bájka

Text hesla

bájka [lat.] — kratší epický veršovaný, zriedkavejšie prozaický žáner s inotajným príbehom a s didaktickou, mravoučnou, satirickou alebo s ironickou záverečnou pointou. Dej, črty ľudského charakteru, činy a medziľudské vzťahy sa v nej podávajú formou alegórie. Vo svetovej i v slovenskej literatúre sú najznámejšie zvieracie, ezopovské bájky nazvané podľa Ezopa. Veršované bájky majú špecifickú veršovú formu (nepravidelný verš s premenlivým počtom slabík a s rozličným počtom stôp, meniace sa strofy, nezáväznú rýmovú organizáciu), aby výrazne vyznela záverečná pointa. Básnická forma umožňuje uplatniť vo verši kritiku, satiru a hovorovú reč. Často sa používajú aj nadávky a prezývky (prenášanie vlastností zvierat na ľudí).

Začiatky bájky siahajú do raného staroveku (staroindická bájka). V antike sa preslávil grécky bájkar Ezop a jeho rímsky nasledovník Phaedrus, ktorého bájky sa stali základom bohatej európskej tradície. Bájky boli obľúbeným žánrom v stredovekej literatúre, vrchol dosiahli v období klasicizmu vo veršovaných bájkach J. de La Fontaina, v období osvietenstva u G. E. Lessinga, v slovanských literatúrach dosiahli vysokú umeleckú úroveň v tvorbe I. A. Krylova a I. Krasického. Tvorbu slovenských bájok podnietili preklady Krasického bájok od J. Kollára a S. Rožňaya zo začiatku 19. stor. Samostatné zbierky bájok vydali S. Godra (1830) a J. Záborský (1840), Krylovove bájky prekladal B. Nosák-Nezabudov. Neskôr ich písali V. Pauliny-Tóth, S. Hurban-Vajanský, I. Žiak-Somolický, M. Rázus a i. V súčasnosti sa bájka ako žáner vyskytuje v literatúre pre deti a mládež. Najvýznamnejším slovenským bájkarom je J. Záborský, ktorý písal veršované i neveršované bájky.

Text hesla

bájka [lat.] — kratší epický veršovaný, zriedkavejšie prozaický žáner s inotajným príbehom a s didaktickou, mravoučnou, satirickou alebo s ironickou záverečnou pointou. Dej, črty ľudského charakteru, činy a medziľudské vzťahy sa v nej podávajú formou alegórie. Vo svetovej i v slovenskej literatúre sú najznámejšie zvieracie, ezopovské bájky nazvané podľa Ezopa. Veršované bájky majú špecifickú veršovú formu (nepravidelný verš s premenlivým počtom slabík a s rozličným počtom stôp, meniace sa strofy, nezáväznú rýmovú organizáciu), aby výrazne vyznela záverečná pointa. Básnická forma umožňuje uplatniť vo verši kritiku, satiru a hovorovú reč. Často sa používajú aj nadávky a prezývky (prenášanie vlastností zvierat na ľudí).

Začiatky bájky siahajú do raného staroveku (staroindická bájka). V antike sa preslávil grécky bájkar Ezop a jeho rímsky nasledovník Phaedrus, ktorého bájky sa stali základom bohatej európskej tradície. Bájky boli obľúbeným žánrom v stredovekej literatúre, vrchol dosiahli v období klasicizmu vo veršovaných bájkach J. de La Fontaina, v období osvietenstva u G. E. Lessinga, v slovanských literatúrach dosiahli vysokú umeleckú úroveň v tvorbe I. A. Krylova a I. Krasického. Tvorbu slovenských bájok podnietili preklady Krasického bájok od J. Kollára a S. Rožňaya zo začiatku 19. stor. Samostatné zbierky bájok vydali S. Godra (1830) a J. Záborský (1840), Krylovove bájky prekladal B. Nosák-Nezabudov. Neskôr ich písali V. Pauliny-Tóth, S. Hurban-Vajanský, I. Žiak-Somolický, M. Rázus a i. V súčasnosti sa bájka ako žáner vyskytuje v literatúre pre deti a mládež. Najvýznamnejším slovenským bájkarom je J. Záborský, ktorý písal veršované i neveršované bájky.

Zverejnené v auguste 1999.

citácia

Bájka [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-03-02]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/bajka