ťažbe kovov na území Banskej Štiavnice a okolia nevyskytujú a ďalšia prítomnosť baníkov je zaznamenaná až z prelomu 11. a 12. stor. Za vlády Bela III. prišli do širšieho regiónu Banskej Štiavnice prví špecializovaní nemeckí baníci z Tirolska (dovtedy tam boli len slovenskí baníci).

Stredoveké mesto kontinuálne existovalo pravdepodobne od 11. – 12. stor. Osídlenie pôvodne pozostávalo z dvoch celkov: z lokality Bana rozkladajúcej sa na vrchu Glanzenberg, kde prebiehala intenzívna povrchová ťažba (na povrch tam vychádzajú dve najvýznamnejšie rudné žily – Špitáler a Bieber), a z osady Štiavnica (vlastné jadro mesta) v pretiahnutom údolí potoka medzi dvoma kostolmi (farským Kostolom Blahoslavenej Panny Márie, ktorý je súčasťou Starého zámku, a románskym Kostolom sv. Mikuláša, dnešným farským Kostolom nanebovzatia Panny Márie). Splynutím obidvoch osád v 13. stor. vzniklo mesto Banská Štiavnica. Pôvodné názvy svedčia o slovenskom ráze pôvodných obyvateľov (pravdepodobne obec s pôvodne slovanským obyvateľstvom z 10. – 11. stor.). Od druhej polovice 12. stor. sa tam v niekoľkých vlnách usádzali nemeckí kolonisti (hostia; najskôr z Tirolska, neskôr zo Saska), ktorí priniesli vyspelejšiu banskú techniku, najmä hlbinné dolovanie, a osada sa výrazne ponemčovala (od 15. stor. bola nemčina hlavným úradným a písomným jazykom mestskej kancelárie).

Na základe zmienky z 1255 sa predpokladá udelenie mestských výsad 1237 – 38 (originál sa nezachoval), ktoré sa v Uhorsku stali vzorom pre výsady banských miest. Banskoštiavnické banské právo je najstarším banským právom v Uhorsku (→ štiavnické právo). Najstaršia listina, ktorú Banská Štiavnica vydala, pochádza z 1275 a je najstaršou zachovanou listinou na Slovensku vydanou mestom pod (zachovanou) vlastnou pečaťou. Jej pečatný obrazec (v modrom štíte strieborné jednovežové opevnenie s otvorenou bránou a so zlatým baníckym náčiním) sa pokladá za najstarší mestský erb v Uhorsku a zobrazením baníckej symboliky sa zaraďuje medzi najstaršie v Európe.

Ťažba zlata a striebra pretrvala aj v stredoveku a novoveku, Banská Štiavnica bola sídlom banskej komory a v 16. – 19. stor. sídlom Hlavného komorskogrófskeho úradu pre celú stredoslovenskú banskú oblasť, v 16. – 17. stor. aj protiturecká pevnosť. Rozvoj ťažby umožňovala vyspelá banská technika, ktorá v tomto období patrila k najvyspelejším v Európe: od druhej dekády 17. storočia sa na čerpanie vody z baní začali používať aj konské gáple, 1627 bol v Štiavnických Baniach pri Banskej Štiavnici po prvýkrát na svete použitý v baniach pušný prach, 1749 bol postavený prvý vodnostĺpcový stroj J. K. Hella (šachta Leopold v Štiavnických Baniach), na banícku činnosť bolo vybudovaných postupne viac ako 40 vodných nádrží (→ štiavnické tajchy).

V roku 1735 tam bola založená Banícka škola, z ktorej 1762 vznikla prvá vysoká škola v Európe na prípravu banských a hutníckych odborníkov Banská akadémia (→ Banská a lesnícka akadémia), ktorá sa 1807 rozšírila o Lesnícky ústav. V roku 1782 bola Banská Štiavnica tretím najväčším mestom v Uhorsku (23 192 obyvateľov – údaj zahŕňa aj vtedajšie časti – Hodruša, Štiavnické Bane, Banky, Štefultov). Už v 1. polovici 16. stor. sa tu šírila reformácia, 6. 12. 1559 zostavili Confessio Heptapolitana (Montana) pre 7 banských miest. V roku 1649 sa v Banskej Štiavnici usadili jezuiti (do 1774), 1728 prišli aj hieronymitáni pravdepodobne z Tirolska. Následkom postupného úpadku baníctva v priebehu 19. stor. poklesol i počet obyvateľov. Mesto bolo 1873 spojené úzkokoľajnou železnicou s Hronskou Dúbravou, 1948 – 49 bola vybudovaná Trať mládeže. Po vyťažení rúd (19. stor.) nastal rozvoj tabakového, pletiarskeho a drevospracujúceho priemyslu.

Nachádzajú sa tu významné archeologické nálezy (na vrchu Glanzenberg, ruiny mesta a banských stavieb z 12. – 15. stor., v intraviláne doklady osídlenia z 11. – 15. stor.) aj stavebné pamiatky. Mestská pamiatková rezervácia bola 1993 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Na vrchu Glanzenberg sa v 13. – 15. stor. nachádzal opevnený areál hradu (Starý hrad, nemecky Alte Burg) známy z archeologických nálezov (kamenné vežovité stavby, gotická hradná kaplnka). Samotný hrad zanikol okolo polovice 15. stor., viaceré technické objekty v jeho okolí (kováčska vyhňa, skúšobňa rúd) z 15. – 16. storočia a opevnený val zo 16. storočia boli funkčné aj po opustení hradu.

Mestský hrad nazývaný Starý zámok vznikol okolo polovice 15. stor., opevnenie bolo budované v 2 etapách v 15. – 16. stor. (posilnené v 17. stor.). V strede koncentrickej dispozície, ktorú tvorí opevnenie s vežami a baštami (do opevnenia bol včlenený neskororománsky Karner sv. Michala z 1. tretiny 13. stor.), sa nachádzal farský Kostol Blahoslavenej Panny Márie. Pôvodne to bola románska trojloďová bazilika z 1. tretiny 13. stor., pravdepodobne poškodená 1442 – 43, neskorogoticky prestavaná na halovú dispozíciu, presbytérium vysvätené 1515. Loď bola rozostavaná ešte v polovici 16. stor., keď bol kostol vzhľadom na turecké nebezpečenstvo prestavaný (1546 – 59) na pevnostnú citadelu so sídlom kapitána, posádky a zbrojnice.

Farský Kostol nanebovzatia Panny Márie (nazývaný aj Nemecký, pôvodne dominikánsky Kostol sv. Mikuláša) bol pôvodne románska trojloďová klenutá bazilika s priečnou loďou z 1. tretiny 13. stor., ktorá bola krátko po dokončení odovzdaná dominikánom, nazývaný preto aj dominikánsky kostol. Počas 13. – 18. stor. bol prestavovaný a upravovaný, po požiari 1806 prestavaný do súčasnej podoby podľa návrhu J. J. Thalherra. Severovýchodne od kostola bol situovaný kláštor vybudovaný v 15. stor., ktorý bol po zmenách majiteľov (dominikáni definitívne odišli 1536) v 18. stor. prestavaný na jezuitské, neskôr piaristické gymnázium. Po 1914 chátral a 1933 bol zo statických dôvodov zbúraný.

Neskorogotický Kostol sv. Kataríny (nazývaný aj Slovenský, 1488/9 – 91, vysvätený 1500) je jednoloďový, zaklenutý sieťovo-hviezdicovou klenbou. Bola k nemu 1555 pristavaná renesančná predsieň a 1776 baroková Kaplnka sv. Jána Nepomuckého. Interiér kostola bol zbarokizovaný v 18. stor. Pôvodný, nezachovaný hlavný oltár z 1506 patril k vrcholným dielam neskorej gotiky v strednej Európe. Zachovala sa z neho polychrómovaná socha Madony v interiéri kostola, sochy sv. Barbory a sv. Kataríny a niekoľko tabuľových malieb od Majstra MS, ktoré sa v súčasnosti nachádzajú vo viacerých európskych múzeách. V kostole sa zachovala aj nástenná maľba Posledný súd približne z roku 1500.

Na cintoríne sa nachádza neskorogotický jednoloďový Kostol Panny Márie Snežnej, tzv. Frauenberský kostol, ktorý bol postavený z prostriedkov fundácie založenej ťažiarom Erasmom Rösslom pôvodne ako kaplnka, 1512 – 14 zaklenutá krúženou klenbou, 1580 prístavbou lode zmenená na kostol.

Radnica bola pôvodne gotickým prízemným objektom zo 14. – 15. storočia (1488 prestavaným na poschodovú budovu) s jednoloďovou Kaplnkou sv. Anny, ktorá sa nezachovala. V 18. stor. bola radnica barokovo prestavaná, vtedy zanikla aj kaplnka, 1787 – 88 prestavaná v klasicistickom štýle podľa projektu štiavnického murárskeho majstra pôvodom z Tirolska J. Pirckera, reštaurovaná začiatkom 21. stor.

Administratívna budova Kammerhof (Komorský dvor, sídlo banskej komory a komorských grófov, dnes Slovenského banského múzea) vznikla na mieste pôvodne opevnených vežových murovaných objektov obytného a hutníckeho charakteru. Neskoršia zástavba po preložení sídla kremnickej komory do Banskej Štiavnice prekryla stredoveké stavby, jej súčasná podoba vznikla prestavbami 1550, 1627 a 1815.

V centre mesta vzniklo v 15. storočí na dovtedy nezastavanom, resp. málo zastavanom priestore pôvodne slúžiacom na spracovanie rúd dnešné Námestie sv. Trojice, na ktorom okrem Kostola sv. Kataríny, radnice a morového stĺpa stoja viaceré meštianske domy bohatých ťažiarov a banských podnikateľov (waldbürgerov). Niektoré z meštianskych domov sú v jadre románske (13. stor.), v neskorších obdobiach (najmä v neskorej gotike a renesancii) prestavané na (z umeleckého hľadiska) významné patricijské rezidencie. Viaceré z týchto domov majú banské diela prístupné priamo z dvorov (štôlne, v neskorších obdobiach využívané ako pivnice). Tento typ domov zviazaných s banským dielom je pre Banskú Štiavnicu výnimočný a špecifický. K najvýznamnejším patrí pôvodne neskorogotický Rubigallov dom (16.– 17. stor.), renesančný Baumgartnerov dom (1556 – 79), renesančný Limpacherov dom (1625 – 27), renesančný Belházyho dom (1616), Berggericht (vznikol v 18. stor. prestavbou renesančného domu zo 16. stor., budova bývalého banského súdu, dnes mineralogická expozícia Slovenského banského múzea) a i.

Zachovali sa aj malé zvyšky mestského opevnenia budovaného po 1540. Svahovitý terén a značná rozloha mesta neumožňovali vybudovanie súvislých hradieb, preto vzniklo výnimočné opevnenie využívajúce celú škálu fortifikačných prvkov. Základnými opornými bodmi bol Starý zámok a novovybudovaný Nový zámok (nazývaný aj Panenský, 1564 – 71). Z opevnenia sa zachovala aj v neskoršom období výrazne prestavaná Piargská brána s priľahlou baštou a opevnenie Kammerhofu.

Ďalšie stavebné pamiatky:

Barokový morový stĺp so súsoším Sv. Trojice z 1764 od D. Stanettiho a banskoštiavnického kamenárskeho majstra Karola Holzknechta (viackrát reštaurovaný v 19. – 20. stor.).

Unikátny architektonický komplex barokovej Kalvárie vybudovanej z iniciatívy pátra Františka Pergera 1744 – 51, spolu 23 objektov, 25 zastavení. Autorom freskovej výzdoby dolného i horného kostola je A. Schmidt.

Jednoloďový klasicistický evanjelický kostol s netypickým eliptickým pôdorysom lode (1794 – 96, podľa návrhu J. J. Thalherra).

Kostol sv. Alžbety – pôvodne špitálsky, gotický zo 14. stor., 1574 prestavaný na bránu, 1879 zbúraná, 1894 – 95 bolo presbytérium pôvodného kostola upravené v neogotickom štýle do súčasnej podoby.

Klopačka – baroková vežovitá stavba z 1681 slúžiaca nielen na zvolávanie baníkov do práce, ale i ako väzenie pre baníkov odsúdených banským súdom a sídlo bratskej pokladnice (nad portálom kamenný reliéf so znakom bratskej pokladnice); upravená v 19. stor. (prízemné krídlo).

Neoklasicistická synagóga (1893); trojpodlažná klasicistická budova evanjelického lýcea (1827 – 30) podľa návrhu F. Hausera; barokový Mariánsky stĺp (1748); pracháreň (polovica 18. stor.); objekty Banskej a lesníckej akadémie; meštianske domy; stavebné objekty Banského múzea v prírode (technické pamiatky – šachty a štôlne).

Text hesla

Banská Štiavnica — okresné mesto v Banskobystrickom kraji v Štiavnických vrchoch, 621 m n. m.; 10-tis. obyvateľov (2020); mestské časti: Banská Štiavnica, Počúvadlianske Jazero, Sitnianska, Štefultov, Banky. Vyhľadávané turistické stredisko. V katastrálnom území mesta sa nachádza prírodná rezervácia Kamenný jarok (vyhlásená 1993, rozloha 65,1 ha; zriadená na ochranu geologicky a geomorfologicky zaujímavého územia dokumentujúceho geologickú stavbu neovulkanitov na strednom Slovensku; jediný výskyt tisu v Štiavnických vrchoch, výskyt množstva orchideí), chránené areály, Banskoštiavnická botanická záhrada, Arborétum Kysihýbeľ (slúžilo poslucháčom akadémie na praktickú výučbu ako školské polesie už od 1835) a Michalské rašelinisko. Jednokoľajovou železničnou traťou Hronská Dúbrava – Banská Štiavnica (nazývaná tiež Traťou mládeže) je spojené s Pohroním, cestami I. triedy s Hronskou Breznicou a Hontianskymi Nemcami, cestou II. triedy s Levicami, cestami III. triedy s Vyhňami a so Žarnovicou.

Nachádzajú sa tu viaceré múzeá (→ Slovenské banské múzeum), galérie a Slovenský banský archív. V Banskej Štiavnici sa narodil E. Gwerk, J. Kollár, P. Kyrmezer, pôsobil tam J. Augusta, J. Botto, P. Dobšinský, R. Feistmantel, K. Haidinger, J. K. Hell, M. K. Hell, M. Hell, J. Hoffinger, S. Mikovíni, K. Mikszáth, N. Jacquin, J. Palárik, A. Radlinský, A. Ruprecht, A. Scopoli, N. Poda, B. Tablic, I. Tóth, D. Wilckens, A. Wehrle, K. Zipser a i., študoval tam A. Sládkovič, S. Petőfi a i.

Obec bola písomne doložená 1156 ako terra Banensium (falzum), 1217 Bana, 1255 Schebnyzbana, 1275 Bana, Schebnici(a), 1286 Zebnech-Bana vel argenti fodina, 1305 Schelmiczbana, 1352 Sebenych, 1447 Sempnicz, 1497 Schebnӱczia, 1510 Selmecz, 1713 Stawnicza, 1773 Schemniczium, Selmecz-Bánya, Schemnitz, Stawnicza, 1786 Schemnitz, Schemnitzium, Schelmetzbánya, Sstiawnicza, 1808 Schemnicium, Selymeczbánya, Schemnitz, Ssčawnica, Ssťáwnica, 1863 – 73 Selmecbánya, 1954 Banská Štiavnica.

Najstaršie osídlenie v širšej oblasti Banskej Štiavnice je doložené z neskorej kamennej doby. V 3. – 2. stor. pred n. l. osídlili región Kelti, ktorí do 1. stor. n. l. prevádzkovali banícku a hutnícku činnosť. Po tejto etape sa už dôkazy o ťažbe kovov na území Banskej Štiavnice a okolia nevyskytujú a ďalšia prítomnosť baníkov je zaznamenaná až z prelomu 11. a 12. stor. Za vlády Bela III. prišli do širšieho regiónu Banskej Štiavnice prví špecializovaní nemeckí baníci z Tirolska (dovtedy tam boli len slovenskí baníci).

Stredoveké mesto kontinuálne existovalo pravdepodobne od 11. – 12. stor. Osídlenie pôvodne pozostávalo z dvoch celkov: z lokality Bana rozkladajúcej sa na vrchu Glanzenberg, kde prebiehala intenzívna povrchová ťažba (na povrch tam vychádzajú dve najvýznamnejšie rudné žily – Špitáler a Bieber), a z osady Štiavnica (vlastné jadro mesta) v pretiahnutom údolí potoka medzi dvoma kostolmi (farským Kostolom Blahoslavenej Panny Márie, ktorý je súčasťou Starého zámku, a románskym Kostolom sv. Mikuláša, dnešným farským Kostolom nanebovzatia Panny Márie). Splynutím obidvoch osád v 13. stor. vzniklo mesto Banská Štiavnica. Pôvodné názvy svedčia o slovenskom ráze pôvodných obyvateľov (pravdepodobne obec s pôvodne slovanským obyvateľstvom z 10. – 11. stor.). Od druhej polovice 12. stor. sa tam v niekoľkých vlnách usádzali nemeckí kolonisti (hostia; najskôr z Tirolska, neskôr zo Saska), ktorí priniesli vyspelejšiu banskú techniku, najmä hlbinné dolovanie, a osada sa výrazne ponemčovala (od 15. stor. bola nemčina hlavným úradným a písomným jazykom mestskej kancelárie).

Na základe zmienky z 1255 sa predpokladá udelenie mestských výsad 1237 – 38 (originál sa nezachoval), ktoré sa v Uhorsku stali vzorom pre výsady banských miest. Banskoštiavnické banské právo je najstarším banským právom v Uhorsku (→ štiavnické právo). Najstaršia listina, ktorú Banská Štiavnica vydala, pochádza z 1275 a je najstaršou zachovanou listinou na Slovensku vydanou mestom pod (zachovanou) vlastnou pečaťou. Jej pečatný obrazec (v modrom štíte strieborné jednovežové opevnenie s otvorenou bránou a so zlatým baníckym náčiním) sa pokladá za najstarší mestský erb v Uhorsku a zobrazením baníckej symboliky sa zaraďuje medzi najstaršie v Európe.

Ťažba zlata a striebra pretrvala aj v stredoveku a novoveku, Banská Štiavnica bola sídlom banskej komory a v 16. – 19. stor. sídlom Hlavného komorskogrófskeho úradu pre celú stredoslovenskú banskú oblasť, v 16. – 17. stor. aj protiturecká pevnosť. Rozvoj ťažby umožňovala vyspelá banská technika, ktorá v tomto období patrila k najvyspelejším v Európe: od druhej dekády 17. storočia sa na čerpanie vody z baní začali používať aj konské gáple, 1627 bol v Štiavnických Baniach pri Banskej Štiavnici po prvýkrát na svete použitý v baniach pušný prach, 1749 bol postavený prvý vodnostĺpcový stroj J. K. Hella (šachta Leopold v Štiavnických Baniach), na banícku činnosť bolo vybudovaných postupne viac ako 40 vodných nádrží (→ štiavnické tajchy).

V roku 1735 tam bola založená Banícka škola, z ktorej 1762 vznikla prvá vysoká škola v Európe na prípravu banských a hutníckych odborníkov Banská akadémia (→ Banská a lesnícka akadémia), ktorá sa 1807 rozšírila o Lesnícky ústav. V roku 1782 bola Banská Štiavnica tretím najväčším mestom v Uhorsku (23 192 obyvateľov – údaj zahŕňa aj vtedajšie časti – Hodruša, Štiavnické Bane, Banky, Štefultov). Už v 1. polovici 16. stor. sa tu šírila reformácia, 6. 12. 1559 zostavili Confessio Heptapolitana (Montana) pre 7 banských miest. V roku 1649 sa v Banskej Štiavnici usadili jezuiti (do 1774), 1728 prišli aj hieronymitáni pravdepodobne z Tirolska. Následkom postupného úpadku baníctva v priebehu 19. stor. poklesol i počet obyvateľov. Mesto bolo 1873 spojené úzkokoľajnou železnicou s Hronskou Dúbravou, 1948 – 49 bola vybudovaná Trať mládeže. Po vyťažení rúd (19. stor.) nastal rozvoj tabakového, pletiarskeho a drevospracujúceho priemyslu.

Nachádzajú sa tu významné archeologické nálezy (na vrchu Glanzenberg, ruiny mesta a banských stavieb z 12. – 15. stor., v intraviláne doklady osídlenia z 11. – 15. stor.) aj stavebné pamiatky. Mestská pamiatková rezervácia bola 1993 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Na vrchu Glanzenberg sa v 13. – 15. stor. nachádzal opevnený areál hradu (Starý hrad, nemecky Alte Burg) známy z archeologických nálezov (kamenné vežovité stavby, gotická hradná kaplnka). Samotný hrad zanikol okolo polovice 15. stor., viaceré technické objekty v jeho okolí (kováčska vyhňa, skúšobňa rúd) z 15. – 16. storočia a opevnený val zo 16. storočia boli funkčné aj po opustení hradu.

Mestský hrad nazývaný Starý zámok vznikol okolo polovice 15. stor., opevnenie bolo budované v 2 etapách v 15. – 16. stor. (posilnené v 17. stor.). V strede koncentrickej dispozície, ktorú tvorí opevnenie s vežami a baštami (do opevnenia bol včlenený neskororománsky Karner sv. Michala z 1. tretiny 13. stor.), sa nachádzal farský Kostol Blahoslavenej Panny Márie. Pôvodne to bola románska trojloďová bazilika z 1. tretiny 13. stor., pravdepodobne poškodená 1442 – 43, neskorogoticky prestavaná na halovú dispozíciu, presbytérium vysvätené 1515. Loď bola rozostavaná ešte v polovici 16. stor., keď bol kostol vzhľadom na turecké nebezpečenstvo prestavaný (1546 – 59) na pevnostnú citadelu so sídlom kapitána, posádky a zbrojnice.

Farský Kostol nanebovzatia Panny Márie (nazývaný aj Nemecký, pôvodne dominikánsky Kostol sv. Mikuláša) bol pôvodne románska trojloďová klenutá bazilika s priečnou loďou z 1. tretiny 13. stor., ktorá bola krátko po dokončení odovzdaná dominikánom, nazývaný preto aj dominikánsky kostol. Počas 13. – 18. stor. bol prestavovaný a upravovaný, po požiari 1806 prestavaný do súčasnej podoby podľa návrhu J. J. Thalherra. Severovýchodne od kostola bol situovaný kláštor vybudovaný v 15. stor., ktorý bol po zmenách majiteľov (dominikáni definitívne odišli 1536) v 18. stor. prestavaný na jezuitské, neskôr piaristické gymnázium. Po 1914 chátral a 1933 bol zo statických dôvodov zbúraný.

Neskorogotický Kostol sv. Kataríny (nazývaný aj Slovenský, 1488/9 – 91, vysvätený 1500) je jednoloďový, zaklenutý sieťovo-hviezdicovou klenbou. Bola k nemu 1555 pristavaná renesančná predsieň a 1776 baroková Kaplnka sv. Jána Nepomuckého. Interiér kostola bol zbarokizovaný v 18. stor. Pôvodný, nezachovaný hlavný oltár z 1506 patril k vrcholným dielam neskorej gotiky v strednej Európe. Zachovala sa z neho polychrómovaná socha Madony v interiéri kostola, sochy sv. Barbory a sv. Kataríny a niekoľko tabuľových malieb od Majstra MS, ktoré sa v súčasnosti nachádzajú vo viacerých európskych múzeách. V kostole sa zachovala aj nástenná maľba Posledný súd približne z roku 1500.

Na cintoríne sa nachádza neskorogotický jednoloďový Kostol Panny Márie Snežnej, tzv. Frauenberský kostol, ktorý bol postavený z prostriedkov fundácie založenej ťažiarom Erasmom Rösslom pôvodne ako kaplnka, 1512 – 14 zaklenutá krúženou klenbou, 1580 prístavbou lode zmenená na kostol.

Radnica bola pôvodne gotickým prízemným objektom zo 14. – 15. storočia (1488 prestavaným na poschodovú budovu) s jednoloďovou Kaplnkou sv. Anny, ktorá sa nezachovala. V 18. stor. bola radnica barokovo prestavaná, vtedy zanikla aj kaplnka, 1787 – 88 prestavaná v klasicistickom štýle podľa projektu štiavnického murárskeho majstra pôvodom z Tirolska J. Pirckera, reštaurovaná začiatkom 21. stor.

Administratívna budova Kammerhof (Komorský dvor, sídlo banskej komory a komorských grófov, dnes Slovenského banského múzea) vznikla na mieste pôvodne opevnených vežových murovaných objektov obytného a hutníckeho charakteru. Neskoršia zástavba po preložení sídla kremnickej komory do Banskej Štiavnice prekryla stredoveké stavby, jej súčasná podoba vznikla prestavbami 1550, 1627 a 1815.

V centre mesta vzniklo v 15. storočí na dovtedy nezastavanom, resp. málo zastavanom priestore pôvodne slúžiacom na spracovanie rúd dnešné Námestie sv. Trojice, na ktorom okrem Kostola sv. Kataríny, radnice a morového stĺpa stoja viaceré meštianske domy bohatých ťažiarov a banských podnikateľov (waldbürgerov). Niektoré z meštianskych domov sú v jadre románske (13. stor.), v neskorších obdobiach (najmä v neskorej gotike a renesancii) prestavané na (z umeleckého hľadiska) významné patricijské rezidencie. Viaceré z týchto domov majú banské diela prístupné priamo z dvorov (štôlne, v neskorších obdobiach využívané ako pivnice). Tento typ domov zviazaných s banským dielom je pre Banskú Štiavnicu výnimočný a špecifický. K najvýznamnejším patrí pôvodne neskorogotický Rubigallov dom (16.– 17. stor.), renesančný Baumgartnerov dom (1556 – 79), renesančný Limpacherov dom (1625 – 27), renesančný Belházyho dom (1616), Berggericht (vznikol v 18. stor. prestavbou renesančného domu zo 16. stor., budova bývalého banského súdu, dnes mineralogická expozícia Slovenského banského múzea) a i.

Zachovali sa aj malé zvyšky mestského opevnenia budovaného po 1540. Svahovitý terén a značná rozloha mesta neumožňovali vybudovanie súvislých hradieb, preto vzniklo výnimočné opevnenie využívajúce celú škálu fortifikačných prvkov. Základnými opornými bodmi bol Starý zámok a novovybudovaný Nový zámok (nazývaný aj Panenský, 1564 – 71). Z opevnenia sa zachovala aj v neskoršom období výrazne prestavaná Piargská brána s priľahlou baštou a opevnenie Kammerhofu.

Ďalšie stavebné pamiatky:

Barokový morový stĺp so súsoším Sv. Trojice z 1764 od D. Stanettiho a banskoštiavnického kamenárskeho majstra Karola Holzknechta (viackrát reštaurovaný v 19. – 20. stor.).

Unikátny architektonický komplex barokovej Kalvárie vybudovanej z iniciatívy pátra Františka Pergera 1744 – 51, spolu 23 objektov, 25 zastavení. Autorom freskovej výzdoby dolného i horného kostola je A. Schmidt.

Jednoloďový klasicistický evanjelický kostol s netypickým eliptickým pôdorysom lode (1794 – 96, podľa návrhu J. J. Thalherra).

Kostol sv. Alžbety – pôvodne špitálsky, gotický zo 14. stor., 1574 prestavaný na bránu, 1879 zbúraná, 1894 – 95 bolo presbytérium pôvodného kostola upravené v neogotickom štýle do súčasnej podoby.

Klopačka – baroková vežovitá stavba z 1681 slúžiaca nielen na zvolávanie baníkov do práce, ale i ako väzenie pre baníkov odsúdených banským súdom a sídlo bratskej pokladnice (nad portálom kamenný reliéf so znakom bratskej pokladnice); upravená v 19. stor. (prízemné krídlo).

Neoklasicistická synagóga (1893); trojpodlažná klasicistická budova evanjelického lýcea (1827 – 30) podľa návrhu F. Hausera; barokový Mariánsky stĺp (1748); pracháreň (polovica 18. stor.); objekty Banskej a lesníckej akadémie; meštianske domy; stavebné objekty Banského múzea v prírode (technické pamiatky – šachty a štôlne).

Zverejnené v auguste 1999. Aktualizované 10. októbra 2020.

citácia

Banská Štiavnica [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2020-10-24]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/banska-stiavnica